Láska na výber

toto je druhý príbeh z mojej vlastnej tvorby, tak dúfam že sa niekomu bude páčiť aj ten...

LÁSKA NA VÝBER

A zase sú tu polročné prázdniny, tento rok boli v piatok, ale mohli byť radšej v pondelok. Vtedy mám totiž osem hodín, ale to je nepodstatné. Pred týmito prázdninami bolo však vysvedčenie. Ja viem, že som ho mohla mať lepšie, ale nijako ma to netrápi. Pre mňa je hlavný tenis a nič viac. Viem, som asi trochu moc zažratá do tenisu, ale keď som v tom dobrá a baví ma to. Síce nemám na nič iné čas, ale mne to nevadí. Keď sa chcem raz stať profesionálkou, tak musím tvrdo makať.

,,Tak čo aké je vysvečko?“ opýtal sa otec hneď ako som prišla zo školy.

,,Veď vieš. Tak načo sa pýtaš.“ odsekla som. Mala som tri trojky a čo? Ja som si z toho nič nerobila. Okolo piatej som si začala baliť veci  na tréning. O pol šiestej som už bola na kurte a rozohrávala som sa. Mala prísť ešte jedna baba ktorá so mnou trénovala , ale nejako meškala. Presne ako vždy.

,,Ahoj Sandra, prepáč že meškám, ale viezla ma mama a nestíhala.“ pozdravila ma keď konečne prišla. Bola to Lea. Mala šestnásť, presne ako ja, chodila na tú istú školu a nejakým zázrakom sme boli aj spolužiačky. Lea mala skoro tmavo hnedé dlhé vlasy a rovnú ofinu. Vlasy nosievala skoro vždy v gumičke. Oči mala trochu menšie odo mňa a mala ich šedo zelené. Občas vyzerali ako smaragdy, občas boli len čisto šedé. Podľa mňa bola Lea veľmi pekná, aj keď ona často hovorila že nie je. Na rozdiel od nej som mala veľké hnedé oči a krátke čierne vlasy. Väčšinou boli strapaté, lebo vôbec nechceli poslúchať, keď som ich česala.

Lea bola zároveň aj moja najlepšia kamoška, pretože bola veľmi milá a mala som ju veľmi rada. Občas sme spolu chodievali von, ale vážne len občas, pretože sme mali stále tréningy. Ani na chalanov sme moc času nemali. Mne to ani tak nevadilo, ale ona bola celá naštvaná z toho, že ešte nemala chalana. Ja som bola v pohode, pretože som sa sústredila na školu a tenis, to jediné malo pre mňa obrovský význam.

,,Ahoj, dobre že si prišla.“ zakričala som na ňu.

,,Tak fajn baby, dosť kecania a viac práce prosím.“ Povedala nahnevane trénerka a začal nás hrozne preháňať. Za hodinu sme boli mokré ako myši a vôbec sme nevládali nič urobiť. Po dvoch hodinách sme si sadli a nič sme nevnímali. Po krátkej pauze sme sa začali smiať, pretože takto zničené sme ešte neboli.

,,Tak ja idem, veď zajtra sa vidíme, nie?“

,,Jasné že vidíme. Zajtra je tréning o piatej že?“ pýtala sa ma Lea.

,,Áno je, ale po dneskajšku budem rada, keď sa zajtra postavím.“ zasmiala som sa. A bola to pravda.

Keď som prišla domov, len som sa osprchovala a najedla sa. Neskôr som si sadla za počítač a začala som si písať s mojimi ďalšími kamarátmi. Teda skôr kamoškami, boli to Nora, Miška a Lenka. Ale občas som si písala aj s Tiborom a Gabom, čo boli moji ďalší spolužiaci. Mimo triedy som nemala moc kamarátov, skoro žiadnych, lebo som nemala moc čas chodiť von a zoznamovať sa s niekým. Stále som bola buď na kurtoch alebo v hale, kde som trénovala.

S babami sme na nete začali preberať všetky nové klebety, ktoré sa za celý deň nazbierali. Nič nové som sa v podstate nedozvedela, ale to nevadí. Aj tak som nikdy tieto klebety moc nemusela počúvať. Okolo desiatej som išla spať. Mali byť jednodňové prázdniny a preto som si mohla pospať. Aj keď poobede mal byť tréning.

Ráno som sa zobudila o deviatej, sadla si pred televízor a nič som nerobila. Potom mi zavolala Lenka, nech idem na net, lebo má pre mňa dôležitú správu.

,,Tak, čo si chcela?“ napísala som jej hneď ako som sa prihlásila na svoj účet.

,,Ale ani nič, len som sľúbila Kubovi, že sem prídeš a že si s tebou bude môcť písať.“ Najskôr som sa začala smiať, to predsa nie je možné. Ako toto môže niekto povedať, v tomto prípade napísať. Bolo to smiešne.

,,Aha, tak mu povedz, nech mi napíše a teba z toho nabudúce vynechá. Počúvaj a je to ten Kubo, o ktorom sme sa včera bavili, že je zlatý? Ten tretiak?.“

,,No áno.“ Priznala hneď.

,,A ty sa s ním odkiaľ poznáš?“ chcela som vedieť.

,,Ale cez brata. Tak čo mu mám povedať, že ti môže napísať, alebo čo?“

,,Povedz mu, že nabudúce mi môže napísať. Dnes to už nestíha, lebo idem preč. Pa.“ Hneď ako som to odoslala som išla preč a Kubo mi už fakt napísať nestihol. Ešte pol hodinu potom som sa na tom smiala, veď to vôbec nedávalo zmysel, aby si Kubo so mnou chcel písať. Hlavne nie TEN Kubo.  Veď už mal osemnásť a ani sme sa osobne nepoznali. Chodil síce na tú istú školu ako ja, ale len sme sa stretávali na chodbe, a to sa vždy otočil na druhú stranu, aby ma nevidel. Tak sme sa ani nepozdravili a preto som sa čudovala prečo mi chce zrazu napísať. Bolo to viac ako divné, ale mňa na tom hlavne pobavilo to, ako to zariaďuje cez Lenku. S ňou sa pozná len tak zbežne, pretože občas chodí s jej bratom von, ale ani ona o ňom nevie nič konkrétne.

Kubo vyzeral celkom milo a bol aj veľmi pekný, takže ma to zarazilo ešte viac, že si chce písať práve so mnou. Dalo sa o ňom povedať, že mohol mať hociktorú, ale prečo práve so mnou chcel strácať čas, to nechápem. Navyše keď je taký zlatý. Ale tak ako som už povedala, chalanov ja neriešim. Aj tak sú to len blázni ale s niektorými sa rozprávať dá. Ale to je asi tak všetko, čo k nim môžem povedať. Chalana som ešte nemala a tak skoro ani nechcem, teraz je prvoradý tenis.

Po obede som sa išla len tak prejsť s mojím psom. Bol to bígel a volal sa Charlie. Bol to ten najúžasnejší psík na svete, a mala som ho veľmi rada. Bolo to také moje malé zlatíčko. Vonku som bola ale iba chvíľu, pretože bola dosť veľká zima. O pol piatej som sa začala baliť na tréning, ale v tom mi zazvonil mobil.

,,Ahoj Sandrika, prepáč ale dneska na tréning nejdem. Nejak ma bolí noha po včerajšku a nechcem si niečo urobiť. Vieš čo sa stalo minule, nemohla som hrať pol roka. Tak nebudem riskovať.“

,,Tak dobre, uvidíme sa teda až v pondelok v škole.“

,,No, áno.“ povedala smutne, ,,a volala som aj trénerke a dnes s tebou pôjde hrať nejaký chalan, čo sa len nedávno prihlásil, takže budeš mať o zábavu postarané.“

,,No už to vidím. Budem hrať s nejakým pakom čo ani neviem trafiť loptičku, čo?“

,,Ale neboj sa, keď to uvidí trénerka, nenechá ťa s ním hrať, veď vie že ty už nedokážeš hrať s nikým slabším.“ zasmiala sa.

,,Jasné, čo som ty?“ Chvíľu sme sa na tom smiali a potom som už musela isť aby som stihla tréning. Ale ako vždy som tam bola prvá, po mne prišla trénerka a potom aj ten chalan.

,,Dobrý, ja som prišiel namiesto Lei. Som Denis.“ pozdravil hneď ako prišiel.

,,Ach ahoj, ja som Denisa, trénerka, a toto je Sandra, tvoja dnešná spoluhráčka.“ usmiala sa naňho trénerka.

,Lea mala pravdu, toto bude zlé.´ pomyslela som si.

,,Tak čo decká, ideme na to?“

,,Poďme,“ usmiala som sa , ,nech už to máme skoro za sebou´ dokončila som si vetu len v hlave. Nahlas by som to nikdy  nepovedala, aj keby viem že ten Denis je najhorší hráč tenisu na svete.

Keď sme začali hrať, bolo to akoby som hrala s Leou. Ten chalan očividne nebol začiatočník, pretože by hral inak. Hral dosť dobre a aj trénerka sa čudovala. Zahrali sme si teda malý zápas. Denis vyhral. Hrozne ma to naštvalo, pretože skoro vždy keď som s niekým hrala, som bola víťaz ja. A zrazu príde on a porazí ma. Len tak z ničoho nič.

,,Si dobrý.“ Uznala som po zápase. Nikdy som túto vetu nechcela povedať, iba ju počúvať. Ale tak, aj toto sa raz muselo stať.

,,Ani nie, ale kedysi som hrával. Takže mi to ide, ale dnes to bolo len šťastie.“ usmial sa.

,,Jasné, takže je len náhoda že som ešte nikdy v zápase neprehrala a akurát dnes áno?“ nahnevala som sa.

,,Aha, takže som ťa nahneval. To mi je ľúto, ale môžeme si dať odvetu keď budeš chcieť.“

,,To budem, ale najskôr si to musím natrénovať.“

,,Stačí len zavolať.“ Zasmial sa a odišiel. Ani žiadne ahoj, ani nič. Tak som sa zbalila aj ja a išla som domov. Znova som sa umyla a najedla, ale potom som išla hneď spať. Nemala som totiž náladu na všetky tie klebety a na Kuba. Bola som si totiž viac ako istá, že by mi dnes napísal. Išla som si radšej ľahnúť a trochu sa vyspať. Kým som zaspala som ale rozmýšľala, čo bol ten Denis zač. Ešte som ho tu v meste nevidela, ale viac ma trápilo, že vie tenis hrať lepšie ako ja. To som nejako nemohla vystáť. Musím trénerke povedať, aby mi dala tvrdší tréning, ja ho predsa musím poraziť. Pri tejto myšlienke som sa zastavila. Takáto súťaživá som nikdy nebola, ale to iba preto že ma nikto neporazil. Potom som zaspala, lebo som bola uťahaná ako kôň.

Víkend som si užila v pohodičke doma. Pozerala som telku a volala som s Miškou. Tá mi potrebovala oznámiť akých úžasných chalanov stretla vonku. Ja som ju len ticho počúvala, ale nejako ma to nezaujímalo.

,,To je super Miši, ale ja už budem musieť končiť. Tak pa zajtra.“

,,Jasné ahoj.“ povedala a zložila. Ja som potom mala znova kľud.

Večer som na internet ani nešla, znova kvôli Kubovi. Neviem čo ho to napadlo si so mnou začať písať, ale ja som si ním písať nechcela, aspoň zatiaľ. Nevedela som totiž, čo mám od neho čakať, či sa len nudí alebo čo. A nakoniec som na to nemala ani náladu. To bolo viac ako jasné, takže som si išla ľahnúť.

Ráno som bola hora skoro, urobila som raňajky aj pre našich a obliekla som sa. Dnes sme v škole nemali ťažký deň, ale poobede ma čakal ťažký tréning. Keď som prišla zo školy domov, najedla som sa, urobila úlohy a nachystala veci na tréning. Mal byť síce až o piatej, ale ja som sa nevedela dočkať. Chcela som začať trénovať a poraziť toho Denisa, ktorý si prišiel bohvie odkiaľ. Stále mi to vŕtalo v hlave, nemohla som prísť na to, ako je to možné.

Na tréningu som bola zase ja a Lea. Ten záhadný Denis sa tam neukázal.

,,Tak čo, ako si si v piatok zahrala?“

,,Ale, prišiel nejaký Denis a hrali sme zápas. A ja som prehrala.“ nahnevala som sa.

,,A ty si teraz naštvaná, že?“ usmiala sa Lea. Ona ma naozaj dobre poznala. Bolo jej jasné, že ma to naštve.

,,Jasné že som, teba by to nenaštvalo?“

,,Ani nie, ale teba určite. Chceš odvetu, že?“

,,Rada by som, ale najskôr si musím netrénovať novú taktiku.“ Zasmiala som sa. Potom sme už začali hrať. Trénerka nám dnes trochu tréning povolila, takže sme sa stihli aj porozprávať. Stihla mi povedať, že jej volala Miška a povedala jej, že stretla úžasných štyroch chalanov a dohodla nám rande. Keď mi to povedala, celá som zamrzla.

,,Čože? Ako to myslíš nám?“ nechápala som.

,,No áno, nehovorila ti to? Zajtra o pol štvrtej ideme von. Ona, ja ty a Lenka a štyria chalani. Tuším sa volajú Adam, Tony a viac neviem. Nepamätám si.“

,,Aha, to si s ňou ešte vybavím.“ znova som sa nahnevala. Toto mi robiť nemala, veď vie že ja na chalanov kašlem. Tak o čo sa tu pokúša. Pravdepodobne o to, aby mali s kým tí chalani ísť, pretože ona chce jedného z nich. Ale je to moja kamarátka, tak jej aspoň nejako pomôžem, aj keď budem naštvaná.

,,Tak čo, zajtra pôjdeš s nimi, či nie?“ spýtala sa ma Lea po tréningu.

,,Veď prečo nie, aspoň ma Miška nebude mať za čo zvoziť.“ Zasmiali sme sa a išli sme domov. Bolo už neskoro a boli sme dosť unavené. V škole sme sa s babami presnejšie dohodli, kde sa stretneme s tým chalanmi. Zistila som, že tí ďalší dvaja sa volajú Maťo a Filip. Nebola som z toho všetkého dvakrát nadšená, ale Miška bola šťastná že ide von, tak som jej to nechcela skaziť.

,,Tešíš sa?“ opýtala sa Miška keď za mnou pribehla cez prestávku.

,,Aj áno, ale som trocha unavená zo včera, takže sa nedokážem tešiť tak ako ty.“

,,Super. Tak sa vidíme o pol štvrtej pred školou, dobre?“

,,Jasné.“ usmiala som sa. Musela som sa pretvarovať, pretože inak by zistila, že som vôbec neni nadšená.

Po škole som si zaniesla veci domov, zobrala si kabelku a išla som k Lei. Mali sme sa tam upraviť a trochu dať dokopy. My sme sa ale len smiali a robili blbosti, presne tak ako vždy keď sme u nej. Asi o pol tretej sme ale odchádzali od nej, aby sme prišli na čas. Aj tak sme tam boli o dosť skôr. Tak sme si sadli na lavičku, ale nevydržali sme len tak sedieť, ale začali sme sa guľovať. Našťastie bolo ešte trochu snehu. Celkom nám to išlo, lenže sme boli celé od snehu a úplne mokré. Najskôr nám to nevadilo, ale potom sme si spomenuli, že máme to veľké rande. Začali sme sa na tom smiať a padli sme naraz do snehu. Potom sme ale začuli, že sa na nás niekto smeje. Keď sme sa zdvihli, videli sme štyroch chalanov. To boli asi tí, s ktorými sme mali ísť von. Neboli sme si ale s Leou isté tak sme to ani nevyťahovali. V podstate nám to bolo aj tak jedno.

,,Takže už ste sa doguľovali? Mysleli sme, že sa k vám pridáme.“ povedal jeden z nich.

,,A my sa poznáme?“ opýtala som sa s úsmevom. Asi mi na tej tvári zamrzol alebo čo.

,,Nie, ale mohli by sme sa. Ja som Adam. A toto sú Tony, Maťo a Filip,“ ako hovoril mená, ukazoval na chalanov vedľa seba.

,,Ja som Sandra a toto je Lea.“

,,Pekné mená.“ usmial sa Adam, ,,a čo bude s tou guľovačkou?“ Ani to nestihol dopovedať a už mal v tvári snehovú guľu. Ja som sa len zasmiala a začala utekať pretože sa po mne rozbehol. A tuším s ním išiel ešte aj Filip. Tí dvaja, čo zostali išli po Lei. Dobre sme sa bavili, ale potom prišla Miška a Lenka. Bola som trochu smutná z toho že prišli, ale tak už asi bolo pol štvrtej. A okrem toho malo byť to ,,úžasné“ rande.

,,Dík za peknú guľovačku, to niekedy zopakujeme.“ usmial sa na mňa Adam. Bol celkom pekný. Bol vysoký a mal krátke čierne vlasy. Oči mal zelené a podobné Leiným. Aj ja som sa naňho usmiala. Potom som utekala za Miškou. Lea mi bola v pätách.

,,Ahoj, tak sme tu.“ Zasmiala som sa.

Miška si ma ale nevšímala a zakývala niekomu za mnou. Otočila som sa a videla som ako Adam a jeho kamoši išli k nám. V tej chvíli mi to došlo, to s nimi sme sa mali stretnúť.

,,Ahoj, nepoznáme sa?“ pozrel mi Adam do očí. Ja som sa len zasmiala, nevedela som čo na to povedať. Miška sa zatiaľ zvítala s Filipom a predstavila Lenku Maťovi. Chvíľu sme len tak stáli a rozprávali sa, potom ale Miška navrhla aby sme si išli niekam sadnúť.

,,Mne sa ale moc nechce. Lea, nejdeme sa ešte guľovať?“

,,Prečo nie?“ usmiala sa Lea a už som mala sneh za krkom. Pridali sa k nám aj Adam a Tony. Ani som nestihla zaregistrovať, kedy vlastne Miška a všetci ostatní odišli. My sme sa guľovali asi do pol piatej, ale potom sme už museli ísť, pretože sme mali ísť na tréning, tak ako každý deň.

,,Poď odprevadím ťa, aby si nemusela ísť sama.“ usmial sa Adam.

,,Tak dobre, ale ponáhľam sa. Dnes nemôžem meškať.“

,,Ako povieš.“

,,Lea, vidíme sa na tréningu. Ahoj!“ zakričala som na ňu.

,,Ahoj.“

,,Tak môžeme ísť.“ Pozrela som na Adama, aj on pozrel na mňa a naraz sme sa pohli. Začali sme sa na tom obaja smiať. Celou cestou sme sa tiež smiali. Síce sme sa dosť ponáhľali, ale dozvedela som sa o ňom celkom dosť. Napríklad že má mladšieho brata, má osemnásť, chodí na hotelku a už ani neviem čo. Bolo toho veľa, takže som si to nestihla zapamätať. Keď sme prišli k nášmu domu, pred bránou ma otočil k nemu a chcel mi dať pusu. Ja som sa odtiahla, zakričala som mu ahoj a išla do domu. Skôr by sa dalo povedať, že som ušla. Veď toto by ma ani vo sne nenapadlo, že by sa o to mohol pokúsiť. Vôbec som si nevšimla že by Adam chcel byť niečo viac ako kamarát, myslela som že sme dobrí kamaráti, aj keď sa poznáme iba jeden deň. Je s ním sranda a je úplne fajn, ale ako svojho chalana som si ho predstaviť nevedela. Veď ja na chalanov kašlem a je mi jedno či niekoho mám alebo nie. Mne to viac vyhovuje takto, že sme iba kamaráti. Doma som sa rýchlo zbalila a odišla som na tréning do haly. Už som sa tešila na jar, keď budeme trénovať vonku. Vnútri sa mi trénovalo zle, nebolo tam dosť miesta.

,,Ahoj, dlho sme sa nevideli, čo?“ privítala ma Lea. Zasmiala som sa a zobrala si raketu. Potom sme začali hrať a ani sme sa nemali čas porozprávať. Až na konci tréningu sme si mohli konečne niečo povedať.

,,Počúvaj, Adam ma išiel odprevadiť až domov a potom pred domom mi chcel dať pusu. Chápeš to?“

,,No aj áno, bolo vidieť že sa mu páčiš už pri tej guľovačke. Nevšimla si si to?“

,,Ani nie, a čo Tony? Išiel ťa odprevadiť?“

,,Jasné že išiel.“ usmiala sa.

,,A?“ bola som nedočkavá. Veď kto by nechcel o tom niečo vedieť.

,,Pri mojom baráku mi dal pusu.“ rozžiarila sa. Vedela som že je z toho hrozne šťastná, pretože Tony bol aj pekný a podľa toho, čo sme sa rozprávali bol aj celkom milý. Aj keď za tú chvíľku som toho moc nemohla zistiť. A Lea chcela nejakého takého chalana. Takže ho už možno má, aj keď som si neni istá.

,,A čo pôjdete znova von?“

,,Dúfam že áno, povedal že mi zavolá.“ usmiala sa. Vlastne Lea sa teraz usmievala stále. Asi sa nám zamilovala.

,,Určite zavolá už dnes večer.“ zasmiala som sa aj ja. Potom sme sa už len rozlúčili a išli sme domov. Okolo ôsmej som sa dostala na internet. Išla som na svoj obľúbený chat a začala som si písať s Miškou. Tá sa pustila do rozsiahleho opisu Filipa a radne s ním. Ani som jej som neodpisovala, iba keď bolo potrebné. Napísala mi aj Lenka a Lea. Dokonca si ma medzi priateľov pridal aj Adam a Tony. O chvíľu neskôr aj Filip a Maťo. Ale s tými som si ani nepísala, tí sa zaujímali viac o Mišku a Lenku. Ja som si písala hlavne s Adamom. Vymýšľali sme totálne blbosti, som sa musela stále smiať. Po pol hodine čo som  bola na chate, mi napísal aj Kubo. Musela som sa zasmiať, že ho to ešte neprešlo. Tak som si s ním chvíľu písala, bola to celkom zábava. Nedozvedela som sa skoro nič nové, ale bavila som sa. Kubo bol milý, tak ako aj Adam. Okolo jedenástej som ale išla spať, pretože som bola hrozne unavená a okrem toho, zajtra som mala mať dlhý tréning. Chcela som sa na to vyspať, aby som vládala. V posledných dňoch som bola stále unavená. Ďalšie ráno som sa nemohla ani zobudiť. Chcela som len spať, ale bohužiaľ som musela ísť do školy. Bol síce už štvrtok, ale aj tak sa mi tam nechcelo.

,,Ahojte.“ pozdravila som v triede. Baby mi odzdravili a ďalej si niečo písali. Samozrejme že to bola domáca úloha, ktorú nikto okrem mňa a Lei nemal. My dve sme ju mať museli, pretože keby sa trénerka dozvedela že školu neberieme vážne, vyhodila by nás. Takže sme v škole vyzerali ako biflošky, ale to nám nevadilo. Veď tenis bol pre nás číslo jeden.

Keď sa vyučovanie konečne skončilo, Miška za mnou nadšene dobehla.

,,Hádaj kto na teba pred školou čaká?“

,,Neviem, nemôžeš mi to rovno povedať?“ unavene som povedala.

,,Adam!“

,,Super.“ zamrmlala som absolútne nenadšene. Miška na mňa len zazrela a išla preč. Ja som sa pomaličky pobrala domov.

,,Ahoj.“ vyskočil na mňa Adam pred školou. Ja som len zamrmlala ahoj a išla som ďalej.

,,Veď na mňa počkaj, ja ťa nezjem.“ zasmial sa.

,,Ja viem, ale som unavená a chcem si ísť doma pred tréningom ešte ľahnúť. Vieš?“ vysvetlila som kým som išla.

,,Tak to aby pri tebe bol niekto, kto ti pomôže domov.“

,,To by bolo milé.“ Povedala som nakoniec, pretože som sa nechcela hádať. Bola som veľmi unavená. Domov som prišla okolo pol tretej, urobila som si úlohy a zbalila sa na tréning. Potom som si trochu oddýchla, ale moc som to nestihla, pretože už o pol piatej som musela byť na tréningu.

Keď som prišla do haly, Lea aj trénerka tam už boli. Očividne som dnes meškala ja.

,,Prepáčte, ale asi som doma zaspala. Som totiž hrozne moc urevaná.“

,,Nevadí, aj tak sme ešte nezačali, kurt je obsadený. Tak si trochu oddýchnite ešte a ja sa idem opýtať kedy končia.“ usmiala sa trénerka.

,,Sandri, vieš s kým som bola doteraz?“ opýtala sa ma hneď ako trénerka odišla.

,,Ani netuším.“ usmiala som sa.

,,No predsa s Tonym. Zavolal mi ešte v ten večer ako sme boli prvýkrát vonku.“

,,A?“ nedočkavo som sa opýtala.

,,No a teraz spolu tak nejak chodíme.“ povedala a začal pišťať.

,,Vážne? Tak to je úžasné, super.“

,,Ja viem, zajtra ideme o pol piatej von.“

,,Nie je to ale tréning?“ opýtala som sa. Potrebovala som to vedieť, pretože som si mohla urobiť iný program, ak by tréning nebol.

,,Ale je, len ja nepôjdem . To mi pripomína, že to musím povedať trénerke.“ Usmiala sa a rozbehla sa za ňou. Ja som tam zostala sama. Ale asi za päť minút som si zobrala raketu a išla som za nimi. Potom sme začali trénovať. Lea úplne žiarila, musela byť veľmi šťastná. A ja s ňou, veď prečo by som nemala byť šťastná, keď mám pri sebe šťastných ľudí.

,,Tak, my sa vidíme zajtra, aj s Denisom, pamätáš si ho ešte nie?“ povedala na konci tréningu trénerka.

,,Áno, pamätám. Tak zajtra.“ Nenadšene som povedala a išla domov. Vôbec som nemala chuť ísť zajtra na tréning. Nechcela som sa znova stretnúť s Denisom, pretože ma porazil. Bola som naňho ešte stále naštvaná. Ale čo už, jeden deň to s ním hádam vydržím. V škole to nebolo nič moc, stále tam bola nuda. Hlavne v piatok, mali sme totiž len päť hodín.

,,Tak čo, tešíš sa na večer?“ spýtala som sa Lei keď sa vyučko skončilo.

,,Veľmi, ale pozri ako sa mi trasú ruky.“ Povedala a dala ruky pred seba. Naozaj sa jej hrozne triasli. Ja som sa len usmiala. Nevedela som totiž čo mám na to povedať. Ja som sa tak nikdy necítila, ak mám pravdu povedať. Nikdy som nebola na ozajstnom rande a vôbec mi to nechýbalo. Pre mňa bol tenis najdôležitejší a tak som sa aj správala.

Cestou domov mi začal zvoniť mobil.

,,Prosím?“

,,Ahoj, tu je Adam. Chcel som sa len opýtať, či sa ti so mnou nechce ísť dnes von.“

,,Vieš čo, o pol piatej mám tréning a dovtedy si ešte musím urobiť veci do školy. Ale keď chceš môžeš ma odprevadiť na tréning. Oco ma dnes nevezie a nechce sa mi ísť samej.“

,,Dobre to by som mohol. Tak o štvrtej pred tvojím barákom?“

,,Prečo nie? Ale už musím bežať tak pa o štvrtej.“

,,Ahoj.“

Takže toto bol náš celý telefonát. Ja som bola ja celkom rada že zavolal, vážne sa mi nechcelo ísť samej. A s Adamom mi je fajn, tak prečo sa s ním nedohodnúť nie? Doma som si urobila úlohy a sadla som si k telke. O štvrtej som už ale čakala pred barákom a videla som ako Adam utekal po ulici.

,,Prepáč, ale nestíham.“ Ospravedlnil sa. Ja som sa len zasmiala, veď to bolo vtipné.

,,Nevadí, veď som vôbec nečakala.“ Povedala som a smiala sa ďalej. Potom sme sa pohli cestou k hale. Nebolo to ďaleko, ale ako sme stále rozprávali a zastavovali sa, výsledok bol že som skoro neprišla na čas.

,,A môžem sa pozrieť na tvoj tréning?“ opýtal sa Adam pred halou.

,,Jasné, prečo nie. Ale dnes nehrám s Leou.“

,,Nevadí, veď ja som zvedavý na teba.“ Usmiala sa a chytil ma za ruku. Ja som si ale moju ruku vytrhla a išla som do haly. Adam vbehol po chvíli za  mnou. Išiel so mnou aj za trénerkou, ale keď som sa išla prezliecť, zostal s ňou. Asi si rozumeli, lebo keď som sa vrátila, smiali sa. A s nimi aj Denis. Pozerala som na nich s otvorenými ústami. Ako je to vôbec možné? Keď som sa spamätala, išla som za nimi.

,,Ahoj.“ Usmial sa na mňa Denis.

,,Ahoj. Tak čo ideme na to alebo tu budeme stáť?“ otočila som sa na trénerku.

,,Jasné, poďte.“  A už aj sme stáli na kurte. Najskôr sme sa len rozohrali a potom sme si dali taký menší zápas. Adam ma stále sledoval a keď som sa išla napiť, stále mi hovoril aká som super a podobné kecy. O pol šiestej ale musel ísť a nikto ma už nesledoval. Tento zápas som ale našťastie vyhrala. Bola som z toho veľmi šťastná, lebo som si dokázala, že dokážem vyhrať keď chcem. Potešilo ma to. Trénerka ma potom pochválila a išla domov. Ja som si išla ešte na chvíľu sadnúť a oddýchnuť.

,,Dobre si hrala.“ Usmial sa na mňa Denis.

,,Dík, aj ty.“ povedala som, ,ale ja som bola lepšia! ´domyslela som si.

,,A prečo tvoj chalan nezostal až do konca?“

,,Prosím?“ vyvalila som naňho oči.

,,No tvoj chalan. Adam.“ Vysvetlil mi.

,,Po prvé, Adam nie je môj chalan a po druhé neviem prečo nezostal.“  Nahnevala som sa.

,,Sa hneď nehnevaj, veď on povedal že je tvoj chalan.“

,,Ok.“ Stále som bola nahnevaná. Ako mohol povedať že je môj chalan? Veď sme iba dobrí kamaráti. Vôbec som to nechápala.

,,Tak čo, ideš domov, alebo tu plánuješ sedieť?“

,,Ani nie. Idem domov.“

,,Môžem ťa odprevadiť?“ opýtal sa s úsmevom.

,,Kludne, ak sa ti chce.“

,,Tak fajn.“ Povedal a išli sme preč. Cestou domov sme sa bavili o všetkom možnom. Dozvedela som sa kde začal hrať tenis a všetky podrobnosti. Už som chápala prečo je taký dobrý. Veď začal hrať už ako päť ročný a trénoval s tými najlepšími. Potom sa presťahoval s otcom sem do mesta. Jeho rodičia sa totiž rozviedli a on musel zostať s otcom. A tak začal chodiť na tenis aj tu, ale len občas. Teda, lepšie povedané, keď Lea nemôže. Vtedy ju zaskakuje. Chodí na hotelku ale nie je to Adamov spolužiak. Pravdepodobne chodí vedľa do triedy, ale o Adamovi už počul. Vraj ho aj pozná, cez Tonyho.

Pred mojím barákom sme sa rozlúčili a išla som domov. Keď som urobila všetko čo som mala, ľahla som si pred telku a rozmýšľala som o Denisovi. Mal to ťažké, oveľa ťažšie ako všetci ktorých poznám. Chvíľu som ho aj ľutovala, ale potom ma to prešlo, veď on je v pohode a možno je to takto lepšie. Možno by to bolo horšie keby jeho rodičia zostali spolu. Potom som nad tým už nerozmýšľala, lebo to bolo až moc smutné.

Ráno som sa len zobudila a myslela na to, že mám voľný víkend. Nič som nemala na pláne, a bola som rada. Nechcelo sa mi nič robiť,  a už vôbec nie vstať. Keď som sa ale vyhrabala z postele, mama mi oznámila že ideme preč. Tak som sa obliekla a išli sme k babke.

Tam sme boli až do nedele večera. Dosť som sa nudila, ale aspoň som si oddýchla a bola som veľmi dobre pripravená na pondelkový tenis. Ten mal byť tiež s Denisom, pretože Lea bola s Tonym. Mne to ani nevadilo, pretože som sa na Denisa celkom tešila. Po piatku som ho začala mať rada, ani neviem prečo vlastne. Ale bolo mi s ním fajn, ako s naj kamarátom. Teda, nie že by som nejakého mala, ale cítila som sa tak.

,,Ahojte.“ Pozdravila som v pondelok ráno v škole. Nikto mi neodzdravil a ja som si bola istá, že si všetci robili úlohu. Sadla som si k Lei a tá akurát telefonovala. Mohla som len hádať s kým, ale keď ako rozlúčku povedala miláčik, bolo mi to jasné. Hovorila s Tonym.

,,Tak ako bolo na tenise?“ opýtala sa potom Lea.

,,Ale vieš čo, aj celkom fajn. Adam ma išiel odprevadiť na tréning  a chvíľu sa pozeral.“

,,Úúúúúú.“ Zasmiala sa.

,,Ale prestaň! Poriadne ma naštval. Trénerke a aj Denisovi sa predstavil ako môj chalan.“

,,Ani som nevedela že spolu chodíte.“ Znova sa zasmiala.

,,Neštvi ma. Včera mi stačilo.“

,,Verím. A čo Denis?“ spýtala sa.

,,On je úplne fajn. Bol ma odprevadiť domov a zistila som že je úplne v pohode. Má toho veľa za sebou, ale napriek tomu sa správa ako keby sa nič nestalo. Obdivujem ho za to.“

,,A čo sa stalo?“ A tak som Lei povedala celý Denisov príbeh. Tiež jej ho bolo ľúto.

,,Ale nikomu to nehovor, lebo ma poprosil aby som to moc nehovorila. Nechce aby ho ľutovali, lebo on na to už zabudol.“

,,Jasné. Neboj sa.“ Usmiala sa. Vedela som, že to nikomu nepovie, pretože ona bola ten najspoľahlivejší človek ktorého som poznala. Nikdy nikomu nevykecala moje tajomstvá a platilo to aj opačne. Ona vedela všetko o mne a ja zas o nej. Boli sme ako sestry, akurát rodičia o tom nevedeli. Na tom sme sa vždy smiali, že nás rozdelili v pôrodnici a pôvodne sme boli dvojičky.

Zatiaľ čo som takto rozmýšľala, prišla do triedy profesorka a začalo sa každodenné trápenie, ako sme volali vyučko. Bolo také isté, ako každý deň, až na jednu malú odlišnosť. Cez veľkú prestávku sme boli v bufete a prišla za nami Lenka s Kubom.

,,Ahojte,“ pozdravila Lenka. ,,Toto je Kubo.“ predstavila ho.

,,My vieme. Ahoj Kubo.“ Povedala Lea a ďalej sa bavila so mnou. Lenka s Kubom si sadli a počúvali. Nebola náhoda že si Kubo sadol pri mňa. Vedela som prečo to robí. Lenka si sadla k Miške a hneď aj s Leou kecali o tých ich chalanoch. To sa nedalo počúvať, pretože to bolo samý miláčik a zlatíčko. Ja som sa len smiala keď som ich počúvala.

,,Na čom sa tak smeješ?“ opýtal sa Kubo so záujmom.

,,Ale, na ničom konkrétnom.“ zasmiala som sa znova.

,,Na niečom sa predsa smiať musíš. Inak by si bola blázon.“

,,Tak potom som blázon.“ smiala som sa ďalej. Ani presne neviem na čom som sa smiala, ale bolo mi to jedno. Mala som parádnu náladu a to som musela využiť.

,,Ty máš dnes nejakú dobrú náladu.“ Skonštatoval Kubo po chvíli.

,,To teda áno. Bude to tým, že som sa dobre vyspala.“ Usmiala som sa. Potom sme sa začali baviť o všeličom možnom, už ani neviem o čom, ale bolo to úplne super. Tá prestávka bola fajn a s Kubom mi bolo veľmi dobre. Ešte lepšie ako s Denisom a to je čo povedať. Škoda len, že tá prestávka trvala tak krátko.

Päť minút pred zvonením som išla s Kubom do triedy. On bol taký milý a išiel ma odprevadiť. A stále sme sa mali o čom rozprávať a veľa som sa nasmiala. Veď ako vždy, keď som s ním.

Cez hodinu som sa ale nudila. Mali sme matiku a aj keď som ju chápala, vôbec ma to nebavilo. Tak som si radšej začala posielať lístočky s Leou.

,Tak čo? Bavila si sa s Kubom?´ napísala mi Lea.

,Vieš čo, aj áno. Bola s ním sranda, je fakt milý.´ odpísala som. Ale moc som k tej téme nechcela hovoriť, pretože Kubo bol fakt super. Ale bojím sa, aby to neprasklo ako mydlová bublina, pretože viem že niektorí chalani nie sú milí len tak z ničoho nič. Ale tak čo už, bola som rada že som mala jednu peknú prestávku. O chvíľu neskôr mi poslala taký istý lístoček aj Lenka.

,Bolo m is ním fajn. Ale viac sa o tom nebavme dobre?´ napísala som. Vážne som sa o tom nechcela baviť. Ďalšiu hodinu sme mali mať úplne v inej triede a tak sme sa na začiatku prestávky s babami vydali na cestu do tej triedy. Prekvapením pre mňa bolo, že pri dverách do našej triedy bol Kubo.

,,Ahoj. Dlho sme sa nevideli, čo?“ usmial sa na mňa. Ja som sa tiež len usmiala a išla som s ním do triedy.

,,Prečo si ma čakal? To si nemusel.“ Povedala som keď sme spolu išli.

,,Chcelo sa mi. A radšej budem s tebou, jak s tými blbečkami z našej triedy.“

,,Super, teda ak to mal byť kompliment.“ zasmiala som sa.

,,To mal. Teda bol to pokus. Počíta sa aj to?“

,,Určite áno.“ smiala som sa ďalej. Pri ňom bolo ľahké na všetko zabudnúť a len tak sa smiať. A zase sme celú prestávku prekecali, spamätali sme sa až keď zazvonila na ďalšiu hodinu. To už Kubo musel ísť do triedy, aby ho jeho triedna nezvrzala. Tak sa rozbehol a ani sme sa nerozlúčili.

Ja som si v triede sadla k Lei a myslela na to, ako mi bolo pred chvíľou fajn. Bohužiaľ som  na to mala len chvíľku, pretože prišla profesorka. Keď ale začala preberať novú látku, zase som sa vrátila do svojich myšlienok. Tie mi teraz zablúdili k Denisovi a musím priznať že aj ku Kubovi. Po chvíli som sa začala tešiť na večer. Lea znova nešla na tréning, lebo mala rande s Tonym a ja som mala hrať s Denisom. On bol úplne v pohode, mala som ho rada. Najskôr som mala chuť ho zabiť, ale keď som ho spoznala trochu viac, nebol až taký hrozný.

,,Nad čím tak úporne premýšľaš?“

,,Ale len tak. Nudím sa.“ Usmiala som sa.

Profesorka to počula a napomenula nás aby sme boli ticho. Len sme sa zasmiali, ale redšej sme boli ticho. Po hodine sme išli do našej triedy a tam sme zostali do konca vyučka.

Keď som odchádzala zo školy, po chvíli ma dobehol Adam.

,,Ahojky.“

,,Ahoj.“ povedala som unavene.

,,Čo ti je moja?“ opýtal sa hneď.

,,Ale nič, som unavená. Čo nemôžem?“

,,Ja som nepovedal že nemôžeš.“

,,Ja viem. Prepáč som nejaká naštvaná a vôbec neviem prečo.“ Priznala som. Vôbec som nevedela prečo mám takú zlú náladu, veď som sa na večer tešila. Ale tak čo už, zmenilo sa to. Štve ma to, že neviem čo mi je.

,,Nevadí.“ Usmial sa na mňa. Chytil ma za ruku, ale ja som ju si vytiahla z jeho a dala som si ju do vrecka. Nechcem aby ma držal za ruku.

,,Počúvaj, ja musím ponáhľať lebo mám veľa úloh a večer mám tréning.“

,,A môžem ťa naň zase odprevadiť?“ opýtal sa s úsmevom.

,,Keď sa ti chce. Ale bude nuda.“

,,Mne to vôbec nevadí.“ Povedal a pridal do kroku. Za chvíľu som mu vôbec nestačila, tak musel trochu spomaliť. Cestou sme sa skoro vôbec nerozprávali ale počúvali sme hudbu. Samozrejme každý vlastnú. Ja som sa zase zamyslela ale už vôbec neviem na čo som mohla v tej chvíli myslieť.

Pri dome som sa s ním len rýchlo rozlúčila a už som bola doma. Sadla som si k úlohám, aby som ich mala rýchlo hotové. O pol piatej som išla z domu. Adam sa ku mne pred bránou pridal. Tento krát sme sa ale už rozprávali. Ale iba o škole, takže nič zaujímavé.

V hale som sa išla hneď prezliecť, zatiaľ prišiel Denis a potom sme začali hrať. Veľa sme sa s Denisom nasmiali, ale vážne zábavné to začalo byť, až keď Adam odišiel.

,,Tak čo, ako sa má ten tvoj?“ opýtal sa ma so smiechom Denis, po tréningu.

,,Neprovokuj.“

,,Dobre už som ticho.“ Zasmial sa na mojom výraze. O chvíľu som sa začala smiať aj ja, lebo to bolo vtipné.

Potom ma išiel odprevadiť domov. Keď sme sa rozlúčili, utekala som domov, lebo som bola unavená. Len som sa najedla a umyla, lebo som už nič iné nezvládala urobiť. Potom som sa zvalila do postele a do ráno o mne nikto nepočul.

Ráno som sa zobudila skoro a keďže sme mali mať ľahký deň v škole, mala som veľa času. Nemusela som sa totiž nič doučovať ani opisovať úlohu či poznámky. Prvé tri hodiny som nejako pretrpela a pritom som sa tešila na veľkú prestávku.

Keď pri prišli s Leou do bufetu, už tam na nás čakali Miška, Lenka a aj Kubo. Potešila som sa a hneď som si sadla medzi neho a Leu.

,,Ahoj.“ Pozdravila som veselo.

,,Ahoj. Zase dobrá nálada?“

,,Áno, prečo nie?“ zasmiala som sa. Lea a baby sa začali baviť o svojich chalanoch a tak sa Kubo mohol naplno venovať mne. Nie že by ma to nejako obzvlášť tešilo, ale nebola som proti. Keby ide o Adama bolo by to niečo iné. Kuba som mala rada a bolo mi s ním fajn, to síce aj s Adamom, ale iba keď sa nesnažil robiť blbosti. Ako napríklad chytanie za ruku a bozkávanie.

,,Nejaká zamyslená, alebo sa mi to zdá?“

,,Ale myslela som na jedného kamaráta. Ale už sa ti venujem.“ Usmiala som sa.

,,To som rád, lebo som sa chcel niečo opýtať.“

,,A čo také?“

,,No som len zvedavý, tak sa nehnevaj. Čo máš s tým Adamom?“

,,Nič.“ Odsekla som . Nahnevala som, pretože toto sa ma pýtal skoro každý. Nemohlo to byť len tak, že sme kamaráti? Prečo si všetci myslia že je v tom niečo viac?

,,Aha, ale vyzerá to inak.“ Usmial sa. Očividne bol rád z toho, čo som mu povedala.

,,Za to ja ale nemôžem. A nechcem aby to tak vyzeralo.“ Smutne som povedala. Nechcela som to, ale ja nemôžem za to, že Adam si namýšľa. Keď je ale v pohode, tak je celkom fajn. Vtedy ho mám aj rada.

,,Nebuď smutná, ja si robím srandu.“ Povedal a chytil ma za ruku. Najskôr ma to vyľakalo, ale potom som bola rada. Ani sama neviem prečo. Tak som sa pohodlnejšie posadila a užívala som si tú chvíľu.

,,Dobre, ale už dosť. Nehovorme o tom, dobre?“

,,Ako chceš.“ Usmial sa. Túto chvíľku nám ale prerušila Lea, lebo povedala že už zvonilo. Ja som sa na Kuba len usmiala a bežala som do triedy. Profesorka tam už aj tak bola, takže nás vynadanie neminulo. Mne to ale nevadilo, mala som predsa peknú prestávku. Cez hodinu som sa zase zasnívala, takže som nevedela odpovedať ani na jednu otázku profesorky. Ona z toho nebola nadšená, ale mne to bolo jedno.

,,Čo si sa tak zasnívala cez hodinu?“ opýtala sa ma Lea cez prestávku.

,,Ale nič.“ Rýchlo som povedala.

,,Že je v tom Kubo?“

Neodpovedala som. Lea si asi domyslela čo sa skrývalo za tým mlčaním. Viac sme to už neriešili, mne sa nechcelo a Lea to vzdala po desiatom pokuse to zo mňa vytiahnuť.

,,Počúvaj, večer nejdem na tréning zase. A asi celý týždeň nepôjdem.“

,,To tam už vôbec chodiť nemusíš.“ odsekla som . Nechcela som to tak povedať, ale nahnevalo ma to. Síce s Denisom je sranda a hrám s ním rada, ale Lea mi tam chýba. Škoda toho, bola vážne dobrá, ale keď nepríde celý týždeň, trénerka ju vyhodí. A mne zostane Denis na stálo. A mala som pravdu, keď prišla Lea za týždeň na tréning sa to začalo.

,,Ahoj.“ Pozdravila Lea keď prišla. Bol tam aj Denis a pripadalo mi to divné, lebo som predsa hovorila že Lea príde.

,,Čo ty tu robíš?“ opýtala sa jej trénerka nahnevane.

,,Prišla som na tréning.“

,,Neprišla. Ty už tréningy nemáš. Si myslíš že prídeš po týždni a ja ťa zoberiem naspäť? Na to rýchlo zabudni. A teraz choď, my máme tréning.“ Vysvetlila trénerka, potom sa otočila a išla na kurt.

,,Tak idete, alebo tam chcete celú hodinu stáť?“ zakričala na mňa a Denisa. On hneď bežal za ňou, ja som ale zostala pri Lei.

,,Neboj to bude v pohode.“ Usmiala som sa na ňu. Ona mi ale neverila, videla som jej to na očiach. Ja som ale už musela ísť hrať a tak som ju nechala pri veciach samu. S Denisom sme sa rozohrali a dali taký menší zápas. Zase vyhral a ja som bola smutná. Počas toho zápasu Lea stále sedela na lavičke a pozerala do steny. Na konci tréningu sme sa všetci prezliekli a išli domov. Lea išla s nami, ale aj keď ja s Denisom sme sa bavila, ona bola ako vymenená. Nič nehovorila a išla ako v tranze.

,,Lea, čo ti je?“ opýtala som sa nakoniec, keď sme už boli skoro pred mojím domom. Denis už ponáhľal domov, lebo mal ísť ešte s kamošmi von.

,,Ale nič, len tomu nemôžem uveriť, že som skončila s tenisom.“

,,Neskončila, to že nebudeš trénovať s nami ti nebráni v tom aby si hrávala.“ Usmiala som sa. Keď ju trápilo len to, tak to bolo v pohode. To sa ešte vyriešiť dalo.

,,Ja viem, ale to neni len preto. Ide aj o to, že som sa včera pohádala s Tonym, akurát kvôli tenisu. On chcel aby som s tým skončila, aby som bola stále s ním, ale ja nechcela. A takto to dopadlo.“

,,Ale neboj, to sa dá do poriadku. Tonymu dojde že ste sa pohádali vlastne pre nič. Všetko bude v pohode.“

,,Bojím sa že nie. Bolo to dosť zlé včera a keď som mu volala hneď keď mi trénerka povedala že končím, ani mi to nezdvihol.“ Povedala Lea smutne.

,,Možno len nemal pri sebe mobil. Nebuď hneď smutná, zajtra po škole sa za ním spolu pôjdeme, dobre? Alebo zavolám Adamovi nech ho zoberie keď pôjde pre mňa.“

,,Ďakujem.“ Usmiala sa na mňa smutne.

,,Neďakuj, veď nemáš za čo. Ty by si urobila to isté pre mňa. Ale teraz už idem, lebo som unavená a chce sa mi spať.“

,,Dobre, tak ahoj zajtra v škole.“

Keď som prišla domov, len som sa umyla a sadla si k počítaču. Zapla som si chat a hneď som napísala Adamovi : ,,ahoj...prosim ta nemohol by si zajtra zobrat zo sebou aj tonyho ked pojdes za mnou do skoly, lebo sa nejak pohadal s leou a ona je z toho smutna a nevem jak by sa to dalo inac vyriesit...“

Chcela som hneď odísť, ale prišlo mi asi milión správ a jedna bola aj od Kuba. Tak som tam chvíľu zostala aby som si s ním mohla písať chvíľu. Okolo pol jedenástej som ale išla spať, aby som sa ráno vôbec zobudila.

Hneď ako som sa prebrala, zapípal mi mobil, že mi prišla SMS-ka. Bola od Adama, že nás bude aj s Tonym čakať pred školou po piatej hodine. My sme síce mali hodín šesť, ale keď sa im chce čakať. Ja nie som proti.

,,Ahoj, tak čo? Tešíš sa na poobedie?“

,,Skôr sa bojím. Dúfam že to bude fajn.“ Povedala smutne Lea, keď sme sa stretli ráno v škole. Celý deň bola zamyslená a chvíľami aj smutná. Na veľkú prestávku som zostala radšej v triede s ňou, ale Kubo prišiel za nami. Chvíľu sme sa bavili, ale chcel ešte ísť za nejakými kamošmi, tak odišiel. Po šiestej hodine som sa pozrela z okna, či tam Adam a Tony už sú. Boli a tak sme išli s Leou za nimi. Ona sa až triasla od strachu, ale ja som bola v pohode. Veď Tony ju má rád, tak prečo by sa nedali znova dokopy. A veď sú len pohádaní, tak čo.

,,Ahojte.“ Pozdravila som hneď. Adam odzdravil, ale Tony nie. Aj s ním očividne niečo bolo.

,,Viete čo, necháme vás samých. Poď Adam ideme niekam.“ Povedala som rýchlo a už som aj išla. Adam mi bol v pätách. Zašli sme za najbližší roh a nenápadne sme ich pozorovali. Po chvíli sledovania sme videli, že sa objali a začali bozkávať.  Ja som sa potešila ako keď malé dieťa dostane hračku. Znamenalo to totiž, že Lea už nebude smutná a z toho som sa tešila. Od radosti som aj Adama objala. On mňa tiež ale určite to myslel inak ako ja. Mne to teraz bolo jedno. Keď som sa ale spamätala, vykrútila som sa z objatia a išla som cestou domov. Adam sa ku mne nepridal a bolo mi to jedno. Bola som len rada, že sa udobrila Lea s Tonym. Odvtedy bolo všetko fajn. Škola sa celkom dala zvládať, trénovala som s Denisom a mala som sa dobre. Tešila som sa na veľký turnaj, čo sa mal konať na začiatku mája. Nič okrem toho som nevnímala, pretože to bolo pre mňa veľmi dôležité. Ale nezabúdala som ani na kamošky. A kým som sa zaoberala tenisom, ani som nezbadala že už prešiel marec a skoro aj apríl. Keď som to zistila, bola som zarazená. Nemohla som uveriť, že už bol turnaj tak blízko.

Ale všetky tie mesiace čo mi ušli, som prežila celkom pekne.  Bola som s Kubom dosť často, potom tréningy s Denisom a ešte k tomu cesty zo školy s Adamom. Tie som moc v láske nemala, ale po čase som si zvykla. Adam bol celkom fajn, keď sa o nič nepokúšal. Chodila som von aj s Leou a Miškou, keď na mňa mali čas. Ony dve boli skoro stále so svojimi chalanmi. Nevedela som prečo sú toľko s nimi, ale ani mi nevadilo, že to neviem. Keď baby nemohli, vždy ich zastúpil Kubo, s ktorým mi bolo vždy úžasne. Kubo bol také moje slniečko, stále bol veselý a nikdy sa na mňa nehneval. Užili sme si toho spolu veľa. Občas som sa cítila tak, akoby som s ním chodila.

,,Ahoj.“ Vyrušil ma niekto, kým som tak v duchu spomínala na uplynulé mesiace.

,,Ach, ahoj.“ Pozdravila som. Samozrejme bol to Kubo. Boli sme dohodnutí, že pôjdeme von a ja som ako vždy zabudla. ,,Prepáč, nejako som sa zamyslela.“

,,A nad čím?“

,,Nad poslednými mesiacmi, boli celkom pekné.“ usmiala som sa.

,,No to teda boli. Všetky tie naše zážitky.“ zasmial sa aj on. ,,Tak čo, ideme alebo tu budeme stáť ďalej?“ spýtal sa nakoniec.

,,Jasné, že ideme. Len mi daj minútku.“ Povedala som a letela som pre korčule. Obula som sa a už sme boli na ceste na val. Kým sme sa tam ale dostali, skoro som sa zabila. Ešteže bol pri mne Kubo, inak by to skončilo veľmi zle. Celou cestou ma držal za ruku a bolo to, ani neviem ako to opísať. Proste sa mi to páčilo, cítila som sa fajn. Keď ma ale pustil, chcela som ho znova chytiť, ale to by bolo divné. Len mi to proste chýbalo. Vôbec neviem prečo som sa pri Kubovi začala tak zvláštne v posledných týždňoch cítiť. Nechápem to, ale nevadí mi to, zatiaľ.

,,Čo si tak ticho? Inokedy ťa nie je možné zataviť a dnes si skoro nepovedala ani pol slova.“

,,Ale to nič, len rozmýšľam.“ Usmiala som sa a pridala. Kubo mal čo robiť, aby ma dohonil. Takto sme sa naháňali a korčuľovali asi dve a pol hodiny. Bola som poriadne unavená, ale musela som ísť domov. Bolo treba ísť na tréning, veď to bol skoro posledný tréning pred turnajom.

Cestou domov ma Kubo tiež držal za ruku. Znova mi bolo veľmi dobre, dokonca pred našou bránou mi dal pusu na líce.

,,Ďakujem za krásny deň. Tak zajtra v škole, ahoj.“ Usmial sa a už ho nebolo. Ja som za ním dosť dlhú chvíľu pozerala. Bolo mi za ním smutno, chcela som aby so mnou zostal.

Ale hneď som sa spamätala a išla domov. Zbalila som si veci a išla na tréning. Bola som tam prvá, tak som sa prezliekla a sadla som si. Kým som tak sedela, myslela som na Kuba a na to, ako sa pri ňom v poslednej dobre cítim. Neviem si to vysvetliť, veď sme kamaráti, tak prečo zrazu taká zmena. Kým som takto rozmýšľala, prišla aj trénerka a aj Denis.

,,Ahoj.“ Pozdravil ma Denis, ja som ale nevnímala. ,,Haló, ste doma?“ zatriasol mnou a ja som sa prebrala z myšlienok.

,,Jasné, čo si hovoril? Inak ahoj.“ Usmiala som sa.

,,Čo je s tebou? Toto si nikdy nerobila a v poslednej dobe si stále nejaká zamyslená.“

,,Prepáč, len malé problémy. Nič, čo by ťa zaujímalo.“

,,Ale prosím ťa, mňa zaujíma prečo si taká divná. Veď sme kamoši nie? Tak to vysyp.“

,,Hej, poďte.“ Zakričala na nás trénerka a museli sme ísť hrať.

,,Potom ti poviem, dobre?“ sľúbila som Denisovi, on len prikývol a už sme hrali. Trénerka nám dala dobre zabrať. Ani sa nečudujem, keď turnaj mal byť za pár dní. Na konci tréningu za nami prišla trénerka : ,, Decká, turnaj bol preložený a začína už zajtra. Ale nebojte, vy ste dobre pripravený, takže to bude v pohode. Nebojte, aj keď nevyhráte, nič sa nestane, ale máte na to.“ usmiala sa, ,,takže zajtra ráno vás čakám na kurtoch o pol deviatej, jasné?“

,,Dobre.“ Povedala som. Hneď som sa zbalila a išla som domov. Denis so mnou dnes nešiel, pretože niečo už mal dohodnuté, ale mne to ani nevadilo. Rozmýšľala som. Veď som mala nad čím. Hrozne som sa bála toho turnaja, ale to bola len jedna z vecí nad ktorými som mala rozmýšľať.  Cestou som toho ale veľa nevyriešila, tak som to už nechala tak. Veď som mohla rozmýšľať aj potom.

Ráno som sa nemohla zobudiť. Keď som sa ale prebrala, nič sa mi nechcelo, ale spomenula som si že dnes začína turnaj a preto som z postele hneď vyskočila. Ešte že bol piatok. Len som sa rýchlo umyla, zbalila si veci a utekala som na kurty. Malo sa to hrať vonku a bola som rada. Vonku mi to ide.

Keď som tam prišla, trénerka aj s Denisom tam už boli. A pomaly aj ostatní tenisti. Dosť som sa bála, lebo som si myslela že na to nemám. Trénerka nás zapísala a potom sme sa už išli rozcvičiť. Bola som rada, keď som videla že za nami prišli Kubo, Lea s Tonym a aj Adam. Hneď ako prišli, Kubo ma objal. Potešila som sa, už som si začala trošku viac veriť.

Asi po hodine som mala ísť hrať zápas. Hrala som celkom slušne, aj keď to mohlo byť lepšie. Našťastie som vyhrala.

A aj tie ďalšie tri zápasy som vyhrala. Mala som proste šťastie.

Keď som ale bola už vo finále, nedopadlo to dobre. Hrala som s nejakou Rebekou a nedopadlo to podľa môjho očakávania. Asi v polovici hry, keď som vyhrávala, mi dala Rebeka dosť ťažkú loptičku. Hneď za sieť a ja som ju chcela stihnúť, tak som musela utekať a pri tom som sa šmykla. Ono by to nebolo až také zlé, keby len spadnem. Ale ja som spadla tak, že som narazila do stĺpa. A pritom som si stihla zlomiť ruku a vyvrtnúť členok. Kým som si stihla uvedomiť, čo sa vlastne stalo, bolo pri mne veľa ľudí. Skoro nič som nevnímala, pretože ma neznesiteľne bolela ruka. A noha tiež.

Našťastie ma trénerka hneď naložila do auta a išli sme do nemocnice. Nebolo to nič príjemné, keď ma niesla ona s Adamom, lebo chodiť som nemohla, ale tak čo už. Nejako som prežila, aj keď to dosť bolelo.

Doktor ma hneď poslal na röntgen s rukou aj nohou. O desať minút neskôr mi povedal, že ruku mám totálne dolámanú a nohu, našťastie, len vyvrtnutú. Vôbec ma to nepotešilo, lebo to znamenalo že mám prestávku s tenisom minimálne na  pol roka.

,,Budeš tu musieť zostať.“ oznámil mi doktor. Keď musím, nemôžem nič urobiť. Ruku mi dal do sadry a odviedol ma do izby. Ja som potom hneď volala našim, čo sa stalo. Mama sa ani neopýtala ako sa mám a oco, ten mi len povedal fajn. Milí rodičia.

Keď ma oni tak odbili, zavolala som Denisovi, či za mnou aj s Leou môžu prísť. O chvíľu boli pri mne.

,, Decká, prosím vás, ja si tu asi nejakú tú chvíľku poležím, ale nemohli by ste mi doniesť nejaké veci z domu?“

,,Jasné moja. Hneď ideme.“ Povedala Lea a už si odo mňa brala kľúč.

Keď aj s Denisom odišli, zaspala som.

Ďalší deň za mnou  prišiel pre zmenu Kubo.

,,Ahoj.“ Pozdravil s nadšením. ,,Ako sa mi máš?“

,,Ahoj. No nič moc. Ruka stále bolí a asi si tu pár dní poležím.“ Neteší ma to, ale tak musím to vydržať.“ Usmiala som sa. On sa na mňa tiež usmial a ja som bola šťastná. Neplánovala som, že to takto výde.

,,Tak čo? Môžem tu chvíľu zostať a robiť ti spoločnosť?“ spýtal sa.

,,Čo sa pýtaš také blbé otázky? Jasné že áno.“ Bola som len rada.

,,Dobre, ale môžem len pol hodinu, lebo ešte niečo mám.“

,,Jasné. Radšej mi povec čo je nové.“

,,Ale celkom ani nič. Lea je stále s Tonym, ale hádajú sa. A Denis je v pohode a chce jednu babu, ale tú asi nepoznáš. Volá sa Zuza, tuším. Ale to neviem naisto, nehovoril som s ním asi dva dni a to že ju chce som len počul, takže to ani nemusí byť pravda.“

,,Tak to je toho dosť nového.“ Kubo ešte otvoril ústa, ale nestihol ani nič povedať, pretože ho prerušilo zaklopanie na dvere. Bol to doktor.

,,Dobrý deň, môžem vás vyrušiť?“

,,Kľudne. To je len kamarát.“ Usmiala som sa. Kubo sa pri tom zatváril smutne.

,,Ja som vám len chcel povedať, že zajtra môžete ísť domov. Tú sadru vám ale ešte necháme. Ale mám pre vás aj zlú správu. Budete musieť skončiť s tenisom už nemôžete hrať profesionálne, a nedoporučoval by som ani rekreačne. Riskujete totiž zranenie ktoré sa už nebude dať vyriešiť len sadrou. Je mi to ľúto.“ Povedal nakoniec.

Bolo mi veľmi ľúto, že musím s tenisom skončiť, ale keď to bolo nutné. Nechcela som riskovať ďalšie zranenie. Ale tenis mi fakt bude chýbať.

,,Tak dobre. Povedal som všetko, čo som chcel. Tak skoré uzdravenie vám prajem. Dovidenia.“

,,Dovi.“ Povedala som potichu. ,,To nebolo moc dobré.“ Otočila som sa na Kuba.

,,No to teda nie, ale neboj zvládneš to, nájdeš si niečo iné. A keď chceš, môžeš byť so mnou.“ Usmial sa a chytil ma za ruku. Ja som sa cítila dobre, veď bol pri mne Kubo. Takto sme sa spolu bavili asi štvrť hodinu. Potom sa k nám pridal Denis. Veľa som sa nasmiala, bolo mi fakt úplne super. Potom ale Kubo musel ísť.

,,Tak ja už idem, ahoj.“ Povedal Kubo a dal mi pusu na líce. Vtedy som pochopila to, čo som si mala uvedomiť už dávno. Bola som zamilovaná, len som si to nevšimla. Som ja ale trdlo. S Kubom sa poznám už dobre dlho, ale nikdy som si neuvedomila, že je viac ako kamarát. Ani vtedy keď ma držal za ruku a ani vtedy ako ma utešoval, keď som sa pohádala s Leou.

,,Na čo myslíš?“ opýtal sa ma Denis.

,,Na Kuba. Chýba mi.“

,,Už teraz? Veď je to asi minúta čo zavrel tie dvere. A nestačím ti ja?“ zasmial sa Denis.

,,Ale stačíš, len Kubo mi chýba.“ Usmiala som sa.

,,Neboj, zajtra zase príde. A ty aj tak už pôjdeš domov. Ruku máš v sadre, tak načo by si tu ešte ležala prosím ťa?“

,,Neviem...“ zrazu niekto zaklopal a prerušil ma. Dvere sa otvorili a za nimi bol Adam.

,,Ahoj.“

,,Čau.“ Povedala som chladne. Denis naňho len zazrel, ale to si zrejme Adam nevšimol. Sadol si na stoličku z druhej strany mojej postele ako Denis. Keby mám tú ruku na jeho strane zdravú, určite by mi ju chytil. Teraz som v duchu ďakovala tej blbej tenistke, ktorá dala tú loptičku takú krátku. Ešteže som sa šmykla a nabúrala do toho stĺpa pravou rukou.

,,Ako sa máš? Ruka ešte bolí?“ opýtal sa Adam.

,,V pohode,“ zamrmlala som. Nechcelo sa mi s ním hovoriť, ale musela som. Nariadil mi to totiž Kubo, lebo z neho a Adama sa stali nejakí moc dobrí kamaráti. Takto v trojici sme tam sedeli asi polhodinu. Potom už ale Denis musel ísť, lebo ešte niečo mal. Myslím že išiel von s nejakou babou, ale neviem to určite, lebo o tomto mi nechcel nič povedať. Tajnostkár jeden.

,,Tak a sme sami. Vieš, vlastne som prišiel aby som sa s tebou porozprával.“

,,Áno, a o čom?“ opýtala som sa. Vôbec som si nevedela ani predstaviť, o čom by tak chcel hovoriť.  Chvíľu na mňa zamyslene pozeral a potom spustil.

,,No vieš ja som sa chcel rozprávať o nás. No teda, chcel som ti vlastne niečo povedať.“

Na chvíľu som zamrzla. Netušila som že chce hovoriť práve o tomto. Inak by som ho zastavila. Mne sa o tom vážne hovoriť nechcelo, hlavne teraz keď som prišla na to, koho naozaj ľúbim.

,,A čo si mi chcel povedať?“ opýtala som sa po chvíli, keď už som mohla hovoriť.

,,Ani neviem čo presne som ti chcel povedať. Ale, ty vieš že ťa mám rád.“ Na to som len prikývla, pretože som to vedela. Len som nevedela ako moc ma má rád a ani som to vedieť nechcela. Veď by to len pokazilo naše kamarátstvo.

,,Ale asi nevieš ako moc ťa mám rád. Takže, Sandrika, ja viem že by som to asi  nemal hovoriť, ale ľúbim ťa.“ Potom stíchol. Ja som vôbec nevedela čo povedať. Toto som vážne počuť nechcela.

Z tejto trápnej chvíle ma našťastie vytiahlo zvonenie mobilu. Bola to Lea.

,,Prepáč mi, ale toto musím zobrať.“ Ospravedlnila som sa a zodvihla som to.

,,Ahoj.“ Povedala Lea hneď.

,,Ahoj, čo sa deje? Veď dnes si za mnou bola, stalo sa niečo?“

,,No ani neviem, ale myslela som si že to budeš chcieť vedieť. Práve som videla Kuba s nejakou babou.“

,,Veď to nevadí, s kamoškou si môže chodiť von kedy chce.“ Povedala som, ale mala som zlý pocit.

,,No oni sa bozkávali.“ Povedala pomaly Lea.

,,Čo....čo už.“ Vykoktala som pomaly. Nemohla som tomu uveriť. Myslela som si že Kubo s nikým nechodí a že nemá ani nikoho s kým by mohol chodiť. Bola som z toho mimo, nemohla som to mu uveriť.

,,Sandra? Si v pohode?“ opýtala sa ma Lea.

,,No... musím ísť. Ahoj.“ Povedala som plačlivo. V tej chvíli mi nebolo všetko jedno. Ale musela som sa ovládať, lebo bol pri mne Adam. Keď som odložila mobil, Adam na mňa smutne pozrel. Nevedela som čo ten pohľad znamenal, ale bolo mi to jedno, nechcela som aby bol smutný, jeden smutný človek tu stačí.

,,Stalo sa niečo?“ prerušil ticho Adam.

,,Ale ani nič.“ Povedala som cez slzy. Ani neviem ako, ale stále sa mi kotúľali dole tvárou. Nevedela som ich zastaviť a popravde som ani nechcela. Veď čo iné som aj mohla robiť so zlomenom rukou a vyvrtnutým členkom. Aspoň že zajtra idem domov a tam ma už len tak niekto pozrieť nepríde.

,,Tak prečo plačeš, keď sa nič nestalo?“ opýtal sa Adam.

,,Neni si nejaký zvedavý?“ zazrela som naňho.

,,Dobre už som ticho.“

,,Fajn.“ začala som byť zlá. Ale keď bol taký zvedavý, tak čo. A ja som si to chcela nechať pre seba. Veď načo zaťažovať mojimi problémami iných, ja to nejako vyriešim aj sama. A to ani nie sú problémy, skôr sú to, ani neviem čo.

,,Vidím že nemáš náladu, tak prídem zajtra a možno dokončíme náš rozhovor.“

,,Dobre, ahoj.“ Povedala som to trochu nahnevanejšie ako som zamýšľala, ale čo už.

,,Tak ahoj.“ Nesmelo sa usmial a odišiel. Len čo sa za Adamom zavreli dvere, rozplakala som sa. Ani som nevedela prečo. Ja v poslednej dobe neviem nič. Keby som radšej ani nezistila, že Kuba ľúbim. Teraz by mi bolo všetko jedno a nerevala by som tu ako malé decko, kvôli nemu. Našťastie som bola na izbe sama, takže ma nikto nevidel ani nepočul. Ale ani som sa nestihla poriadne vyplakať a prišla do izby sestrička. Rýchlo som si zotrela slzy a nahodila úsmev. Ona si ani nevšimla, že je len hraný a len čo zatvorila dvere, znova sa vrátili slzy. Kým som tam tak ležala, ani som nezaregistrovala že som zaspala.

Ale sníval sa mi zvláštny sen. V tom sne som bola sama niekde v parku, ale nie v našom mestskom parku, ale v nejakom inom čo som nepoznala. Išla som po chodníku, lebo som niečo hľadala. Cestou som ale stretla Kuba s nejakou babou. A bozkávali sa. Aj v tom sne som začala plakať a rýchlo som sa otočila a bežala na druhú stranu. To som ale vletela do náruče Adamovi, ktorý stále opakoval dve slová : ,,Ľúbim ťa.“ A práve vtedy som sa zobudila so slzami na tvári. Našťastie už bolo šesť hodín, takže to bolo v pohode, ale aj tak. Už sa mi o tom všetkom aj snívalo. Je toho na mňa naraz veľa. Veď v jeden deň mi vyzná lásku kamarát a ešte sa aj dozviem že ten, koho ľúbim, chodí s niekým iným. Ale tak čo som si myslela, že bude iba so mnou? No popravde, som si to myslela, ale až potom mi došlo, že je to dosť nereálne. Veď Kubo je úplne úžasný, tak nechápem, prečo by ho nejaká nechcela. Ale keď tá predstava bola taká pekná, ale to predstavy predsa bývajú.

Keď sa nad tým ale zamyslím, nikdy som neverila tomu že by so mohla niečo mať s Kubom. Veď má osemnásť je pekný a navyše veľmi dobrý, tak prečo by trávil čas so mnou. Mal svojich kamarátov s ktorými chodil von a mne pripadalo ako zázrak, že aj ja som občas k tým kamošom patrila. A ešte väčší zázrak bol, že si vôbec chcel so mnou začať písať a to všetko. Keď sa na to všetko pozriem teraz, zdá sa mi to ako sen z ktorého som sa práve zobudila a dozvedela sa, že to naozaj bol len sen. Vtedy mi to tak ale nepripadalo, a ani som netušila že raz sa do Kuba zamilujem. Teraz by som dala za to neviem čo, aby som mohla naňho prestať myslieť a dostať ho preč z hlavy a hlavne zo srdca. Ale tam už zostane navždy. Pretože prvá láska je niečo, na čo sa len tak nezabúda. To jediné som doteraz o láske vedela a presvedčila som sa, že je to tak. Pretože akokoľvek som chcela dostať Kuba z hlavy, nedarilo sa mi to. Iba čo som naňho myslela ešte viac.

A okrem toho, ešte niečo som o láske zistila. Láska je zložitá a často bolí. Aj keď nie fyzicky, tak psychicky vás vždy dostane. Aj keď si to možno nemyslíte, tak je to pravda. A toto všetko som sa o láske naučila za jediný deň. Neverila som, že jeden deň môže človeku zmeniť život, ale je to tak. Mne sa zmenil od základov a to nehovorím o tom zranení. Ja viem že už tenis nemôžem hrávať profesionálne a nemala by som ani rekreačne, lebo riskujem poranenie ruky, ktoré sa už nebude dať spraviť pomerne ľahko ako zlomenina. Myslím že môj život pred turnajom a môj život po ňom, budú dva úplne odlišné svety. Ten druhý bude bez tenisu, bez Kuba, možno bez Denisa a nakoniec možno aj s Adamom. No nehovorím? Úplne iný.

Ešte neviem ako to všetko zvládnem, ale pokúsim sa. Už len kvôli našim a Lei. Oni si to zaslúžia, veď pre mňa toho toľko urobili. A som rada že ich mám, aspoň na teraz.

Po týchto mojich dlhých úvahách, nakoniec prišla sestrička a povedala že sa môžem pobaliť, prezliecť a že moji rodičia už sú na ceste aby si pre mňa prišli. Bola som rada, že už budem konečne doma. Nemocnica mi už začínala pomaly ale isto liezť na nervy.

,,Ahojte, už sa teším domov, ideme?“ opýtala som sa našich. Divila som sa že pre mňa prišli obidvaja keď bol pondelok.

,,No ideme, len ťa vyložíme doma a ideme do roboty. Odišli sme len na chvíľu. Nevadí ti to?“ usmiala sa na mňa mama.

,,Nevadí, tak poďme.“ Pokúsila som sa usmiať aj ja. A asi to vyzeralo presvedčivo, lebo sa mama len otočila a už sme ja išli. Alebo si začala nahovárať že som smutná lebo ma niečo bolí. Presne neviem, ale bolo mi to v podstate jedno. Ja som sa stále cítila mizerne. Lepšie by bolo, keby sme spolu chodili a on ma nechal, to by som mohla byť naštvaná, lenže takto? To som sa ani hnevať nemohla, lebo on ma určite bral ako kamošku a to bolo všetko. To len ja som si stále niečo nahovárala. No nie stále, posledné týždne. Ale aj to je dosť dlhá doba aby som si mohla uvedomiť, že je to všetko blbosť. Ja by som nikdy nemohla byť s Kubom. A keby sa aj stane nejaký zázrak, tak by ma určite po chvíli nechal, lebo by som nestíhala jeho tempu. Veď on bol stále vonku a nemal na nič čas, ja síce tiež, ale teraz budem mať času až moc. Blbé je, že teraz ho budem tráviť sama doma a nebudem môcť byť s ním.

Kým som takto rozmýšľala, pozerala som sa von oknom na peknú jarnú prírodu. Bol začiatok apríla a vonku všetko začalo kvitnúť a bolo krásne. Ja som sa potešila, lebo som mohla aspoň vypadnúť von a nemusela som byť stále zavretá doma. Aj keď som doma musela byť minimálne do piatku. Mala som predsa vyvrtnutý členok, aj keď som už chodila a dokonca aj behala. Ale doktori majú na moje chodenie iný názor, takže ma čakala posteľ. Aspoň na najbližšie dva dni.

,,Tak a sme tu. Dávaj si pozor, my prídeme okolo pol ôsmej. Tak ahoj.“ Zakývala mi mama z auta. Ja som odkývala a už som si odomykala bránu.

Takže minimálne do pol ôsmej som sama. Čo len budem robiť, keď je len desať. Asi si kuknem nejaký film, po škole mi určite zavolá Lea a keď budem mať smolu, čo určite budem, tak aj Adam.

Doma som sa ako prvé hneď vybalila. Špinavé veci som dala do koša na prádlo a sadla som si k telke. Nič tam nedávali, tak som to vypla a len tak som ležala. Znova som sa sústredila len na svoje myšlienky. To by som ale asi robiť nemala. Pretože som z toho bola len smutnejšia. Našťastie ma z myšlienok vytrhlo zvonenie mobilu. Bol to Denis, že je pred mojím barákom a že či sa nemôže na chvíľu zastaviť. Ja som sa len potešila a bežala som mu otvoriť.

,,Ahoj!“ zakričala som keď som ho videla.

,,Ahoj.“

,,Ako sa máš? Dlho som ťa nevidela. A prečo si neni v škole?“

,,Mám sa dobre a videla si ma včera. Ale, máme riaditeľské voľno, ani neviem prečo.“ Zasmial sa.

,,Ja viem ,ale od vtedy prešlo veľa času a aspoň zaženieš moje myšlienky.“

,,Stalo sa niečo?“

,,Ale ani nič dôležité. Len som sa chcela na niečo opýtať. Viem že ste s Kubom najlepší kamaráti, tak má niekoho? Lebo Lea včera hovorila že ho s niekým videla.“ Pozrela som naňho s nádejou že Lea sa možno mýlila.

,,Áno má niekoho. Ale ani poriadne neviem koho. To je ale jedno.“ Povedal smutne. Mne začali padať slzy.

,,Prečo plačeš?“ opýtal sa hneď Denis.

,,Ale pre nič.“

,,Neklam a hneď to vysyp.“ Nakázal mi. Čo som mala iné robiť. Povedala som mu všetko o tom ako som prišla na to že Kuba ľúbim a aj to čo sa včera stalo.

,,Ach jaj.“ Smutne si vzdychol.

,,Čo je?“ chcela som vedieť.

,,Nechcem ti to povedať, ale musím. Keby si to uvedomíš trochu skôr a povieš mu to, tak ste mohli byť spolu. Pretože asi týždeň pred turnajom mi hovoril ako ťa moc ľúbi. Ale že vie, že ty ho berieš ako kamaráta a tak sa na to vykašľal. Našiel si inú a s tou teraz chodí.“

,,Tak toto si si mohol nechať pre seba. Teraz som naštvaná na seba.“ A znova som začala plakať. Denis ma len objal a takto sme boli asi štvrť hodinu, kým som sa upokojila.

,,Ďakujem že si mi to povedal, aspoň viem, čo sa deje. Som nejaká unavená. Pôjdem si ľahnúť, nevadí ti to?“

,,Nie, ja už aj tak idem.“ Povedal Denis a už ho nebolo.

Ja som si ľahla na gauč, nechcelo sa mi ísť do postele.

Prečo je to tak? Prečo je celý svet na nič? Prečo je láska taká zlá? Prečo nemôžem byť s Kubom? A prečo mi to trvalo tak dlho kým som si uvedomila čo cítim?

Tak tieto otázky mi vírili v hlave stále dokola. A ja som si na ne nevedela odpovedať. Myslím si, že nikto by na ne nevedel odpovedať. Je to veľká škoda, lebo som to chcela vedieť. A nakoniec som mala ešte jednu otázku : Prečo práve mne sa musí stať vždy to najhoršie ? Ale na to som si zrejme vedela odpovedať. Asi preto, že doteraz som mala také šťastie ako nikto, ale pokazila som si to. Aj keď neviem čím. Ale je to tak, doteraz som mala hrozné šťastie a to je teraz pre mňa zlé. Nikdy som sa nechcela takto trápiť a pozrite sa na mňa niekto teraz. Keby ma niekto videl, tak povie že som živá kopa nešťastia. A presne tak som aj cítila.

A zase ma vyrušilo zvonenie. Pre zmenu to bola Lea a chcela sa aj s Tonym zastaviť. Veď prečo nie, každé rozptýlenie od myslenia je vítané. V mojom prípade.

,,Ahojte, poďte ďalej.“ Privítala som ich.

,,Ahoj.“ Pozdravili skoro naraz. Oni bolo proste ako jeden a svedčalo im to spolu. Som rada že aspoň Lea má niekoho kto ju ľúbi a ona jeho tiež. Bola šťastná a presne to som chcela. Poteší vidieť svoju najlepšiu kamošku šťastnú.

,,Ja som tu len ako doprovod.“ Povedala hneď Lea, ,,Tony sa s tebou chce porozprávať. Ale to nech ti už povie sám.“

,,Tak o čom sa chceš baviť?“ spýtala som sa hneď. Ani som netušila, o čom chce hovoriť, ale ani sa mi nad tým nechcelo rozmýšľať.

,,No, včera večer som bol s Adamom.“

,,A? Čo ja s tým?“ Nevedela som, kam týmto mieri. A popravde, Adam ma až tak netrápil, skôr Kubo.

,,Vieš, bol smutný. Nevie čo si má myslieť, keď včera si mu nič nepovedala.“

,,Ale veď nemá byť prečo smutný. Ja som mu na to ani nemala čo povedať. Proste mi nebolo dobre, tak som nemala moc chuť hovoriť.“

,,Viem, niečo v tom zmysle spomínal. Ale trápi ho, že ste sa nedorozprávali. Má ťa veľmi rád a myslím že chce s tebou chodiť. Teda nepovedal to priamo, ale už ho poznám. Takýto smutný ešte kvôli babe nebol. A ty ho chceš?“ spýtal sa ma nečakane. Ja som nevedela, čo mám povedať. Bolo toho na mňa moc, už som proste nezvládala. Len som sa zvalila na gauč, dala si na hlavu vankúš a vypla som. Už som nechcela na nič myslieť.

,,Tak čo? Dočkáme sa odpovede?“ zdvihla vankúš na mojej hlave Lea po chvíli.

,,Ja neviem. Vôbec vám neviem teraz tak narýchlo odpovedať. Keby ste mi nechali trochu času možno, ale teraz to fakt nejde.“ Vyhýbala som sa odpovedi.

,,No dobre. Počúvaj, Adam ti odkazuje, že ak môže tak sa za tebou zastaví okolo pol štvrtej. Čo mu mám povedať?“

,,Povedz mu..... nech príde. Veď sa nič nestane, keď sa stretneme.“

,,Ok, hneď mu zavolám. Nepôjdeme už zlatko?“ otočil sa na Leu. Tá sa akurát hrala s ovládačom na televízor.

,,Jasné. Prečo nie?“ usmiala sa a dala mu pusu. ,,Ozaj nebude ti to vadiť?“ otočila sa na mňa.

,,Nie, len bežte. Ja si oddýchnem, kým príde Adam.“

,,Dobre moja. Tak ahoj.“ Pozdravila ma už medzi dverami. Tony ma tiež pozdravil, ale len potichu. Keď som konečne zavrela dvere, išla som si ľahnúť do postele. Dúfala som totiž, že sa mi podarí zaspať a nebudem musieť na nič myslieť.

Bohužiaľ ani po pol hodine sa mi nepodarilo zaspať. Stále som musela myslieť na to, čo povedal Tony. Adam chce so mnou chodiť. To som nečakala, ale tak mohla som, keď m včera povedal, že ma ľúbi. Ale tak, ja som myslela hlavne na Kuba. Tým sa to všetko dá ospravedlniť. Veď posledných dvadsaťštyri hodím som nemyslela na nič iné.

Keď sme sa s Adamom stretli, ani som netušila, čo by sa mohlo stať. A nakoniec skončím takto. To nie je fér. Veď ani netuším čo by som mala teraz robiť. Ale ešte šťastie, že viem čo cítim a to sa tak ľahko nezmení. Ľúbim Kuba a Adam je len kamarát. To je celé veda. Aj keby chcem, tak by som nemohla s Adamom chodiť, pretože by to nebolo voči nemu fér. Veď som ho brala ako môjho veľmi dobrého kamaráta a to je celé. Aj keď si viem predstaviť, že by sme spolu chodili. Bolo by to pekné ísť len tak po meste a mať ho vedľa seba. Držal by ma za ruku, občas by mi dal pusu .....

Tak a dosť. Na toto myslieť nebudem, aj keď sú to celkom pekné predstavy. Viem čo by som nemala a ani to nespravím, ale bolo by  to také pekné. A Adam by bol aj šťastný a časom možno aj ja.

Nie, tak to proste nejde. Nesmiem na to myslieť, ale aspoň mi to vytláča z hlavy Kuba, takže je to svojím spôsobom celkom dobré. Ale nereálne!

Po tejto ,,úžasnej“ úvahe som zaspala. Našťastie.

O pol štvrtej mi ale zvonil pri uchu telefón. Bol to Adam.

,,Áno?“ povedala som rozospato do mobilu.

,,Ahoj. Môžem ťa prísť pozrieť.“ Povedal Adam.

,,Jasné. A kde si?“

,,Už pred bránou tak mi otvor prosím ťa.“

,,Idem.“ Potom som zložila. A je to tu, určite sa bude chcieť baviť o nás dvoch. A to sa mi vážne nechcelo.

,,Ahoj.“ Povedal s úsmevom, keď som mu otvorila dvere.

,,Ahoj.“

,,Ako sa máš? Je to lepšie ako včera?“

,,Ale celkom fajn. Len sa mi chce trochu spať, aj keď celý deň pospávam.“

,,Bol ťa aj niekto pozrieť?“

,,Denis, Tony a Lea. A teraz si tu ty.“

Tak a zdvorilostný rozhovor sme mali za sebou. Bála som sa čo bude nasledovať, ale keďže sme stále stáli, povedala som Adamovi nech si sadne.

,,Môžeš si prosím ťa sadnúť ku mne? Chcem ti niečo povedať.“

,,Jasné, tak spusť.“

,,Vieš, o čom sme sa bavili včera. Tak som sa ťa ešte niečo chcel opýtať.“ Chytil ma za ruku a pozrel mi do očí.

,,Sandra, ľúbim ťa. Nechcela by si so mnou chodiť?“

,,Adam, vieš...“ túto vetu som už nedokončila a asi ani nikdy nedokončím. Pretože mi Adam dal pusu. V tej chvíli som prestala myslieť, úplne som vypla. Len sme sa bozkávali a nič viac. Bola to ale dosť dlhá chvíľa. Keď sa Adam odtiahol, usmial sa na mňa.

,,Mám to brať ako áno?“ Na túto otázku som len prikývla. Vôbec som si totiž neuvedomovala čo robím. Stále som nebola schopná sformovať si myšlienky v hlave a začať myslieť. Adam sa pomaly usmial a objal ma. Chvíľu po chvíli mi začalo dochádzať, čo sa vlastne stalo. A za tú chvíľu , čo som bola mimo, som stihla urobiť strašnú blbosť. Prečo som len povedala Adamovi že s ním budem chodiť? Veď ľúbim Kuba ale prečo som mu všetko odkývla? Vôbec som neverila tomu, čo som urobila. Prečo som to len urobila? Čo neviem rozmýšľať alebo čo? No vtedy som nerozmýšľala.

V tom ma Adam pustil a chytil ma za ruku. Ja som sa len nesmelo usmiala a oprela som sa dozadu. Zavrela som oči a ďalej som rozmýšľala nad tým, čo som to len urobila.

Nemohla som predsa Adamovi povedať, že to čo som pred chvíľou povedala, bol len omyl. To som mu urobiť nemohla, veď ho mám predsa len trochu rada. A nemusí to byť až také zlé, možno ho nakoniec začnem aj ľúbiť. Len som na to potrebovala nejaký ten čas. Trochu si premyslieť čo ďalej a hlavne si dať všetko do poriadku. Keď som teraz bola s Adamom, musela som vyhodiť z hlavy Kuba, lebo inak som neni schopná byť s Adamom.

Mala som problém ale ja som to už vyriešila. Kuba dám preč z hlavy a budem s Adamom. Nič iné som v tejto situácii nemohla robiť. A keď to s Adamom nepôjde, tak to jednoducho skončím, ale aspoň trocha času tomu dám. Veď nakoniec to možno aj pôjde.

,,Nad čím tak úporne rozmýšľaš?“ opýtal sa na zrazu Adam.

,,Ale len tak, som rada.“ Usmiala som sa. Nič iné som ani urobiť nemohla. Boli len štyri hodiny a tak som mala ešte štyri pre seba.

,,Chceš si so mnou pozrieť nejaký film?“ opýtala som sa len tak. Veď aj tak som nič iné robiť nechcela.

,,Jasné, prečo nie? A čo budeme pozerať?“ opýtal sa. Ale to som ani netušila.

,,Vyber niečo ty, mne je to jedno.“ Povedala som a ľahla som si na gauč. Kým niečo vybral, aj som si zdriemla. Doma sme mali hrozne veľa filmov.

Keď ale konečne niečo zapol, zistila som že je to jedna z tých hrozne presladených amerických blbostí. Ale šak nech si to pozrie, keď chce. Ja som sa znova posadila a Adam si sadol ku mne. Prehodil si ruku okolo mňa a ja som sa oňho oprela. Bolo to, akoby sme spolu boli už dlho a nie pár minút. Ja som počas filmu zaspala a vôbec som nevedela o čom tá blbosť je. Ani mi to nejako moc nechýbalo. Keď som sa zobudila, pre zmenu spal zase Adam. Film už dávno skončil a bolo pol ôsmej. Rýchlo som sa zbadala a zobudila Adama. Musel ísť, teda nie kvôli mne, ale kvôli rodičom. Nechcela som aby sa o Adamovi dozvedeli týmto spôsobom.

Tak si teda zobral všetky veci a odišiel domov. Predtým som ale ešte dostala pusu a objatie. Naši prišli asi po pol hodine, ja som potom išla spať. Dneska som toho mala fakt dosť. Pokazila som všetko, čo som mohla a toho bolo dosť. Radšej som nad tým nerozmýšľala.

Našťastie sa mi nič nesnívalo, inak by sa mi ani nepodarilo oddýchnuť si. Keď sa mi ráno podarilo vstať, naši už neboli doma. Takto to bolo každý deň. Našťastie ale prišiel piatok a ďalší týždeň som už mohla ísť do školy. Normálne som sa aj tešila.

Ráno som si našla SMS-ku od Adama. Prial mi krásne ráno a posielal mi pusu. Len som sa usmiala a išla som raňajkovať. Doobeda som sa nudila, nebolo čo robiť. Okolo druhej mi ale začal zvoniť mobil. Volala mi Lea.

,,Ahoj.“ Zodvihla som telefón.

,,Ahoj, hádaj kde som?“

,,No kde?“ zasmiala som sa.

,,Pred tvojím barákom. Otvor mi, nech sa s tebou môžem pobaviť. A mám so sebou aj prívesky.“

,,A to je kto prosím ťa?“

,,No veď Tony a Adam.“ Zasmiala sa. Ja som sa len usmiala, lebo som nemala moc náladu na Adama. Síce to bol môj chalan, ale tak nechcela som s ním byť. Určite sa bude chcieť bozkávať a na to som fakt náladu nemala.

,,Tak poďte dovnútra.“

,,Ahojte.“ Pozdravila som automaticky, ako som otvorila dvere.

,,Ahoj.“ Naraz pozdravili Lea a Tony.

,,Ahoj zlato.“ Povedal Adam a hneď mi dal pusu. Bolo to, ako keby mi dal pusu hocikto iný z mojich kamarátov. Okrem Kuba samozrejme. Ale sľúbila som si, že keď budem s Adamom, tak na Kuba myslieť proste nebudem. Toto som už porušila a musela som si dávať pozor aby sa to nestávalo často.

,,Ako sa mi má môj pokladík?“ opýtal sa Adam , keď som si k nemu sadla.

,,Celkom fajn. Ale vy všetci sa radšej pochváľte, lebo vôbec neviem čo sa deje.“

Kým mi hovorili, čo všetko sa udialo, zazvonil mi mobil znova. Tento raz to bol Denis a chcel sa zastaviť. Ja so mu povedala že kľudne môže, veď so všetkými sa poznal. Akurát ešte nevedel tú novinku o mne a Adamovi. Ale to nebolo až také dôležité, aby to musel vedieť okamžite.

Keď prišiel, dvere mu išla otvoriť Lea, lebo sme sa s Adamom akurát bozkávali. Bol to jeho nápad a mňa ani nenapadlo protestovať. Bolo mi to totiž v celku jedno.

,,Vy ste odkedy spolu?“ divil sa Denis.

,,Od včera.“ Usmiala som sa. On bol očividne dosť zaskočený, ale bolo to na ňom poznať len chvíľu. Potom sme sa nejako všetci zarozprávali a zbadali sme sa až o pol piatej. To už museli ísť všetci, okrem Denisa.

,,Môžeš mi to prosím ťa vysvetliť?“ povedal Denis keď som zavrela dvere.

,,A čo?“

,,Prečo si s Adamom keď ešte včera si mi hovorila, že ľúbiš Kuba. Ako to?“

,,No vieš, keď si odišiel, prišiel za mnou Tony. A hovoril ako sa Adam trápi a prišlo mi ho ľúto. Tak som si povedala, že to s ním skúsim. A možno tak zabudnem na Kuba.“

,,Ale takto to nefunguje. Viem o čom hovorím.“ Povedal a zosmutnel a ja som vôbec nevedela prečo. Ale pravdu mal, takto to nefunguje. Neviem prečo som si myslela, že to môže vyjsť.

,,Ja viem, ja som nemyslela keď som s ním o tom hovorila. On bol proste taký zlatý a keď ma pobozkal, už som nemohla povedať nie.“

,,Tak to je zlé. Musíš mu čo najskôr povedať, ako to všetko je.“

,,Ale to nejde! Ja ho mám rada.“ Povedala som potichu.

,,Je to dosť na to, aby ste mohli byť spolu?“ opýtal sa. Tak na túto otázku som nemohla odpovedať. Lebo som odpoveď nepoznala. Bolo mi hrozne. Denis mi teda urobil náladu. Ale bohužiaľ som s ním musela súhlasiť. Mal pravdu. Načo som s Adamom, keď ho neľúbim? Veď to nedáva zmysel, aj keď ho mám fakt moc rada.

Vôbec som sa v sebe nevyznala. Mala by som si všetko v hlave urovnať a potom urobiť to najlepšie čo som mohla.

,,Dobre ďakujem. Mám nad čím rozmýšľať.“

,,Aj ja, to mi ver. Počúvaj, Kubo už vie že si s Adamom?“

,,Skôr nie ako áno. Prečo?“

,,Lebo včera som s ním hovoril a myslím, že si pomaly uvedomuje, že ťa ľúbi a že sa na to nemal vykašlať. A ak mu nepovieš že si s Adamom, tak je schopný povedať ti pred ním pravdu. Tak mu zavolaj, alebo sa s ním stretni alebo niečo. Ale hlavne rýchlo. Vieš čo, ja mu zavolám nech a hneď zastaví. Mal byť vonku s tou jeho babou.“ A kým som stihla niečo povedať, tak už hovoril do mobilu a dohadoval sa s Kubom. Potom ešte zavolal Adamovi a aj s tým sa dohodol aby prišiel. Nechápala som, čo sa deje. Mal prísť Kubo a aj Adam.

,,Čo to robíš?“

,,Nič, len urýchľujem tvoje rozmýšľanie. Keď tu budeš mať Adama a aj Kuba, hneď sa rozhodneš, koho chceš. Lebo ako ťa poznám, rozmýšľala by si nad tým ešte sto rokov a tým by si nikomu nepomohla.“

,,Aha, takže mám na rozmyslenie pol hodinu?“

,,Desať minút.“ Spresnil Denis.

,Tak to si mi pomohol´ pomyslela som si.

Vôbec som nevedela čo urobím, bola som jednoducho mimo. Nevedela som, či chcem Adama alebo Kuba. Bolo to ťažké rozhodnúť sa. Je viac ako jasné, že ľúbim Kuba, ale tak Adama mám tiež rada a je mi s ním dobre. Ani neviem, kedy mi s ním bolo zle, teda odkedy sme spolu a to sú nejaké štyri dni. Ale to je len malinký detail. Pri tejto myšlienke som sa musela aj trochu pousmiať, lebo tie štyri dni s Adamom mi pripadali ako keby som s ním už aspoň pol roka.

Potom som chvíľu myslela na Kuba. Predstavovala som si, ako by to vyzeralo, keby sme spolu chodili. Nebolo by to zlé, ale v tomto prípade bola realita krajšia ako predstava.

Týmto som uzavrela túto tému. Nič sa meniť nebude a bude to fajn. Musí byť!

Takto som zabila svojich desať minút, ale aspoň som na niečo prišla. O chvíľu niekto zazvonil a musela som ísť otvoriť. Tam stáli obaja chalani, asi sa cestou stretli alebo čo, ale každopádne tam boli.

,,Ahojte.“ Usmiala som sa. Chalani vošli dovnútra, ale kým som stihla zatvoriť dvere, Denis sa už lúčil a išiel preč. Asi nám trom chcel nechať chvíľu na rozhovor. Ale tú som nepotrebovala, len proste Kubovi poviem, že chodím s Adamom a to je tak všetko. Keby to ešte nebolo také ťažké.

Keď sme si sadli na gauč, Adam samozrejme ku mne a Kubo oproti, nikto nevedel čo povedať. Tak som len začala s obyčajnými otázkami: ako sa máte a čo je nové. Tieto otázky vždy dokázali začať rozhovor. A potom to už išlo z kopca. Bolo celkom milé pokecať si s nimi len tak o ničom. Kubo potom išiel na záchod, vtedy sa na mňa Adam pozrel :

,,Čo som ti urobil, že som ani pusu nedostal?“

,,Nič, jasné že nič. Len Kubo o nás ešte nevie, tak som mu nechcela spôsobiť infarkt. Ale hneď to napravím.“ Povedala som a dala som mu pusu. On ma ale objal a nechcel ma pustiť. Tak sme sa začali bozkávať a ani som si nevšimla kedy prišiel Kubo naspäť.

,,Vy ste spolu?“ opýtal sa udivene.

,,No áno.“ Priznala som. Už nemalo zmysel to tajiť.

Kubo len pokýval hlavou a vyzeral smutne. Neviem čím to bolo, ale zrazu bolo smutno aj mne.. Bola som síce rada, že už sa nemusím trápiť nad tým, ako to všetko dopadne. Konečne som mohla byť v pohode. Ale nebola som, trápil ma ten Kubov smútok. Vedela som, že som práve zlomila dve srdcia. Jeho a moje. Ale urobila som to pre dobrú vec a takto sa možno budeme obaja menej trápiť, ako keby sme boli spolu.

Asi za pol hodinu ž Kubo musel ísť. Rýchlo sa rozlúčil a už ho nebolo. Neviem, prečo tak rýchlo zdrhol, mohla som len hádať. Ale to som si len nahovárala, v skutočnosti som vedela , prečo tak rýchlo zmizol.

Chvíľu po Kubovi musel ísť aj Adam. Na rozlúčku som dostala pusu a potom odišiel. Potom som si len ľahla k telke a ani som sa nepohla. Až o pol desiatej som si išla ľahnúť do postele. Našťastie sa mi nič nesnívalo, tak ako v poslednej dobe.

Celý víkend som ležala doma a nikoho som nechcela vidieť. Bolo mi divne z toho, že som dala prednosť rozumu pred srdcom. Ale čo už, aj to sa niekedy musí urobiť. Aj keď to nie je občas to najlepšie, čo môžete urobiť. Nepáčilo sa mi, čo som urobila, ale iné východisko som nevidela, teda pokiaľ nechcem niekomu ublížiť.

Hneď v pondelok sa po škole roznieslo, že chodím s Adamom. Ani neviem ako, ale vedeli to úplne všetci. Keď som Leou cez veľkú prestávku čakala na Kuba, tešila som sa. Chcela som ho vidieť a zase si s ním pokecať, tak ako predtým. Ale Kubo neprišiel a vôbec netuším prečo. Asi sa na mňa nahneval kvôli Adamovi, že som mu to nepovedala skôr. Nič iné mi nenapadalo. Alebo to malo niečo spoločné s tým, že ma ľúbi? Podľa toho čo hovoril Denis, to tak byť môže. Ale prečo by to malo byť zrovna to, veď už má inú, tak čo.

Po škole na mňa čakal Adam a išli sme spolu von. Takto to išlo až do polovice mája. Len Adam a žiadny Kubo. Ku koncu ma to už ani nebavilo, lebo to bolo stále to isté. Potom ma ale predstavil rodičom, takže som ho musela aj ja. A zase to bolo to isté. Až na začiatku júla sa ale stalo niečo zvláštne. Teda ani nie zvláštne, ale niečo iné. Konečne.

Raz po škole sme sa vybrali s Adamom k nemu domov.

,,Ahooooooooj!“ ozvalo sa, len čo Adam otvoril dvere. Očividne u nich bol niekto, kto sa tešil že Adama vidí. Keď sme už boli vnútri, pribehla nejaká baba. Hodila sa Adamovi okolo krku a on ju objal. Ničomu som nerozumela ale veď sa možno niečo dozviem.

Keď sa konečne pustili, začali sa baviť ako starí známy.

,,Prepáč, toto je Sandrika, moja priateľka. Sandri, toto je moja veľká sestra Nela.“ Povedal konečne, keď si spomenul že tu stojím a asi nič nechápem.

,,Ahoj.“ Pozdravila som potichu.

,,A prečo si prišla?“ hneď opýtal sa Adam Nely.

,,Ale, prišla som našim povedať, že sa idem vydávať.“ začala výskať.

,,Čo?“

,,No, mám chalana a budeme sa brať. Máš s tým problém braček?“ usmiala sa.

,,Nie.“ Povedal Adam, ale nikto mu neveril. Potom sme išli do obývačky, kde sedel už ten spomínaný chalan.

,,Tak, toto je Kevin.“ Usmiala sa Nela a sadla si k nemu.

,,Ahoj.“ povedali sme s Adamom naraz. Ja som sa na tom zasmiala ale zrejme si to nikto nevšimol. Začali sme sa trocha baviť, ja s Nelou a Adam s Kevinom. Celkom dobre sme sa zabavili.

Zrazu sme ale počuli štrngot kľúčov a potom otváranie dverí. Boli to Adamovi rodičia. Nela s Kevinom zostali v obývačke a ja s Adamom sme ich šli privítať.

,,Ahojte,“ povedal Adam, ,,hádajte, kto prišiel domov?“

,,Kto?“ opýtala sa jeho mam hneď.

,,Čaká na vás v obyvke. My ideme, ahoj.“ Povedal tajnostkársky, chytil ma za ruku a už ma viedol von.

,,Prečo sme nezostali s nimi?“

,,Lebo chcem aby si to Nela vyriešila sama. A chcem byť s tebou sám, lebo ťa hrozne ľúbim.“ Dal mi pusu. Ja som sa len usmiala, lebo som nevedela čo by som mala urobiť. Chvíľu sme sa túlali po meste ale nakoniec sme sa vybrali zase k Adamovi.

,,Ahoj. Je tu niekto?“ opýtal sa, lebo v celom byte bolo ticho. Nikto neodpovedal a na stole v kuchyni sme našli správu, že to zasnúbenie išli osláviť von.

,,Takže sme tu sami.“ Usmial sa na mňa. ,,Nemôžeš tu dnes prespať?“ opýtal sa zrazu.

,,No neviem, naši asi dnes v noci neprídu, lebo ráno niečo hovorili. Takže by som aj mohla. Je už dosť neskoro a nechce sa mi ísť domov.“ Usmiala som sa.

,,Takže je dohodnuté. Dnes tu spíš a hotovo.“

,,Dobre.  A čo ideme robiť teraz?“

,,Poďme si pozrieť nejaký film. Chce sa ti?“

,,Prečo nie? Do tvojej izby?“

,,Kam inam.“ Usmial sa. Išli sme teda do jeho izby. Film pustil na počítači, lebo tam mal veľkú obrazovku a ľahol si na posteľ ku mne.

Chvíľu sme pozerali ale ja som si zdriemla. Zobudila som sa až na konci, keď mi Adam dal pusu.

O pár dní na to, začala Nela naplno organizovať svadbu. Stále bola v jednom kole a mobil jej nepretržite zvonil. Bolo toho na ňu veľa.

Jeden večer si ku mne sadla a nesmelo sa usmiala.

,,Sandrika, mohla by som ťa o niečo veľmi pekne poprosiť?“ opýtala sa ma Nela raz večer pri pozeraní telky.

,,Jasné, prečo nie?“

,,Nepomohla by si mi prosím ťa zo svadbou? Chcem aby sa konala tu, ale všetky moje kamošky zostali v Bratislave a chodia do školy, takže nemajú moc čas pomôcť mi s tým. Ty si tu a nemohla by si mi s tým prosím ťa pomôcť?“ Ani som nič nestihla povedať a už pokračovala. ,,Viem, je to narýchlo, ale skoro všetko už mám zariadené, len na ten deň by som potrebovala pomôcť. Nebudem totiž môcť byť všade, tak nepomohla by si mi?“ usmiala sa.

,,To je jasné že ti pomôžem. A veľmi rada.“ Usmiala som sa aj ja. Adam mi stisol ruku a pošepkal mi že ma miluje a že je rád že Nele pomôžem.

A tak sme plánovali a plánovali, až sme nakoniec všetko zariadili a svadba mohla prísť. Medzi tým sme ale museli ešte vyriešiť otázku družičiek a družbov.

,,Ty a Adam ste hlavný, to je snáď jasné.“

,,No ako myslíš.“ Zasmiala som sa.

,,Ale kto ďalej? Nikoho tu nepoznám. Čo keby ste zohnali ešte dva páry, kľudne aj tvojich alebo Adamových kamarátov. Hm, čo ty na to?“ otočila sa na Adama.

,,Kľudne.“ povedal a ani na nás nepozrel. Bolo mu to jedno, presne tak ako Kevinovi a všetko nechali na nás.

,,Dobre, tak to by mohla byť Lea s Tonym a Kubo s tou...Adam ako sa volá?“ opýtala som sa ho. Nemala som ani potuchy, ako sa volá Kubova terajšia baba, keďže so mnou pár mesiacov nehovoril. Ja by som s ním rada hovorila, ale on nechcel. Nebolo mi to jedno, veď to bol môj kamarát. Ale ani to slovo nevyjadruje to, čo pre mňa znamená. Ale musím to bez neho vydržať.

,,Tuším Laura, ale nie som si istý, strieda ich dosť často.“ Uzavrel a išiel pozerať telku.

,,To by mohlo byť, ale mohli by sme sa s nimi stretnúť? Teda aspoň ja, Kevovi je to jedno.“

,,Môže byť zajtra?“

,,Jasné, teším sa.“

,,Dobre, idem im zavolať.“ Usmiala som sa a išla som za Adamom. Mala som plán ako sa vyvliecť z telefonátu Kubovi. Ale musela som ísť na to prefíkane. Keď som prišla do obývačky sadla som si k Adamovi a chytila som ho za ruku. On sa ku mne otočil a dal mi pusu. Potom sme sa začali bozkávať a Kevin nás nechal samých.

,,Adamko, mohla by som ťa o niečo poprosiť?“

,,Dopredu je to splnené.“

,,Mohol by si za mňa zavolať Tonymu a Kubovi, že ich Nela prosí aby jej išli za družbu? A nech to povedia aj babám a nech sú zajtra o tretej v našej cukrárni. Ďakujem.“ A hneď ako som to dopovedala, som zmizla zase za Nelou.

Adam to vybavil, Nela ich odsúhlasila, takže družbu sme vyriešenú mali. A vlastne už aj všetko ostatné. Len si počkať na ten veľký deň.

Bola trochu vystrašené, že to neklapne tak ako má, ale dúfala som, že už len kvôli Nele a Kevinovi do výde.

Presne ako som predtým povedala, ani sme sa nenazdali a deň D bol tu. Nemali sme čas ani si oddýchnuť od príprav. Síce sme s nimi skončili koncom júla a hneď tretí víkend mala byť svadba. Pre Nelu to dnes bude náročné, ale zvládne to, aj keď hneď ako sa zobudila, vrazila do Adamovej izby a začala jačať. Celkom ju chápem, ale zobudila nás! Asi jej hrablo alebo čo. Adam mal ísť k Tonymu okolo deviatej, lebo sa mal pripraviť tam. Spal tam aj Kevin a všetci družbovia. Čiže Tony a Kubo, ale Adam bol výnimka a spal doma. Keď konečne vypadol, samozrejme po dlhom lúčení, prišla kaderníčka a začala robiť Nele účes. Ja som zatiaľ zháňala ostatné družičky, ktoré tak trochu dosť meškali. Mala som dva mobily z ktorých som pravidelne volala na dve rôzne čísla. O hodinu sa mi podarilo dostať všetkých tam, kde mali byť. Potom som si konečne mohla sadnúť, a to len preto, aby mi kaderníčka mohla urobiť účes.

Viem, sľúbila som Nele, že jej pomôžem so svadbou, bolo toho  však veľa. Ale bol to jej deň, tak som sa snažila, aby si ho užila. Našťastie všetko na hostinu a obrad sme zariadili spolu a skontrolovali deň predtým. Ja som mala už iba dať pozor na to, aby všetci prišli.

Obrad sa mal konať o pol jednej, takže sme mali ešte dosť času na to, aby sme sa obliekli a namaľovali. Síce sme už mali mierny sklz, vďaka tomu, že chalani družičiek ich nechceli pustiť, ako som zistila od Lei. Ona bola v noci s Tonym a Laura s Kubom. To mi robia určite naschvál. Veď vedeli, že dnes mám všetko na starosti ja.

O pol jedenástej som zavolala Adamovi, ako sú na tom s prípravami. Ubezpečil ma, že všetko ide dobre a že určite všetko stihnú. Nemala som dôvod mu neveriť, tak som len zložila a ďalej som sa venovala neveste.

Keď konečne odišla kaderníčka, prišla zase kozmetička. Dnes sa tu ľudia striedali ako na bežiacom páse. Ale ani mi to nepripadalo divné. Okolo pol dvanástej sme sa konečne dostali k obliekaniu šiat. Najskôr sme obliekli nevestu a potom sme sa každá napratala do družičkovských šiat. Boli krásne, ale Nela bola aj tak najkrajšia. Nela mala biele šaty bez ramienok. Sukňa bola rozšírená a bola z ľahkej navrstvenej látky a vyzeralo to, ako keby bola z cukru. Bola nádherná.

Nám družičkám dala ušiť krátke šaty, biele, s tenkými ramienkami. Celé boli ako keby skladané a na páse mali čiernu stužku s mašľou. Boli krásne, nemohla som Nele zazlievať že mám škaredé družičkovské šaty.

Keď sme konečne prišli do hotela, kde mala svadba byť, všetci tam už boli. Ako by aj nie, kým sme sa naskladali všetky do auta, trvalo to nejakú tú chvíľu. Preto sme aj pár minúť meškali, teda presnejšie pol hodinu, ale to nevadí. Všetci si radi počkali.

Hneď ako som sa dostala z auta, išla som dovnútra. Vošla som a všetko ma milo to prekvapilo, nečakala som že to bude až tak pekne vyzerať. Nenápadne som si potom zavolala Adama a opýtala som sa ho, či je všetko tak, ako má byť. Dúfala som , že sa nič nepokazilo.

Mala som šťastie, všetko bolo v pohode.

,,Dobre, hmmm čo ďalej?“

,,Vyzeráš nádherne.“ Povedal mi Adam.

,,Neodbočuj. Aha, už viem, povedz všetkým že nevesta už prišla a že obrad sa začína. Ďakujem.“ Usmiala som sa.

,,Vnímala si ma vôbec chvíľku?“ otočil ma k sebe, ,,vyzeráš nádherne.“ Povedal znova a dal mi pusu.

,,Áno, ďakujem. Ale som nervózna, skoro ako keby som sa vydávala ja. Nechcem aby sa niečo pokazilo.“

,,Neboj, všetko dobre dopadne.“

,,Dobre, tak utekaj, nech už to máme za sebou.“

O chvíľu sa to všetko začalo. Najskôr išla uličkou Laura, potom Lea a nakoniec ja. Po nás išla Nela s otcom. Keď vošla, všetci si vzdychli, taká bola krásna. Potom som len tak pozrela na Kevina. A keby šťastie nadnášalo, lieta tu ako balónik. Musel byť fakt šťastný.

Bola to krásna chvíľa, a ani si neviem predstaviť aká musela byť pre Nelu a Kevina. Dúfam, že aj ja niečo také zažijem. Chcela by som sa raz prejsť uličkou a zobrať si niekoho, koho budem ľúbiť. Ale tak v najbližšej dobe to nebude, to viem na sto percent, ak nie aj na viac.

Po obrade bol taký neskorší obed. Ten skončil okolo pol piatej a potom sa začalo konečne tancovať.

Keď bol prvý tanec novomanželov, všetci stíchli a sledovali. Adam ma vtedy chytil za ruku a povedal: ,,Takto raz budeme tancovať aj my.“ Nevedela som, čo si mám myslieť. Ja som to takto nevidela, okrem toho som o tom ešte moc nepremýšľala. Nikdy som si nepredstavovala, ako by mohla niekedy vyzerať moja svadba s Adamom. Vôbec s nikým.

Teda, až na jednu výnimku. Tou bol Kubo, lepšie povedané moja láska Kubo. Chvíľu som naňho myslela a hneď som sa naňho aj pozrela. Nejakým zázrakom pozeral aj on na mňa. Len som sa usmiala a ďalej sa pozerala na šťastný párik. Bolo to krásne, hodili sa k sebe. Na chvíľu som im aj trošku závidela, ale keď som si spomenula na to, že také niečo možno zažijem, už mi to bolo jedno. Keď dotancovali, Adam ma vytiahol na parket na ďalší valčík. Tancovalo sa mi s ním fakt krásne, lebo to vedel. Bolo ale zaujímavé sledovať Kuba a Lauru. Nikdy som ho ešte nevidela s inou babou, a ak mám byť úprimná, dosť som žiarlila. Ale nemohla som nič dať najavo. Kuba som nevidela už dosť dlho na to, aby som zabudla ako ho ľúbim. Teraz som sa ale musela pozerať na to, ako tancuje s inou. Hrozne ma to štvalo, nemohla som ale nič robiť. Bolo to zlé.

Bola som s Adamom a bolo to moje rozhodnutie, síce z rozumu, ale bolo moje. Viem, prečo som sa rozhodla byť s Adamom a nedá sa povedať, že mi s ním bolo zle. Možno len mi chýbala tá pravá láska, ale to bolo fakt málo, lebo Adam ma robil šťastnou. A to je dosť, aspoň pre mňa. Zatiaľ.

Nemohla by som Adama opustiť, veď to by mu zlomilo srdce a to ja nechcem. Taká hnusná nie som. Pretože si myslí že ho ľúbim a nechcem aby to dopadlo zle. A ja som s ním šťastná, aspoň si to myslím.

Ja viem, ľúbim Kuba, ale s Adamom je mi tiež moc dobre. Okrem toho som s ním už asi štvrť roka a to už niečo je. Asi som sa doňho aj trochu zamilovala, aj keď som si toho možno neni vedomá. Asi to tak bude, ale nie som si až taká istá. Viem len, že ho mám rada a nechcem ho stratiť.

Kým som takto rozmýšľala, pesnička sa skončila. Zatancovali sme si ešte na jednu. Adam mi počas nej stále šepkal do ucha, ako ma miluje a že je rád že som tu s ním.

Ja som mu na konci pesničky dala pusu a chvíľu sme sa na parkete bozkávali. Pridali sa k nám aj Nela s Kevinom. Bolo to milé.

Potom sme s Adamom len tancovali a tancovali. Až niekto poklepal Adamovi na rameno.

,,Môžem si s ňou zatancovať? Potom ti ju hneď vrátim.“

,,Dobre.“ Usmial sa na mňa Adam a išiel si pre zmenu zatancovať s Laurou. So mnou si chcel zatancovať Kubo. Nevedela som, čo si mám myslieť, každopádne som bola rada, lebo s Kubom som si zatancovať chcela. Kým sme pomaly tancovali na ďalší slaďák, rozmýšľala som nad tým, aké by to bolo, keby som s ním chodila. Určite by to bolo zaujímavé a na sto percent by som tu teraz netancovala, lebo by som žiadnu Nelu nepoznala. A ani nikoho s Adamovej rodiny.

Keď som nad tým tak uvažovala, bolo by to divné.

,,Dnes ti to svedčí.“ Usmial sa zrazu.

,,Ďakujem. Aj tebe.“

,,No, na teba nemám.“

,,Nemyslím.“

Po tomto krátkom rozhovore bolo chvíľu ticho.

,,Dlho sme sa nevideli, že?“ opýtal sa zrazu Kubo.

,,Hej dlho, to asi preto že sa mi niekto vyhýba.“

,,Ale to tak nie je.“ Kým to hovoril, ani raz sa mi nepozrel do očí.

,,Vážne? A ako to teda je?“ opýtala som sa ho trochu nahnevane.

,,Možno ti to vysvetlím. Teraz ťa ale musím vrátiť Adamovi.“

Keď to dohovoril, pesnička akurát skončila. Hneď k nám prišiel Adam a znova som tancovala s ním. Stále som ale musela myslieť na tanec s Kubom. Okolo pol jedenástej sme už boli všetci unavení a vlastne sa nikomu už nechcelo tancovať. Každý radšej oddychoval, aby zvládol ďalšie tanečné kolo.

,,Poď sa trocha prejsť.“ prišiel za mnou Kubo. Vôbec som ho nepochopila, dnes sa správal dosť čudne.

,,Načo?“ chcela som vedieť.

,,Tak, chcem ti niečo vysvetliť.“

,,Dobre, len to poviem Adamovi, aby ma nehľadal.“ Táto veta dokazovala, že mám rada aj jeho a už som si zvykla, že je stále pri mne a bojí sa o mňa.

,,Fajn, počkám ťa pri vchode.“ Otočil sa a odišiel. Rýchlo som išla za Adamom, lebo som bola zvedavá, čo mi chce Kubo povedať.

,,Zlatko, idem na chvíľu s Kubom von, dobre?“

,,Dobre, ale nenechaj ma tu dlho samého.“ Povedal a dal mi rýchlu pusu. Potom som išla rýchlo za Kubom, hnala ma zvedavosť. Od vchodu som sa ešte obzrela na Adama a ten za mnou smutne pozeral. Tak som mu ešte poslala vzdušnú pusinku a už som bola vonku.

Kubo ma v tom chytil za ruku a ťahal ma do blízkeho parku. Tam sme išli na ,,naše“ ihrisko a sadli sme si na húpačky.

,,Tak čo mi to chceš vysvetliť?“ opýtala som sa hneď.

,,Poď sem.“ Povedal a keď som k nemu prišla, stiahol ma na svoje kolená. Potom ma na chvíľu objal a ja som si tú chvíľu užívala. Bolo to krásne.

,,Tak?“ pozrela som mu do očí.

,,Chceš vedieť, prečo som sa ti tak vyhýbal?“ odpovedal otázkou.

,,To by som rada.“

,,No tak, to je jednoduché vysvetlenie. Hneď ako som išiel od teba, čo si mi povedala že budeš s Adamom, tak som sa rozhodol, že ťa chcem vidieť čo najmenej.“

,,Prečo?“ chcela som vedieť.

,,No lebo som na teba chcel zabudnúť, čiastočne. Pretože som bol do teba šialene zamilovaný.“

,,Takže už nie si,“ povedala som pre seba, ale on to aj tak počul.

,,Neprerušuj ma a dozvieš sa aj koniec.“

,,Tak, čo bolo potom?“ opýtala som sa.

,,Nechaj ma hovoriť.“

,,Máš slovo.“ Zasmiala som sa.

,,Takže, bol som zamilovaný a chcel som zabudnúť, ale nedarilo sa.“

,,Počkaj chvíľu. Keď si bol taký zamilovaný, prečo si mi to nepovedal, keď som ešte nebola s Adamom?“

,,No lebo som sa bál že ma nebudeš chcieť. A Denis povedal, že sa mám rozhodnúť, či ti niečo poviem alebo nie. Vtedy za mnou ale prišla Laura a zavolala ma von. Povedal som si, že to nemôže ublížiť, ak chvíľu počkám.“

,,Ako vidíš, dopadlo to tak, ako to dopadlo. Mohlo to byť inak.“

,,Mohlo. A ty by si ma neposlala preč?“

,,Vtedy nie, určite.“

,,A teraz už áno?“ opýtal sa so žiariacimi očami.

,,Vieš čo, radšej mi dopovedz to, čo si začal.“

,,Len sa chceš vyhnúť odpovedi, ale budem pokračovať keď chceš.“ Usmial sa.

,,Dobre.“ Usmiala som sa. Nevedela som, čo iné by som mohla urobiť. Mala som jeho úsmev tak rada, a veľmi dlho som ho nevidela. Bola som rada, že som znova s ním a že sa bavíme, tak ako predtým.

,,No, takže nedarilo sa mi za teba zabudnúť. Tak som si začal s Laurou, dovtedy sme totiž spolu nechodili. A tak som teraz s ňou, aj keď ľúbim len teba.“

,,Aha.“

,,Čo na to hovoríš?“

,,Nechaj ma na chvíľu. Musím si to nechať prejsť hlavou.“ Postavila som sa.

,,Stavím sa, že ti ani nepovedal, aká si dnes nádherná.“ Začal Kubo. Prišiel až ku mne a pohladil ma po líci. Len som sa smutne usmiala a odišla som smerom k hotelu a svadbe. Kubo tak zostal v tme. Chvíľu som išla, potom som sa otočila, že sa pozriem čo robí, ale už som naňho nedovidela. Pred hotelom bolo pár lavičiek, tak som si na jednu z nich sadla. Vôbec som nebola schopná rozmýšľať nad tým, čo som pred chvíľou počula. Vedela som len že ma Kubo ľúbi a aj ja jeho. Ale ľúbim aj Adama, síce nie tak veľmi, ale predsa. Proste mi bolo dobre, keď som ho mala pri sebe a chýbal mi, keď so mnou nebol. Ale možno to bola len sila zvyku. Neviem. V poslednej dobe nič neviem.

O Kubovi som ale mohla povedať to isté. Táto situácia, do ktorej ma títo chalani dostali, nebola vôbec ľahká.

Chcelo sa mi z toho plakať. Bola som v koncoch, nevedela som ako ďalej. Ani som nevládala, najľahšie by bolo, keby som mohla byť s oboma naraz. Ale to nejde, takže sa musím rozhodnúť. To som ale riešiť nechcela a hlavne som nevedela ako, keď ľúbim obidvoch.

Takto to nešlo. Nakoniec som sa nad tým všetkým rozplakala. Chvíľu som tam sedela a pripadala som si ako jediná na svete. Potom ale z hotela vyšli Adam s Tonym. Nevšimli si ma hneď, ale nakoniec predsa. Adam sa za mnou rozbehol ale Tony išiel pomalšie.

,,Čo sa ti stalo zlatko?“ opýtal sa vystrašene. Ja som ale neodpovedala.

,,Spravil ti niekto niečo? Na tak zlatko.“ Stále hovoril. A hlavne sa stále pýtal. Ja som ale nebola schopná hovoriť. Stále som plakala , lebo mi zrazu prišlo ľúto, že možno jemu budem musieť povedať zbohom. Nechcela som, ale musím to urobiť, aj keď ich chcem obidvoch.

,,Tony, choď prosím ťa po Leu. Možno jej niečo povie.“

,,Jasné.“ Povedal Tony a už tam nebol.

,,Zlatko neboj, to bude v pohode.“ Objal ma. Ja som sa k nemu privinula ale slzy sa mi ďalej liali z očí. Už som ani nevedela prečo plačem.

O chvíľu prišiel Tony aj s Leou. Za nimi dobehla aj Laura a chcela vedieť, kde je Kubo. Nikto jej ale neodpovedal, tak sa urazila a odišla preč.

,,No ty teda vyzeráš!“ skonštatovala Lea keď sa na mňa pozrela, ,,tak poď, idem z teba urobiť človeka.“ Keď ma dotiahla na záchod, skoro som sa zľakla toho čuda, čo bolo v zrkadle. Pod očami som mala čierne kruhy zo špirály a tieňov. Oči celé červené a trochu opuchnuté a vlasy úplne zachlpené. Lea ma posadila na stoličku, čo tam bola a snažila sa, aby som znova vyzerala normálne.

,,Tak čo sa stalo?“ opýtala sa len tak.

,,Kubo ma zavolal von, tak sme sa išli prejsť. Potom mi povedal že ma ľúbi a ja teraz neviem čo si mám myslieť. A som v keli, lebo neviem čo budem robiť.“

,,Aha. No neboj niečo vymyslíme.“

,,Ďakujem,“ pokúsila som sa o úsmev. Moc mi to nevyšlo, lebo Lea sa na mne začala smiať. Keď sa ukľudnila, povedala : ,,Počúvaj, ani jednému nemusíš nič povedať dnes. Nechaj to tak, keby sa niečo stalo a musela si sa rozhodnúť dnes, poslúchni srdce a hlavne nad ničím nerozmýšľaj. Keby sa niečo stalo, niečo spolu vymyslíme, dobre?“

Na to som len prikývla, lebo som nevedela čo povedať. O desať minút zo mňa Lea urobila človeka a vyzerala som ešte krajšie ako predtým.

O chvíľu sme už boli spolu s chalanmi v hlavnej sále. Trocha sme si posedeli a asi sme sa nenazdali a začalo sa znova tancovať. Našťastie hrali len rýchle pesničky, takže sme stále tancovali v skupine a nemusela som byť s Adamom sama. Zrazu sa pri mne objavili aj Kubo s Laurou. Tak som sa ocitla na divnom mieste : medzi Kubom a Adamom. Presne tak ako v citoch, bolo to divné.

Keď si Adam Kuba všimol, zavolal ho nabok. Vyzeral zvláštne, keď mu niečo hovoril. Ja som ale išla za nimi, lebo som sa bála aby sa náhodou nepobili.

,,Čo si jej spravil?“ opýtal sa Adam dosť nahlas, aby som to začula aj ja. A to som stála pekne ďaleko.

,,Nič....a nepodozrievaj. Stalo sa niečo o čom neviem?“ povedal prekvapene Kubo. Asi nevedel o tom ako som rumázgala na lavičke asi pred pol hodinou.

,,Plakala. A predtým bola s tebou. Čo si jej urobil?“

,,Prečo plakala?“ odpovedal mu otázkou.

,,To práve neviem.“ Povedal ustarane Adam. Potom som pribehla k nim, nechcela som už počuť viac.

,,Hej, poďte tancovať. Bez vás to neni ono.“ chytila som oboch za ruku a ťahala ich za ostatnými. Keď som ich pustila, ruka ktorou som držala Kuba, mi ako keby horela. Nič som si o tom nemyslela, ale všimla som si to...

Ako sa ručička na hodinách blížila k dvanástke, všetci odchádzali z parketu. Bolo totiž naplánované nevestino sólo s otcom. Hrozne so sa tešila, lebo to bolo jednoducho nádherné. Nela mala tancovať s otcom na nádhernú pesničku Cinderella, ktorá je o tom, ako otec tancuje s dcérou. Proste nádhera. Aj ja by som tak chcela raz tancovať.

Keď dotancovali, všetci začali tlieskať. A ani sa nečudujem, bolo to krásne. Potom nám Nela prišla povedať, že keď chceme tak už môžeme ísť domov a ona preberá zodpovednosť.

,,Nepôjdeme?“ otočila som sa na Adama s prosebným pohľadom.

,,Dobre, ideš k nám že?“

,,Ak ma k vám zoberieš.“ Usmiala som sa.

,,Dobre, ale musíš si so mnou ešte raz zatancovať.“ Kým toto hovoril, pozrela som na Kubo. On zase pozeral smutne na mňa. Ten pohľad som moc dobre nepochopila, ale asi súvisel s tým, čo mi povedal dnes, teda včera, v noci.

Tak som Kubovi len kývla a bolo. Dali sme si s Adamom jeden slaďák a išli sme preč. Rýchlo sme sa rozlúčili s Nelou a Kevinom, zaželali sme im krásnu svadobnú cestu a vyparili sme sa.

Keď sme konečne prišli k Adamovi, ja som ako naprogramovaná išla hneď so jeho izby. On prišiel za mnou, objal ma zozadu a dal mi pusu na krk. Potom som sa otočila a dala som mu pusu pre zmenu zase ja.

,,Môžem sa ísť ešte rýchlo osprchovať?“ opýtala som sa.

,,Jasné, chovaj sa ako doma.“ Usmial sa. Potom zmizol niekde v kuchyni, kým som si vyťahovala sponky z vlasov.

,,Adam, môžem si zobrať jedno z tvojich tričiek ako pyžamo?“ zakričala som naňho. On pribehol a sám mi jedno vybral. Vraj je to jeho naj a chce aby som ho mala. Nechápala som prečo, ale keď chce, tak proti tomu nič nemám.

Asi po desiatich minútach pribehol zase. Ani neviem načo, takto tu pobehuje vždy.

,,Keď budeš hocičo potrebovať, len zakrič.“ Prikývla som a zavrela kúpeľňové dvere. Zhodila som zo seba tie krásne družičkovské šaty a išla som do sprchy. Bola som tam asi pol hodinu. Potrebovala som jednoducho vypnúť, na nič nemyslieť. Počúvala som ako sa voda valí zo sprchy a na nič som nemyslela. Teda aspoň som sa snažila. Toto mi fakt chýbalo, len tak vypnúť, bolo toho na mňa v poslednej dobe veľa. Zabúdala som oddychovať, to je fakt, ale doteraz mi to vychádzalo.

Asi po pol hodine mi Adam zaklopal na dvere, či ešte žijem. Len som sa zasmiala a zakričala som mu, že už idem. Prehodila som cez seba len Adamove tričko a už ma nebolo. Adama som pustila do kúpeľne a sama som išla do izby. V izbe som na seba natiahla aj Adamove rifle, čo boli na posteli. Pozrela so na hodinky, bolo asi pol druhej v noci. Sadla som si bezradne na posteľ a čakala čo bude. Najradšej by som ušla domov, ale to by voči Adamovi nebolo fér.

Takže som tam len sedela a čakala. Vôbec sa mi nechcelo myslieť a aj mi to vychádzalo. O chvíľu prišiel Adam a trochu sa usmieval. Sadol si vedľa mňa a chytil ma za ruku. Ja som už ale ledva držala oči otvorené, tak som si ľahla. Neprešla ani sekunda a zaspala som .

Spala som asi do pol tretej poobede. Keď som sa konečne zobudila, Adam ležal vedľa mňa a ešte spal. Jeho rodičia asi ešte tiež spali, lebo neviem kedy sa vrátili. Nechcela som nikoho rušiť a tak som zostala ležať. Zavrela som oči a keď som ich znova otvorila, Adam už pri mne nebol. Keď som pozrela na hodinky, bolo už pol piatej. Tak som vstala a išla sa pozrieť kde všetci sú. Sedeli v kuchyni a potichu sa rozprávali. Keď som vošla stíchli.

,,Ahoj láska.“ Usmial sa Adam.

,,Akurát sa s našimi bavíme, čo ešte podnikneme v lete. Máme už len dva týždne.“

,,Mohli by sme niekam ísť.“ Navrhla som .

,,Viete čo, nechcete ísť aj s celou partiou na našu chatu?“ opýtala sa jeho mama. Podľa mňa to bol celkom dobrý nápad, tak som to hneď aj povedala.

,,Dobre, hneď môžeme zavolať ostatným. A môžeme tam hneď osláviť aj tvoje narodky, nie?“

,,Ale tie mám až začiatkom septembra.“

,,Nechceš radšej letnú oslavu?“ usmial sa.

,,Máš pravdu. Takže oslava sa koná u vás na chate.“

,,Výborne a kedy chcete ísť?“ opýtal sa Adamov otec.

,,No ja neviem. Za tri dni, vyhovuje?“

,,Keď dovtedy všetko zariadiš,“ zasmiala som sa. Hneď zobral mobil a volal Tonymu a ostatným. Kým volal, najedla som sa. Potom som išla hľadať svoj mobil, aby som skontrolovala esemesky a hovory. Mala som jednu esemesku od Nely :

,,Zlato diky taku krasnu svadbu este nikto nemal. Akurat sme na letisku a ideme dovolenkovat tak sa maj pekne a pozdrav setkych....aj kevin pozdravuje...“

Keď som to dočítala, musela som sa usmievať. Bola som rada, že sa jej to páčilo.

,,Čo sa tu tak usmievaš?“ prekvapil ma Adam. Ukázala som mu tú esemesku a začal sa usmievať aj on.

,,Tak prečo sa teraz usmievaš ty, ha?“ zasmiala som sa.

,,Lebo mám tú najšikovnejšiu babu na svete.“ Povedal a pobozkal ma. Ja som mu pusu vrátila a tak sme sa od seba chvíľu neodtrhli.

Našim som potom poslala správu, že nebudem doma do konca prázdnin, tak ako oni. Sú totiž na služobke niekde v Egypte, či kde a prídu asi až prvý septembrový týždeň. Doma som síce skoro stále sama, keďže chodia na služobky stále, ale nevadí mi to. Aj tak som skoro stále u Adama.

Hneď ako sa správa poslala, mi zavolala Lea.

,,Ahoj.“

,,No čau. Čo to vy dvaja prosím ťa vymýšľate?“ opýtala sa ma.

,,Adamovi rodičia navrhli, že by sme mohli ísť celá partia na ich chatu na posledné dni prázdnin. Čo ty nechceš ísť?“

,,Nie, ja len že to je fajn nápad.“ Zasmiala sa.

,,Super.“

,,Kto vlastne ešte pôjde?“

,,No ty, ja, Adam, Tony, Kubo a Laura a Denis s tou jeho, neviem ako sa volá.“ Vymenovávala som.

,,Ok, teším sa. A kedy je odchod?“

,,Adam s Kubom berú autá, takže sa nejako dohodneme a ideme v pondelok. Takže máš tri dni na zbalenie. A ideme asi na týždeň, podľa toho ako sa nám bude chcieť.“

,,Dobre. Takže ja s Tonym asi pôjdeme v aute s vami. Ale ešte sa pre istotu dohodneme, aby nevznikli nedorozumenia. Tak ja ide, pá.“

,,Ahoj.“ Povedala som už len telefónu, lebo ona to nepočula. Už dávno robila niečo iné a ja som sa asi rozprávala sama so sebou.

,,Kto volal?“ opýtal sa Adam hneď. Nejako ma kontroluje v poslednej dobe.

,,Len Lea. Chcela vedieť viac o tom výlete.“

,,Už jej o tom asi tony povedal. Hrozne sa teším. Aj ty?“

,,Kto by sa netešil.“ Zasmiala som sa.

,,A volal si aj Kubovi a Denisovi?“ opýtala som sa, aby som vedela že o tom fakt všetci vedia.

,,Hups. Na Denisa som pozabudol. Hneď to napravím.“

,,To by bolo fajn. Inak by nám to nikdy neodpustil.“ Povedala som a hodila som sa na posteľ. Bola som stále unavená a to bolo len sedem hodín a pred dvomi som vstávala. Ale tá svadba mi dávala dosť zabrať, a to som ani nebola nevesta. Neviem, dokedy svadba vôbec trvala, keďže sme s Adamom odišli medzi prvými. Ak nie úplne prví. Ale to ma až tak netrápilo, hlavná vec, že sa to Nele a Kevinovi páčilo. Teraz už sú určite v lietadle a idú na vysnívanú svadobnú cestu. Vlastne, ani neviem kam presne išli, hlavne že im bude dobre.

Vtedy ma prerušilo zvonenie telefónu. Pre zmenu mi volal Kubo. Chvíľu som váhala, či to mám zobrať, ale nakoniec som to zdvihla. Veď mi cez telefón nič neurobí.

,,Ahoj.“ Pozdravila som nesmelo.

,,Ahoj. Volal mi Adam, kto všetko ide na tú chatu?“

,,To ešte nevieš? Denis a tá jeho, ja s Adamom , Lea s Tonym a ty s Laurou.“ Odrapkala som.

,,Dobre. Dohodol som sa s Adamom, že zoberiem auto.“

,,Už viem.“

,,Počúvaj, rozmýšľala si nad tým čo som ti povedal na svadbe?“ opýtal sa zrazu.

,,No, aj áno. Ale teraz moc nemôžem hovoriť. Som u Adama. A vôbec, nechcem o tom hovoriť. Ja viem, mali by sme, ale nechcem, proste to riešiť teraz nebudem. Mám Adama rada, nechcem to pokaziť.“

,,Jasné, tak sa vidíme pred odchodom. Ahoj.“ Povedal smutne.

,,Ahoj.“ Zložila som. Mobil som dala vedľa seba a zavrela oči, aby som sa nerozplakala. Chvíľu som takto ležala a snažila sa nerozmýšľať. Bolo to dosť ťažké a neviem či sa mi to podarilo, lebo ma vyrušil Adam. Prišiel z obývačky, kde telefonoval s Denisom. Hodil sa vedľa mňa na posteľ a objal ma.

,,Tak čo? Pôjdu?“ opýtala som sa.

,,Jasné že áno, ale vynadal mi , že som mu nezavolal skôr. Predbehla ma totiž Lea a aj Kubo.“

,,Nedivím sa, že ti vynadal. Nemal si naňho zabudnúť.“ Zasmiala som sa, ,,dúfam, že na mňa by si nezabudol.“

,,Neboj, na teba nikdy.“ Pobozkal ma. To mi stačilo na to, aby som mu verila. Veď viem, že na mňa by nezabudol. Musela som uznať, že ma má až príliš rád. A práve to mi robilo starosti.

,,Tak dobre.“ Usmiala som sa a začala som ho bozkávať. Prerušil nás až môj telefón. Volali mi naši, nech si  to na tej chate užijem a že prídu prvého septembra domov.

,,Naši. Oznamovali mi dátum príchodu.“ Povedala som skôr, ako sa Adam stihol opýtať.

,,Počúvaj, dnes pôjdem domov, ok?“

,,Prečo zlatko? Čo ti tu neni dobre?“ zosmutnel Adam.

,,Je mi tu výborne, ale musím si zbaliť veci na chatu a tak. Okrem toho, už som tam poriadne dlho nebola.“ Vysvetlila som .

,,Aha, a môžem ísť s tebou?“

,,Vieš čo, radšej nie. Chcem zavolať Leu a urobíme si babský večer. To by ťa asi nebavilo.“ Kým som to hovorila, rozmýšľala som, prečo mu klamem. V skutočnosti som len chcela byť chvíľu sama, dať si horúci kúpeľ a pozerať svoje obľúbené filmy. Hlavne som si ale chcela premyslieť, čo budem robiť ďalej.

,,Tak dobre. Ale aspoň ťa odprevadím, ok?“

,,Dobre.“ Usmiala som sa. Keď som si zbalila veci, hneď sme odišli. Kým som si ich ale zbalila všetky, dosť mi to trvalo. Mala som ich totiž u Adama veľa.

Keď som už bola doma, hneď som volala Lei.

,,Ahoj Lea...“

,,Ahoj. Ako?“

,,Celkom fajn. Moja, môžem ťa o niečo poprosiť?“

,,O čo?“ chcela hneď vedieť.

,,Adamovi som povedala, že chcem ísť domov, lebo si chcem urobiť večer s tebou...“

,,Super! Keby mám prísť?“ ozvala sa nadšene.

,,Nedohovorila som, vieš...no....ja by som ale chcela byť dnes sama.“

,,Dobre, keď sa bude Adam pýtať, podržím ťa.“

,,Ďakujem. Máš to u mňa. Fakt tento večer potrebujem.“

,,Neni zač. Aj nabudúce.“

,,Ešte raz dík. Ahoj.“

,,Ahoj a uži si to.“ Povedala a ukončila hovor. Len som sa usmiala. Je to super, mať takú úžasnú kamošku akou bola Lea. Vždy ma podržala, aj keď presne nevedela alebo nechápala čo tým chcem dosiahnuť. Mala som ju fakt rada, je to super baba.

Keď som odložila mobil, išla som si napustiť vaňu. Voda bola hrozne horúca, presne ako to mám rada. Keď som vliezla so vane, započúvala som sa do ticha. Bolo to úžasné, konečne nič nepočuť a byť sama. Nemyslela som na nič konkrétne. Keď mi ale v mysli preblesklo meno Adam, začala som spomínať na všetko čo sme spolu zažili. Na nedávnu svadbu jeho sestry ale aj na naše zimné zoznámenie. Pre tej spomienke som sa musela zasmiať, bolo to už tak dávno. Ako keby v inej dobe. Ale to už bolo jedno, aj tak nič z toho nezmením.

Potom som si spomenula aj na to, ako som sa s Adamom dala dokopy. Vôbec to nechápem, ako som s ním mohla začať chodiť len z rozumu. Teraz mi to pripadá ako kravina a to poriadna. Aj keď Adama mám istým spôsobom rada, ale Kuba predsa len ľúbim. Viem, nemala som na to prísť tak neskoro, mohlo to dopadnúť inak. Aj keď nie je jasné, či by sa vtedy Adam na niečo odvážil.

Na chvíľu som si predstavila, ako to mohlo byť. Že by som chodila s Kubom a všetko mohlo byť s pohode. Nemusela by som sa teraz trápiť nad tým a len si užívať.

Rýchlo som potriasla hlavou, akoby som z nej chcela tieto myšlienky vytriasť. Nechcela som myslieť na to, ako som to zbabrala. Musím to už nechať tak, aj keď by som to rada vyriešila. Nechcem Adama trápiť, preto bude najlepšie, ak sa s ním rozídem. Aj keď ho určitým spôsobom ľúbim. Ale toto mu robiť nemôžem, nezaslúži si to. Je to úžasný chalan a má právo nájsť tú pravú, tak načo by zostával so mnou.

Potom som na to prestala konečne myslieť. Aj keď som sa snažila nerozmýšľať a hlavne nespomínať, občas sa mi ale do mysle vkradol Kubo a s ním aj úsmev na tvár. Nemohla som si totiž pomôcť. Predsa len ho ľúbim.

Vo vani som strávila viac času, ako som chcela. Preto mi nezostalo toľko času na filmy, ako som chcela. Pozrela som si teda namiesto troch filmov jeden a išla som spať. Aby som nemusela už rozmýšľať nad blbosťami.

Hneď, ako som si ľahla do postele, som zaspala. Našťastie sa mi v poslednej dobe nič nesníva, lebo aj keď občas nejaký ten sen mám, nestojí za nič. Snívava sa mi o tom, ako sa rozchádzam s Adamom a on ma mňa kričí, alebo o tom, ako je Kubo s Laurou a hovorí, že ju kvôli mne neopustí. Dosť divné sny.

Ráno som sa zobudila dosť skoro. Bola sobota, takže som mala celý víkend na zbalenie vecí na chatu. Dnes malo byť pekne, tak som si povedala že by som mohla ísť prevetrať korčule. Mohla by som zavolať Denisovi a porozprávať sa s ním. Chcem sa s ním poradiť, či mám ísť za svojím srdcom, alebo zase len poslúchnuť rozum. Tak som zobrala mobil a zavolala som mu.

,,Haló...“ ozval sa v mobile rozospatý hlas. Nedošlo mi, že Denis je hrozný spáč. Trocha som na to pozabudla.

,,Ahoj spachtoš.“ Zasmiala som sa.

,,Ahoj. Potrebuješ niečo?“

,,To musím niečo potrebovať, aby som ti mohla zavolať? Chcela som sa opýtať, či sa ti nechce isť so mnou von poobede. Na korčule.“

,,Dobre. Môžeme ísť, prídem pre teba o pol tretej?“

,,Budem ťa čakať. Tak dobrú noc.“ Zasmiala som sa.

,,Ahoj.“ Povedal a zívol.

,,Čau.“

Keď som odložila mobil, musela som sa zasmiať. Denis vždy dokáže zdvihnúť náladu, aj keď o tom ani nevie. Doobeda som si uvarila obed, nič zvláštne, len pečené zemiaky a opražené mäso. Okolo obeda mi zavolal Adam a hovorili sme spolu asi pol hodinu. Potom som sa vyhovorila na to, že už som hladná a že idem jesť. Keď som zložila mala som divný pocit, ten sa ale rýchlo stratil.

Ani som sa nenazdala a pol tretej bolo tu. Zazvonil zvonček a ja som sa vyrútila na korčuliach von. Skoro som zletela, ale našťastie ma Denis chytil.

,,Milé privítanie. Skoro si ma prešla.“ Zasmial sa.

,,Prepáč. Dlho som už na korčuliach nestála.“

,,Nevadí, len mi to už nerob, dobre?“

,,Rozkaz šéfe,“ zasalutovala som. Potom sme sa konečne pustili cestou k valu. Tam sa korčuľovalo najlepšie, aj keď tam býva veľa ľudí. Ja som pomaly prestávala vládať, ale na vale som chytila druhý dych a vydržala to. Asi som už dlho nešportovala.

,,Tak o čom chceš hovoriť?“ opýtal sa ma Denis zrazu.

,,Ako vieš, že chcem o niečom hovoriť?“ odpovedala som otázkou.

,,A nie?“

,,Ale áno. Len ma zaujíma, ako si na to prišiel.“

,,Vždy keď mi zavoláš chceš o niečom hovoriť.“ Usmial sa. Musela som uznať, že má pravdu. Až moc dobre ma pozná, je to predsa len môj najlepší kamarát.

,,No dobre, prekukol si ma. Fakt chcem o niečom hovoriť.“

,,Tak už hovor nenapínaj ma. Som hrozne zvedavý.“ Usmial sa.

,,Ale neni to nič zaujímavé. Len mám tak trošku ,,hokej“ v citoch. Chápeš ako to myslím?“ Na túto otázku len prikývol.

,,Vieš, zistila som, že ľúbim Kuba ale aj Adama. Toho len trochu a neviem či s ním mám zostať alebo čo, lebo viem že aj Kubo ľúbi mňa. Čo mám robiť?“

Denis zostal zamyslený a dlho neodpovedal. Tak som sa pozerala pred seba a korčuľovala. Aj som ho nachvíľu odbehla ale hneď ma dohonil. Ale aj tak nič nehovoril.

,,No,“ začal po veeeľmi dlhej dobe, ,,ja by som na tvojom mieste nerobil nič. Aspoň kým sa nevrátime z chaty, lebo by si mohla skaziť výlet všetkým. Potom by som asi, ja neviem. Skúsim niečo vymyslieť, dobre?“

,,Ok. Ďakujem.“ Usmiala som sa.

Potom sme sa bavili už len o samých nepodstatných veciach, ako napríklad hudba, rodina a tak. Domov som prišla neskoro, tak som si len napustila vaňu, okúpala sa a išla som si ľahnúť. Kým som zaspala, prišla mi ešte SMS- ka od Adama na dobrú noc. Len som sa usmiala a napadlo ma, či by mi aj Kubo tak často písal. V tom mi pípla ďalšia SMS-ka a bola od Kuba. Na tom som sa proste musela zasmiať.

O chvíľu ma napadlo, že môžem Kubovi zatelefonovať a povedať mu o tom, lebo viem že aj on by sa na tom pobavil. Tak som hneď vytočila jeho číslo a už som volala.

,,Prosím.“ Ozvalo sa v mobile. Automaticky som sa usmiala, ako vždy keď som ho počula.

,,Ahoj.“ Pozdravila som.

,,Jeee, ahoj.“ Počula som.

,,Dík za SMS-ku.“

,,Nemáš za čo. Len som na teba myslel a tak ma padlo že ti napíšem.“

,,Vieš že aj ja som na teba vtedy myslela? Akurát som si hovorila, že či mi napíšeš a akurát mi zapípal mobil. Sranda, čo?“

,,Dobré.“ Zasmial sa.

,,No to teda je.“ Musela som sa zasmiať aj ja.

,,Napísal ti skôr ako ja, že?“ opýtal sa Kubo zrazu divným hlasom.

,,To nie je podstatné.“ Povedala som hneď. Asi začínam chápať o čo tu ide.

,,Ale je, tak napísal alebo nie?“ chcel vedieť Kubo. Aj keď som mu to nechcela povedať, nakoniec som len musela priznať, že Adam napísal prvý.

,,Tak preto si si na mňa spomenula, že?“

,,Nie, ja by som si na teba spomenula aj tak. Veď na teba myslím skoro stále.“ Hneď ako som to povedala, mi došlo, že som toho povedala až moc.

,,Vážne?“ opýtal sa Kubo neveriacky.

,,No áno, ale to je jedno.“ Rýchlo som zahovárala.

,,Rozmýšľala si už nad tým, čo som ti povedal na svadbe?“

,,Áno a podľa mňa, by sme to nemali teraz riešiť. Radšej až keď prídeme z chaty, lebo takto by sa mohol výlet skaziť. Súhlas?“

,,No dobre. Keď to tak chceš. Len mi povec jedno, skončí to pre nás šťastne?“ opýtal sa smutným hlasom.

,,Neboj sa, všetko bude fajn,“ smutne som priznala.

,,Dobre. Tak dobrú noc a dobre sa vyspi. Ahoj.“ Z jeho hlasu bolo poznať, že sa usmieva.

,,Ahoj.“

Zložila som mobil a ľahla som si do postele. Mala som zase nad čím rozmýšľať. Ale ani som nestihla začať a už som spala. Snívalo sa mi, že som bola na nejakom vystúpení s Leou a bol tam aj Kubo. Potom som išla ja s Leou tancovať a pridal sa k nám Kubo aj s Adamom. Keď sme si sadli, tak sa na mňa usmial Kubov otec a povedal, že nám to bude svedčať. Tú poznámku som vôbec nepochopila. Potom som išla s Leou nikam von na nejakú autobusovú zastávku ale ona ma poslala pre kabáty, aj keď bolo teplo. Cestou som ale videla Kuba s nejakou inou babou a začala som príšerne žiarliť. Na konci sna som skončila a Leou a Adamom v nejakom kostole.

Keď som sa ráno zobudila, vôbec som to nechápala. Ale rýchlo som na ten sen zabudla a viac som už o ňom nerozmýšľala. Radšej.

Dnes by som si mala zbaliť veci na chatu, keďže zajtra ráno už ideme. Skontrolovala som si mobil a našla som si správu od Kuba : ,ahoj mojka, ako si sa vyspala? dufam ze dobre, celu noc som na teba myslel...krasny den :) ´

Bolo to milé, úžasne mi zdvihol náladu. Musím mu za to poďakovať. Potom som ale našla správu aj od Adama a trošku som zosmutnela. Spomenula som si totiž, že to nebude také ľahké, byť s Kubom.

Adam mi poslal SMS-ku, že či môže dnes za mnou prísť. Nevedela som, či to zvládnem ale napísala som mu, nech príde. Mohlo by to byť divné, keby som s ním nechcela tráviť čas. Tak som mu chcela napísať, aby prišiel, ale najskôr som zavolala Kubovi a poďakovala som mu. Bola som šťastná keď som ho počula.

Okolo pol desiatej prišiel Adam. Spolu sme si pozreli pár filmov, zjedli pizzu a potom sme začali počúvať hudbu. Vyrušil nás ale môj mobil. Prišla mi SMS-ka od Kuba. Len som sa na mobil usmiala a schovala som ho, aby Adam nevidel, čo sa vlastne stalo. O pár minút som sa omluvila a išla do kúpeľne. Tam som si mohla prečítať tú správu od Kuba. Písal niečo v tom zmysle, že ma ľúbi a že nech si užijem deň. Musela som sa usmievať, nemohla som totiž inak. Odpísala som mu, že aj ja ho ľúbim a už skoro budeme spolu.

Keď som sa vrátila k Adamovi, myslel si, že som rada, že ho vidím. Tak som ho v tom nechala a myslela na Kuba a jeho krásnu správu. Takto sme si s Kubom vypisovali celý deň. Bola som šťastná, že aspoň takto môžem byť s ním. Dúfam, že to ešte ten týždeň na chate vydržím bez neho, ale vôbec som sa netešila na to, že budem musieť povedať pravdu Adamovi. Nechcem mu ublížiť, ale budem musieť. Za svoje chyby môžem len ja a musím si to nejako odpykať. Pre mňa bol trest to, že budem musieť ublížiť Adamovi, aj keď ho mám fakt rada.

Okolo pol siedmej Adam odišiel a ja som bola schopná si len ľahnúť a nič nerobiť. Musela som si ešte ísť zabaliť veci. Ale to už som nezvládala, bola som unavená z toho všetkého. Aj z predstierania, aj z tohto divadla. Viem že keby nie je naplánovaný nejaký výlet, mohla by som to vyriešiť hneď, ale nechcela som kaziť ten spoločný týždeň. Aj keď som len odkladala to nepríjemné. Tak či tak, budem to musieť urobiť ale neviem či to zvládnem.

Okolo pol desiatej som zaspala, našťastie sa mi nič nesnívalo. Inak by som sa asi zbláznila už z toho.

Ráno, keď som sa zobudila, hneď som išla pozrieť na mobil, či tam nemám nejakú správu od Kuba. Bohužiaľ, žiadna tam nebola.

,Asi ešte spí ´pomyslela som si. Rýchlo som sa najedla, umyla a obliekla. Potom som si ešte rýchlo dobalila veci, čo som včera nestihla a znova som sa pozrela na mobil. Zase žiadna správa. Bola som z toho smutná, až moc a to nebolo dobré. O pol ôsmej pre mňa konečne prišiel Adam aj s Leou a Tonym. Mali sme sa s ostatnými stretnúť pri moste. Hneď ako sme sa stretli sme vyrazili, aby sme tam boli čo najskôr. Sedela som vzadu s Leou ale nepovedala som jej nič o Kubových správach. Radšej som jej ich ukázala. Bola prekvapená, že Kubo je zrazu takýto, pretože nikdy moc nedával najavo že som viac ako jeho kamarátka.

,,To vážne?“ opýtala sa ma nahlas. Ani neviem prečo to robila, lebo vtedy sa chalani otočili a hneď chceli vedieť o čo ide. Lea to nejako zahovorila a bola som rada. Potom sme sa už o tom moc nebavili. Teda nie v aute, ale na izbe neskoro v noci áno.

Keď sme konečne prišli na tú chatu a všetko sme vybalili, boli sme dosť unavení. Cesta bola až moc dlhá. Najedli sme sa vonku na terase a po obede sme tam zostali sedieť. Nikomu sa totiž nechcelo nič robiť. Adam ma držal za ruku a bavil sa s Tonym a Denisom. Ja som sa pre zmenu pozerala po okolí a obdivovala prírodu. Aspoň som sa tak tvárila, ale v skutočnosti som len chcela občas pozerať na Kuba. Ten sa hral s mobilom a očividne ho to zaujímalo. Zrazu mi pípol mobil a vtedy som pochopila, čo Kubo robil. Vtedy sa na mňa usmial a konečne odložil mobil. Nemohla som si ale správu pozrieť, lebo by mi do toho Adam pozeral. Tak som sa Lei opýtala, či sa so mnou nechce ísť prejsť. Samozrejme, že súhlasila. Došlo jej, čo sa asi dialo a ako správna kamoška išla so mnou.

,,Tak čo ti napísal?“ opýtala sa ma, keď nás už nemohol nikto počuť.

,,Ani sama ešte neviem, myslíš, že prečo som ťa sem vytiahla? Aby som si to mohla prečítať. Lebo inak by mi do toho Adam kukal a to nechcem.“

,,No tak ukáž, som zvedavá.“

,,Neboj sa, aj ja som.“ Povedala som a rýchlo som vybrala mobil.

,,Ahoj láska...dúfam že sa ti tu páči, mne veľmi keď si tu aj ty. Len mi vadí že si ešte s ním, ale dúfam že to sa rýchlo vyrieši. Mám ťa rád :)“ písal Kubo.

,,Tak to je už vážne. Nemala by si to povedať Adamovi? Že ťa otravuje?“ opýtala sa ma Lea.

,,Ale Lea, aj ja ho ľúbim a chcem byť s ním.“

,,Aha. Som to asi zle pochopila. A čo ti s Adamom neni dobre?“ opýtala sa hneď.

,,Ale je, problém je v tom, že Kuba ľúbim. Viem to odvtedy, čo som mala s tou rukou problémy, v nemocnici. Lenže on si našiel inú a ja som z rozumu skončila s Adamom. Kubovi ale docvaklo, že urobil blbosť a teraz si takto píšeme, pokiaľ to nevyriešim s Adamom.“ Vysvetlila som jej. Len prikývla a sadla si pri strom. Asi rozmýšľala nad tým, čo som jej povedala. Ja som zatiaľ odpisovala Kubovi a bola som veľmi šťastná.

,,Tak čo? Ideme?“ opýtala som sa Lei asi po desiatich minútach.

,,Počkaj, ešte sa chcem s tebou porozprávať.“

,,Dobre, tak začni.“

,,Prečo si si začala s Adamom, keď máš rada Kuba?“

,,Vieš, vtedy si mi volala, že si Kuba s nejakou videla a potom mi Adam povedal, že ma ľúbi. Bolo toho na mňa veľa a tak som sa rozhodla že bude dobré, keď pri Adamovi zabudnem na Kuba.“

,,Ale tak to nefunguje.“

,,Ja viem. A nie si prvá čo mi to hovorí. A už som to pochopila, takto to jednoducho nejde.“ Prvý bol totiž Denis, lebo ten mi to povedal hneď.

,,Nechápem ako môžeš Adamovi takto ubližovať. On si myslí že ho ľúbiš.“

,,Ja viem, ale.....“ nemohla som dopovedať. Vážne som sa musela zamyslieť nad tým, aká som vlastne zlá. Ako môžem takto niekomu ubližovať? Potom mi to došlo, musím si s Kubom prestať písať, aspoň dovtedy, kým sa rozídem s Adamom. Lebo takto mi to pripadá trošku ako podvádzanie. A to som fakt nechcela.

,,Aj ja ho ľúbim, ale Kuba viac.“ Smutne som dodala potichu.

,,Tak čo? Došlo ti to?“ opýtala sa ma Lea, ktorá asi nepočula moju poslednú vetu.

,,Áno, zavolám Kubovi, že sa musíme porozprávať. Nemôžem si s ním písať, lebo to je niečo ako podvádzanie. Toto sa proste nemá. Kým chodím s Adamom, nemôžem si nič takéto písať s Kubom, to je vážne zlé. Zajtra sa s Kubom porozprávam.“

,,To urobíš dobre. A teraz už poďme, lebo si budú myslieť, že sme sa stratili.“

,,Jasné, ideme.“ Tak sme sa zdvihli a išli sme ku chate. Chalani sa potešili, že nás znova vidia. Potom sme zaliezli dovnútra na večeru a rýchlo sme sa všetci uložili spať.

Ďalší deň sme išli všetci na túru. Boli sme na nej asi štyri hodiny a prišli sme úžasne zmorený. Hneď sme sa chceli osprchovať, takže sa na kúpeľňu stál rad.  

Keď sa sprchoval Adam, Kubo si ma zavolal nabok.

,,Počúvaj, mali by sme sa porozprávať. Dnes o pol tretej v lese, tam kde si bola včera s Leou, dobre?“

Len som prikývla a išla som sa prezliecť do izby, ktorú som mala spolu s Adamom. Rýchlo som na seba hodila letné šaty a letela som do kuchyne za Leou. Povedala som jej o tom, čo mi Kubo hovoril.

,,Bude len dobré, keď si pohovoríte.“ skonštatovala.

,,Ja viem. Idem ešte za Denisom, nevieš kde je?“

,,Asi vonku niekde so Zuzkou.“ Povedala.

,,Ďakujem.“

Vonku som chvíľu musela Denisa a Zuzku hľadať, ale podarilo sa mi to.

,,Denis môžem s tebou na chvíľu hovoriť?“ opýtala som sa ho.

,,Jasné, a o čom?“ opýtal sa keď už sme boli sami.

,,Ide o Kuba a Adama. Čo mám robiť?“ hovorila som zúfalo. Vážne som už nevedela, čo ďalej.

,,Jediné čo ti poviem, je : počúvaj svoje srdce. Jasné?“

,,No aj áno.“ Povedala som, ale vôbec sa mi neuľavilo. Práveže som sa cítila ešte horšie. Denis to na mne asi videl a objal ma.

,,Všetko bude v pohode. Neboj sa.“ zašepkal. Keď ma pustil, usmial sa na mňa a utekal za Zuzkou. Podľa mňa ju mal vážne rád a to som bola rada.

Na terase som si ľahla a chcela som rozmýšľať nad tým, čo vlastne moje srdce chce, ale podarilo sa mi zaspať. Ale snívalo sa mi o Kubovi a bol to krásny sen. Musím povedať, že som sa v ňom cítila tak, že keď som sa zobudila, myslela som si, že to je pravda. Bolo to také reálne.

Keď sa pri mne ale objavil Adam, zosmutnela som a uvedomila som si, že to bol len sen. Chvíľu som nad tým ešte premýšľala a možno to bol ten hlas srdca o ktorom hovoril Denis. Ale to bola blbosť, asi mi už vážne hrabe.

,,Ahoj zlatko, ako sa ti spinkalo?“ opýtal sa Adam po tom ako mi dal pusu.

,,Celkom dobre, len ma všetko bolí. Stále som unavená.“

,,To aj ja, ale najlepšie je to rozhýbať.“

Rýchlo som pozrela na hodiny, aby som náhodou nezmeškala stretko s Kubom. Už bolo skoro pol tretej, tak som sa musela ponáhľať.

,,Vieš čo, máš pravdu, tak sa idem trochu prejsť.“ Povedala som Adamovi a už som vstávala, aby ma nestihol zastaviť.

,,Môžem ísť s tebou?“ opýtal sa.

,,Nie, chcem byť sama.“ Toto boli posledné slová, čo som mu povedala a odišla som . Ponáhľala som sa, aby na mňa Kubo nemusel čakať. Cestou sa mi srdce strašne rozbúchalo a bola som dosť nervózna. Ako keby idem na prvé rande, ale toto bolo o inom. Mala by som sa s Kubom porozprávať hlavne o tom, ako to všetko vyriešime a čo bude ďalej. Nechcem ublížiť Adamovi a bola by som nerada, keby aj Kubo ublíži Laure. Nech sa aspom tí rozídu v dobrom.

,,Ahoj.“ Objal ma Kubo, keď som k nemu konečne prišla. Ja som sa k nemu pritúlila a užívala si túto chvíľu. Bolo mi fakt dobre, keď som vedela že v tom nie som sama.  

Po chvíli som sa pozrela na Kuba : ,,Čo bude ďalej?“  On len pokrčil ramenami, lebo ani on nevedel, čo bude.

,,Viem len že to bude fajn, zvládneme to.“

Potom ma objal tuhšie a nechcel ma pustiť. Keď som sa naňho zase pozrela, videla som, že má smutný pohľad.

,,Čo je ti?“ opýtala som sa hneď.

,,Ale nič, len mi je ľúto Adama a Laury.“

,,To aj mne, nechcem im ublížiť.“ Potom sme si sadli na spadnutý kmeň stromu a boli sme ticho. Obaja sme rozmýšľali, nad tým čo urobíme.

,,Ale... ,“ ozval sa Kubo, ,,jediné čo viem naisto je, že ťa ľúbim a nech si robí kto chce, čo chce, nevzdám sa ťa. Raz som to už urobil a dopadlo to zle, už sa to viac nestane.“

Keď som to počula, stratila som reč. Len som sa na neho pozrela a usmiala som sa. Nič lepšie ma nenapadlo. Aj Kubo sa na mňa pozrel a pohladil ma po líci. Potom mi chytil tvár do dlaní a pobozkal ma.

Bolo to niečo úžasné, kúzelné. Neverila som, že to môže byť až také krásne. Skoro som sa tam zložila, ale našťastie ma Kubo podržal. Chvíľu sme sa len tak bozkávali a bolo nám krásne.

Vyrušil nás ale mobil. Bola som naštvaná, ale tak čo sa už dalo robiť, keď Kuba niekto ,,súrne“ potreboval. Na moje prekvapenie to bola Lea. V hlave som iba hádala čo môže chcieť. Kubo to rýchlo zobral a počúval čo mu Lea hovorí. Asi po minúte odložil mobil a tváril sa ustarane.

,,Kde máš mobil?“ opýtal sa ma Kubo hneď. Začala som ho po vačkom hľadať, ale nenašla som ho. Nechala som ho v izbe. Určite sa stalo niečo zlé, to bolo viac ako jasné.

,,Čo sa stalo? Hovor a nezahadzuj sa tu s mojím mobilom.“

,,Ono to má veľa spoločné s tvojím mobilom. Adam ho našiel a pozrel si všetky tvoje správy.“ Ja som ich nevymazala a Adam si ich teraz všetky číta. Myslí si, že som ho podvádzala a robí predčasné závery.

,,Musíme sa vrátiť.“ Povedala som rýchlo.

,,Nie, Lea mi povedala nech mu radšej nejdeme na oči. Je hrozne naštvaný.“

,,Kubo, ja  mu to musím ísť vysvetliť.“ Povedala som zúfalo. ,,Môžem za to ja, že je taký. A chcem aby vedel, ako to bolo.“

,,Dobre, ale idem s tebou. Nech sa ti nič nestane.“ Tak ma chytil za ruku a išli sme spolu. Lea a Zuzka boli vonku a keď nás zbadali, hneď k nám bežali.

,,Nechoďte tam. Adam zúri a okrem toho povedal že vás zmláti oboch keď vás uvidí. Byť vami, idem preč.“ Sypala Lea.

,,Chalani sa ho snažia ukľudniť, ale nejde im to. A vážne by ste tu nemali byť.“ Pridala sa Zuzka.

,,Ja mu to ale musím vysvetliť.“ Povedala som a išla som dovnútra. Najskôr som sa išla pozrieť do obývačky, ale tam sedela len Laura. Keď ma zbadala, začala plakať.

,,Lauri, neplač. To nie je tak, ako to vyzerá.“

,,Ale je! Ty! S ním.....neverím....a ešte si sa správala ako najlepšia kamoška!“ kričala a potom sa znova rozplakala. Vedela som, že tej už nič nevysvetlím, tak som išla za chalanmi, aby som sa pokúsila dať do poriadku aspoň niečo.

Otvárala som všetky izby, nakoniec som ich našla v tej, ktorá doteraz bola moja a Adamova. Keď som otvorila dvere, všetci stíchli a pozreli na mňa. Keď som pozrela na Adama, videla som nahnevaná kôpku nešťastia.

,,Čo tu robíš? Choď preč.“ Vyštekol na mňa Tony.

,,Chcem sa len na chvíľu porozprávať s Adamom. Môžem?“

Tony aj Denis sa naňho pozreli. Ten len slabo prikývol a oni sa zdvihli a odišli. Ako okolo mňa išiel Denis, potiahol ma za rukáv.

,,Hneď som tu.“ Povedala som ešte Adamovi a nasledovala som Denisa. Ten sa len otočil a začal : ,,Takto sa o tom dozvedieť nemal.“

,,Ja viem, ale je to jeho chyba. Nemá mi liezť do mobilu.“

,,Možno je to jeho chyba. Choď za ním. Ale nehovor mu, že si s ním chodila len z rozumu. Nech si myslí, že si ho aspoň chvíľu ľúbila.“

,,Ale ja ho ľúbim, len iným spôsobom ako Kuba.“

,,Veď ja viem, ale on o tom nevie. Tak mu to nehovor, dobre?“

,,Pokúsim sa.“ Povedala som a išla som za Adamom. Keď som vošla do izby, sedel tam presne tak isto, ako predtým.

,,Môžem ti to vysvetliť. To nie je tak, ako to vyzerá.“ Len mlčal, tak som začala hovoriť zase ja. Bolo to horšie, ako keby na mňa kričal.

,,Vieš, tie správy vyzerajú divne, ale ver mi, s Kubom som nič nemala. Tie správy mi začal písať pred pár dňami. Mám ho rada a ver mi, chcela som to riešiť, ale....“ nemohla som dopovedať.

,,Čo ale?“ zakričal na mňa. Ja som ale nemohla ďalej hovoriť a bolo mi do plaču.

,,Aké ale? Žiadne nie je, podvádzala si ma, to je viac ako jasné. A už mi nemáš čo vysvetľovať! A ja som si myslel, že...ale nič, ja ti už nemám čo povedať.“ pokračoval.

,,P...prepáč.“ Rozplakala som sa, už som to totiž dlhšie nevydržala.

,,Nemysli si...“ zakričal ešte Adam, ale keď videl že plačem, prestal. Len prišiel ku mne a objal ma.

,,Nechcel som ťa rozplakať, prepáč.“ povedal mierne. Ja som od neho ale odišla a sadla som si na posteľ.

,,Máš plné právo na mňa kričať. Viem, toto bola blbosť.“ Hovorila som plačlivo, ,, Mala som ti to povedať hneď ako som zistila, že ľúbim Kuba a nie to urobiť takto. Už je neskoro hovoriť, čo som mala urobiť. Prepáč mi to, ale ja ťa ľúbim, ale iným spôsobom. Fakt mi na tebe záleží a nechcem ti ublížiť, aj keď sa mi to už podarilo.“ Slabo prikývol a kým som hovorila, sadol si ku mne.

,,Prepáč, ale inak sa to nedá. Dúfam, že mi skoro odpustíš.“ Povedala som, posledný krát som ho objala a išla som preč. Neviem čo potom robil, mala som čo robiť so sebou. Aj keď som počula niečo buchnúť, keď som išla po chodbe. Bola som veľmi smutná, ale toto som proste urobiť musela. Vonku na mňa všetci čakali, Laura samozrejme chýbala.

,,Tak ako?“

,,Chvíľu na mňa kričal, ale stiahol sa a ja som mu všetko vysvetlila. Neviem ako to zobral, lebo som hneď odišla.“ Povedala som smutne.

,,Idem sa naňho pozrieť.“ Po chvíli povedal Tony. Lea samozrejme išla s ním. Kubo ma potom objal a odviedol ma nabok od Denisa a Zuzky.

,,Ako ti je?“ opýtal sa ma Kubo.

,,Mizerne. Ako inak by mi malo byť? Veď som sa rozišla s mojím prvým chalanom, tak skús hádať.“

,,No, ale konečne môžeme byť spolu.“

,,Myslíš ty aj na niečo iné? Ja som práve skazila niečo pekné, to si neuvedomuješ?“

,,Prepáč.“ Povedal potichu. Mňa naštvalo len to, že myslel len na seba a neuvedomil si, že Adam niekde teraz sedí smutný. A ani mne nebolo do spevu. Povedala som mu, nech ide za Denisom a že ja sa idem prejsť, lebo chcem byť sama.

Išla som do lesa a snažila som sa na nič nemyslieť. Do mysle sa mi  ale stále vkrádali spomienky na Adama a Kubove správy. Nemohla som sa týchto myšlienok zbaviť.

Po chvíli som prišla na akúsi lúčku a tam som si ľahla do trávy a zavrela oči. Ale bohužiaľ som nezaspala, musela som myslieť na Adama. Ako mu asi je? Podľa mňa je určite sklamaný a aj naštvaný. Neviem ako sa cíti a trošku mi to vadí. Táto vec je hrozná aj preto, lebo ja som to všetko spôsobila. Bolo mi úplne nanič.

Vtedy sa mi ale do myšlienok prikradol Kubo. Trochu ma to naštvalo, ale v podstate som bola rada. Vedela som, že bude pri mne, aj keby sa čo stalo. To ma upokojovalo, ale nie dosť. Asi som aj na chvíľu zaspala, lebo keď som znova otvorila oči, slnko už zapadalo. Tak som sa vybrala naspäť, ale moc sa mi nechcelo. Nechcela som zase vidieť Adama ani Lauru. Vonku som našla len Kuba a aj ten asi čakal len na mňa.

,,Konečne si tu, už som si myslel, že si sa stratila.“ Objal ma. Chvíľu sme tak zostali, ale potom sme išli dovnútra na večeru, bola som totiž hrozne hladná.

Všetci sa na nás usmievali, keď sme prišli do obývačky. A bolo to len preto, lebo tam nebol ani Adam, ani Laura. Mala som pocit, že po tom našom ,,rozhovore“ sa zavrela do izby. Najedli sme sa a zapli sme si telku. V tom ale prišiel Adam a povedal, že zajtra sa ide domov.

,,Prepáčte, že sme vám pokazili výlet.“ Povedal Kubo hneď ako Adam odišiel.

,,V pohode, len nezavadzaj, nevidíme na telku.“ Zasmial sa Tony. Očividne im to bolo jedno, možno aj boli radi. To vôbec neviem odhadnúť. Keďže to takto dopadlo, išla som si hneď zabaliť veci, aby som to nemusela robiť ráno. Všetko bolo v pohode, lebo Adam nebol v izbe. Ako som vychádzala z izby aj s vecami, vo dverách som narazila naňho ale predsa len narazila. Chcela som ho len obísť a kašlať na to, ale chytil ma za ruku.

,,Môžem s tebou hovoriť? Predtým si utiekla tak rýchlo, že som to nestihol.“

,,Dobre.“ Súhlasila som a sadla som si na kreslo, čo bolo v izbe. Adam sedel na posteli, aspoň že nie vedľa mňa. To by som fakt neprežila.

,,Tak čo mi chceš povedať?“ opýtala som sa hneď. Bola som trochu zvedavá, veď kto by nebol.

,,Ja sa len chcem baviť o tom, ako to s nami teraz bude.“

,,No to neviem, ale mám ťa rada a chcem byť tvoja kamoška.“

,,Dobre, nemám s tým problém. Počúvaj, chcel som ti len povedať, že toto nie je tvoja chyba. No je pravda, že si mi to mala povedať skôr. Ale zase je moja chyba, že som ti liezol do mobilu.“

,,To hej,“ usmiala som sa, ,,ale tak mala som ti to povedať. Aj keď som to zistila až po tej svadbe.“

,,Vtedy ako ťa volal von?“ opýtal sa.

,,Áno, ale to bol len začiatok. Až potom sa to všetko začalo. Prepáč.“

,,Neospravedlňuj sa. Nemôžeš za to, čo cítiš. Asi sa to už so mnou nedalo vydržať, čo?“

,,Ale nie Adamko. Ja ťa stále ľúbim, ale nie tak ako Kuba. Mrzí ma to.“

,,Nemusí.“ Usmial sa aj on. To bolo asi prvý krát odvtedy, čo sme sa rozišli. Ak sa tomu dá tak hovoriť.

,,A inak s Kubom ste už spolu?“ opýtal sa len tak Adam.

,,Neoficiálne, ešte sme sa o tom ani nebavili. Dnešok bol dosť ....hmmm....ťažký.“

,,To áno, ale zvládneme to.“

Po tomto rozhovore sme sa bavili už len o samých nedôležitých veciach. Bavili sme sa asi do dvanástej a potom sme zaspali. Teda aspoň ja, neviem čo robil Adam. Ráno som sa zobudila na posteli, aj keď som zaspala v kresle. Asi ma Adam v noci preniesol a sám sa zložil na kreslo. Pozbierala som si všetky veci a ešte som dala Adamovi pusu na líce. Potom som aj s taškou odišla do obývačky. Tam som si ešte ľahla na gauč a na chvíľu zaspala. Znova ma zobudil až bozk od Kuba. Bolo to super, najsladšie zobudenie na svete.

,,Dobré ráno, láska.“

,,Dobré.“ povedala som prispato.

,,Ako si sa vyspinkala?“ opýtal sa milo.

,,Celkom dobre, celý večer som sa bavila s Adamom.“

,,Čo?“ zbystril hneď Kubo.

,,Večer keď som si išla zbaliť veci, stretla som ho v izbe. Poprosil ma, či sa s ním neporozprávam. Tak som s ním zostala a bavili sme sa asi do polnoci. Potom som zaspala.“

,,A kde bol Adam?“ pýtal sa ďalej.

,,Keď som zaspala, asi ma preniesol na posteľ a sám sa zložil na kreslo. Nie je zlatý?“ rozplývala som sa nad Adamom. Ale keď som videla Kubov výraz, došlo mi, že takto by som hovoriť nemala.

,,Prepáč, nejak som sa zabudla.“ Ospravedlnila som sa.

,,V pohode.“ Smutne povedal Kubo.

,,Ale no tak, usmej sa na mňa.“ Zasmiala som sa a dala mu pusu. Tým som docielila, že sa konečne usmial.

,,Neboj sa, ty si moja láska a nikto iný.“

,,Aj ty moja. Tá najväčšia na svete.“ Pohladkal ma po líci Kubo. Potom sme sa chvíľu bozkávali a bolo nám krásne. Neskôr sa v obývačke objavili aj Tony s Leou a ostatní. Okolo desiatej sme všetci nasadli do áut a išli sme domov. V autách sme sa viezli tak, ako keď sme na chatu ešte len išli. Bolo to celkom v pohode. Tony sa s Leou vzadu bozkávali a my sme sa s Adamom dobre bavili. Keď ma ale vyhodili pred domom, zobrala som všetky tašky a išla domov. Tam som sa zvalila na gauč a oddychovala. Keď som sa rozhýbala, dala som do práčky všetky špinavé veci a oprala ich. Teda prala práčka a ja som len sedela a pozerala telku. Také pranie sa mi páči, asi to budem robiť častejšie.
Zo snov o praní ma prebral až zvonček. Išla som otvoriť dvere a koho tam nenájdem? Kuba. Hneď ma objal a dal mi pusu. Potom sme sa pár hodín zabávali pozeraním telky a robením blbostí. To nám išlo najlepšie. Musela som na smiať, lebo Kubo robil samé blbosti. Spamätali sme sa až okolo ôsmej a to musel už Kubo ísť domov.

,,Ahoj láska, zajtra ráno prídem zase.“ Lúčil sa so mnou Kubo. Dal mi ešte jeden dlhý bozk na rozlúčku a už ho nebolo. Ja som pomaličky zavesila oprané prádlo a najedla sa. Pritom som si pustila film a po večeri som ho dopozerala. Vôbec sa mi nechcelo ísť do postele, tak som zaspala rovno na gauči.

Pár dní bol klud, bola som s Kubom a nič mi nechýbalo. Pohoda bola až dovtedy, kým nezačala škola. Niečo hrozné, aj keď sme s Kubom trávili každú chvíľu spolu.

V piatok som vždy zaspávala s krásnou myšlienkou na nastávajúci víkend.

Raz v sobotu ráno ma z mojich snov prebral mobil. Volala mi Lea a chcela sa okamžite stretnúť. Mne ale stačil jediný pohľad do zrkadla, aby som zistila, že teraz nikam nemôžem. Tak som jej povedala nech príde k nám, aj tak som bola doma sama. Naši si ešte niekde užívali slnko v Egypte alebo kde.

O menej ako desať minút mi už Lea klopala na dvere.

,,Ahoj.“

,,Čau. Dobre že si doma, lebo sa fakt potrebujem porozprávať.“

,,Stalo sa niečo?“ opýtala som sa so strachom.

,,Ale nič také zlé, neboj sa.“ Keď som to počula, vydýchla som si. V týchto dňoch by som už žiadnu zlú správu neprežila.

,,Tak čo sa deje?“

,,Len sme sa s Tonym bavili o nás. A mňa tak napadlo, že už máme len rok. Lebo potom odíde na výšku, zabudne na mňa a je koniec.“

,,Ale to nemôžeš tak brať. Nemusí sa váš vzťah skončiť, to nie je pravidlo. Ver mi, keď budete chcieť obaja, nemusí to skončiť. A Tony ťa určite nechce stratiť.“

,,Ty ho nevidíš stále. Pred vami je na mňa ako med, ale inak... Skoro sa na mňa ani nepozrie.“

,,Fakt? Veď vyzeráte ako dve hrdličky a ste spolu zlatí.“

,,Možno, ale nie je to tak. To sa len zdá. Som z toho smutná a myslím si, že Tony ma už neľúbi tak, ako na začiatku.“

,,Hmmmm, tak s tým ti už nepomôžem. Počúvaj, mala by som sa porozprávať s Kubom alebo Adamom, možno oni o tom niečo vedia. Čo ty na to?“

,,To by bolo fajn. Ďakujem.“ Objala ma. V tej chvíli znova niekto zaklopal na dvere. Bol to Kubo. Prišiel presne tak ako sľúbil.

,,Ahoj láska.“ Dal mi pusu medzi dverami, ,,ahoj Lea.“ Pozdravil aj ju, keď ju zbadal v obývačke,

,,Ja už idem .“

,,Nie nechoď,“ zastavila som ju, ,,poď porozprávame sa o tom.“

,,O čom?“ chcel hneď vedieť Kubo.

,,Nech ti to Lea vysvetlí sama. Ja idem zo seba urobiť človeka.“ Zasmiala som sa a už som bola v kúpeľni. Trvalo mi to trocha dlhšie ako som čakala, lebo som si musela ešte vymyslieť účes a to nebolo moc ľahké. Nakoniec som to ale nejako vymyslela a bežala som zase za nimi.

Zatiaľ mu to Lea všetko vysvetlila takže sme to mohli hneď začať riešiť.

,,Ja si myslím, že sa ti to len zdá, lebo nám vždy Tony hovorí, že ťa miluje. Skúsim mu dohovoriť, čo ty na to?“ hovoril Kubo.

,,Dobrý nápad.“ Súhlasila Lea.

,,A s tým, že sa to skončí, nemáš pravdu. Veď podľa tvojej teórie, by sme aj my mali už len rok.“ Hneď ako to povedal, som zosmutnela. Doteraz som na to nemyslela, ale teraz už asi budem musieť. Kubo na mňa pozrel a videl, aká som smutná.

,,Neboj zlatko, u nás to tak nebude. Ja ťa neopustím.“ ukludňoval ma.

,,Bojím sa, čo keď zmeníš názor?“ opýtala som sa so strachom. Nemohla som sa zbaviť myšlienky, že ma opustí.

,,Ja radšej pôjdem, zastavím sa zajtra. Ahojte.“ Pozdravila Lea a išla preč.

,,Neboj sa nezmením.“ Ukľudňoval ma Kubo, ale nepomáhalo to. Stále som bola na pochybách, či je to tak alebo nie. Bála som sa. Sme síce spolu len asi týždeň, ale ľúbim ho a nechcem ho stratiť. Bolo by to zlé, keby sa niečo také stane.

,,Zlatko neboj sa, ľúbim ťa a to sa tak ľahko nezmení. Tak sa na mňa usmej, aspoň trošku.“ Pozrel na mňa jeho prosebným pohľadom. Musela som sa usmiať, lebo naňho sa musím usmievať stále. Je to ako choroba.

,,Tak sa mi to páči. A teraz poď, pôjdeme von. Nebudeme predsa sedieť doma, keď je vonku tak krásne. Kam by si chcela ísť?“ usmial sa aj on.

,,Poďme do parku. Dávno som tam nebola.“

,,Dobre, tak ideme.“ Zavelil Kubo a išli sme. Cestou sme sa len tak bavili o tom, kam chceme ísť na výšku a tak. Ja som ešte moc nerozmýšľala nad tým, kam by som chcela ísť, ale asi najskôr do Blavy. Na nejakú ekonómiu alebo čo. Fakt moc neviem, ale to sa domyslí. Som síce už tretiačka, ale ešte pol roka na to hádam mám. Aj Kubo chcel ísť do Blavy, tiež na ekonómiu. Ide mu matika, tak nemal nad čím ani rozmýšľať. A podľa mňa mu tam bude dobre, akurát bude odo mňa ďaleko.

Kubo si ale všimol že som dosť zamyslená a hneď ma objal a povedal, nech na to nemyslím. Len som prikývla a pokúsila sa nemyslieť na to, čo bude o rok. Len som si užívala, že je pri mne. Bolo mi krásne, a tá prechádzka mi urobila dobre. Bol totiž slnečný deň a v parku nebolo veľa ľudí. Keď sme ale niekoho stretli, poznali sme ho. Buď Kubo alebo ja , ale určite sme sa s každým pozdravili. Mali sme ..stretávací deň“. Potom sme sa na tom poriadne smiali, že poznáme všetkých v meste. Išli sme potom na zmrzlinu, Kubo pozýval. Skončili sme na detskom ihrisku pri mojom dome. Húpali sme sa a robili si srandu zo všetkého čo sme videli. Trochu som sa zľakla, keď sme stretli Adama. Ale nebol sám, bola s ním nejaká baba. Bola som rada, aspoň zabudne.

,,Ahojte.“ Pozdravil nás veselo. Ja som nečakala, že bude taký veselý, ale je to lepšie ako keby bol naštvaný alebo čo.

,,Ahoj.“ Pozdravili sme s Kubo naraz.

,,Vy ste fakt zohraná dvojica.“ Skonštatoval Adam. Musela som sa zasmiať, lebo to tak vôbec nebolo.

,,Mýliš sa.“ Hneď som povedala. Kubo len prikývol, lebo vedel že mám pravdu. Ako vždy.

,,Ako?“ opýtal sa hneď Kubo.

,,Celkom dobre. Toto je Peťa, skoro by som bol zabudol.“

,,Ahojte.“ Pozdravila nás. Ja som nás predstavila a potom sme všetci štyria išli na ihrisko a tam sme sa húpali a robili blbosti. Skončilo to tak, že chalani sedeli na preliezkach a ja s Peťou sme sedeli na húpačkách. Pozerali sme na chalanov ako sa smejú a robia blbosti.

,,Ako dlho ste s Kubom spolu?“ opýtala sa zrazu Peťa. Nevedela som prečo sa to pýta, ale odpovedala som jej.

,,Asi týždeň. Prečo sa pýtaš?“

,,Lebo sa zdá, že ste spolu už aspoň rok.“

,,Ale prosím ťa.“ Zasmiala som sa, ,,sme spolu krátko, to je fakt. A vy ste s Adamom spolu?“

,,Nie.“ Povedala Peťa smutne. ,,Podľa mňa teraz s nikým chodiť nechce, lebo je stále taký odmeraný. A keď už ma objíme alebo niečo, tak sa hneď zľakne a ide preč.“

,,Neboj sa, to sa zmení.“ Povedala som úprimne a aj som dúfala, že spolu budú. Za tú chvíľu som totiž usúdila, že Peťa je super baba a k Adamovi by sa hodila.

,,Jasné.“ Usmiala sa. O chvíľu sme ale museli s Kubom ísť, lebo sme ešte chceli ísť k nám na zmrzlinu z mrazničky.

,,Tak ahoj zajtra.“ Lúčil sa Kubo s Adamom. Keď sme už boli od nich ďalej, opýtala som sa, čo majú na pláne zajtra.

,,No Adam ma poprosil o pomoc.“

,,S čím?“

,,Chalanské veci,“ zasmial sa.  

,,Aha. Dobre, ale nie že naplánujete niečo hrozné.“

U nás sme vyjedli všetku zmrzlinu z mrazáku, pozreli si nejaký akčný film a ležali sme na gauči. Obaja sme rozmýšľali a v tom mi Kubo dal pusu. Chvíľu sme sa bozkávali, ale vyrušila nás SMS-ka, ako vždy.

,,Kto ti prosím ťa teraz píše?“ opýtala som sa nahnevane.

,,Adam, že už nemusíme nič plánovať.“

,,A to znamená čo?“

,,Že sú s Peťou spolu,“ tejto správe som sa potešila, Adam má babu akúsi zaslúži. A aj ona je v pohode, myslím že z nás budú dobre kamarátky.

,,Takže je všetko v pohode. Okrem Lei, ale to sa vyrieši.“ Usmial sa Kubo a znova ma pobozkal. O chvíľu ale musel ísť, lebo už bolo neskoro. Hneď sme sa rozlúčili a potom som išla spať. Nechcelo sa mi byť hore, lebo som nemala čo robiť. Na net už nechodím, takže dosť nuda. Radšej som sa dobre vyspala, aby som mohla byť potom celý deň v mojím Kubkom.

Kubo pár dní na to dohovoril Tonymu a zase to bolo v pohode. Chalani sa pripravovali na stužkové a ja som chodila von s Peťou alebo Leou. Neviem prečo, ale tie dve sa nemali rady, tak som chodievala von raz s jednou, raz s druhou. Po čase mi ale začal chýbať Kubo, tie naše prechádzky a tak. Ale s Peťou sme si super rozumeli, tak ma aspoň rozptýlila.

Koncom novembra som dostala oficiálnu pozvánku na stužkové. Konkrétne na Kubovu, Tonyho, Adamovu a Denisovu. Prvá bola Denisova a bola to celkom sranda. Hlavne keď sme tancovali do rána. O týždeň neskôr bola Adamova a Tonyho. Na tej som sa asi najviac nasmiala, lebo mali úžasný program a zase som tam bola až do rána. Najkrajšia bola aj tak Kubova, lebo som tam bola s ním. Krásne sme si zatancovali a aj sme sa poriadne nasmiali. Spoznala som všetkých jeho spolužiakov a boli celkom fajn. Škoda, že aj naša trieda nie je taká, majú fakt dobrý kolektív. U nás to nie je možné, lebo pár ľudí sa tam proste nehodí. Ale veď nevadí, dúfam že sa to napraví a budeme mať takú dobrú stužkovú akú mal Kubo.

,,Tak čo páčila sa ti naša stužková?“ pýtal sa ma Kubo ďalší deň, keď sme sa vyspali. Spali sme u nás, lebo naši boli zase na nejakej služobke alebo čo to bolo. Ja som bola rada, aspoň mohol byť Kubo so mnou.

,,Bolo to krásne, bavila som sa.“

,,To som rád. A ešte radšej som, že to mám za sebou. Teraz už len zmaturovať.“ Keď to povedal, trochu som sa zamračila. Nebola som rada, keď hovoril o maturite. Ja viem, za rok som mala maturovať aj ja, keďže už mám sedemnásť. Ale ten rok bez Kuba nevydržím. Nechcem aby bol odo mňa ďaleko.

,,Čo je ti?“ opýtal sa ma Kubo, lebo videl môj divný výraz.

,,Ale nič, len stále musím myslieť na to, ako to bude keď zmaturuješ.“

,,Stále budeme spolu,“ usmial sa Kubo, ,,a už na to nemysli. Užívajme si to, čo je teraz dobre?“

,,Jasné.“ Zasmiala som sa.

,,Dobre, tak poďme ma prechádzku.“

,,A to mám akože vstať? Síce zajtra pôjdem do školy a ty tiež, ale teraz sa mi vstávať nechce. Dnes budem len ležať a spať.“

,,Lenivec.“ zasmial sa Kubo. Potom išiel urobiť raňajky. Najedli sme sa a zapli si film. Ani jednému sa nechcelo nič robiť. Len sme ležali a čumeli na telku. Ja som kontrolovala správy na mobile. Včera večer mi volal Adam, ale bolo mi to jedno. Nevolala som mu naspäť, ani to nehodlám urobiť.

Celý deň sme nič nerobili, ale večer sme zaspali tak, akoby sme pracovali od šiestej.

Ráno sme sa ale zobudili skoro. Ja som sa osprchovala kým Kubo robil jedlo. Keď sme dojedli, zbalili sme si veci a pomaly išli do školy. Cesta nám netrvala dlho, ale predsa len sme sa nechceli ponáhľať. Aj tak sme v škole boli skoro prví. V škole dosť nuda, potom cesta domov a zase ničnerobenie.

Takto to išlo stále dokola. Chodili sme do školy a Kubo už u nás prakticky býval. Veď bol u nás stále.
Cez víkendy sme chodili s partiou von a bavili sme sa. Spamätala som sa až týždeň pred Vianocami. Mala by som ísť nakúpiť darčeky a tak, ale hlavne by som mala zagratulovať Kubovi k narodkám. Má ich totiž už zajtra. A ja nemám darček, no super. Ešte k tomu mi ani nemohlo nič napadnúť.

V tom mi zazvonil mobil.

,,Ahoj.“ Ozvala som sa.

,,Ahoj, ako?“ povedal Adam, ktorý mi volal.

,,Žijem. A ty ako?“

,,Dá sa. Práve sme sa bavili s Peťou, či bude mať Kubo oslavu.“

,,Vidíš, to je nápad. Urobím mu oslavu ako darček. Pomôžete mi s tým?“ poprosila som. Sama by som to asi nezvládla.

,,Jasné, radi.“ povedal Adam, ,,pošlem Peťu k tebe nech to naplánujete a ja obvolám kamošov, dobre?“

,,Ďakujem. Tak ju čakám.“

,,Ahoj.“ Pozdravil ma a ja som zložila. Za pol hodinu bola u mňa Peťa a mohli sme začať plánovať. Kubo bol totiž mimo kvôli nejakým dokladom alebo kvôli čomu. Ani neviem presne kde bol. Mohla som aspoň plánovať.

,,Ahoj, tak ideme na to?“ opýtala sa ma Peťa medzi dverami.

,,No hlavne ideme na nákup. Doma nič nemám.“

Tak sme išli nakupovať a vrátili sme sa až keď bol Kubo doma. Museli sme zahovárať, na čo sú nám tie veci. Potom sme sa zavreli do izby a plánovali sme, ako to pripraviť. Nakoniec sme sa dohodli na tom, že ja budem s Kubom a Peťa s Adamom to pripravia. Som zvedavá akoto dopadne.

Okolo pol ôsmej Peťa odišla a zostali sme s Kubom sami.

,,Ani sme dneska spolu neboli.“ Povedal Kubo a objal ma.

,,To áno, ale vieš mám veľké plány.“ Zasmiala som sa.

,,Takže mi o nich asi nepovieš, čo?“

,,Nie.“ Smiala som sa ešte viac, ,,tešíš sa na zajtra?“

,,Ani nie, veď sú to len narodeniny, tak čo.“ povedal, ,,ale som unavený, nepôjdeme už spať?“

,,Dobre, aj ja som trochu unavená. A zajtra je sobota, tak sa vyspíme.“

,,Sa teším, tak sa idem umyť, dobre?“

,,Jasné, ja si už idem ľahnúť.“

O chvíľu sa ku mne pridal aj Kubo a hneď sme zaspali.

Ďalší deň sme sa zobudili o pol dvanástej. Asi sme fakt boli unavení, ale aspoň sme si pospali.

,,Dobré ráno oslávenec.“ Pozdravila som ráno Kuba.

,,Ahoj.“ Usmial sa tým najkrajším úsmevom na svete.

,,Tak čo, ideme sa niekam najesť?“ hovorila som pritom ako som sa obliekala.

,,Keď chceš, ale pozývaš.“ zasmial sa.

Len som prikývla a o pol hodinu sme už sedeli v pizzerii. Medzi tým mi Peťa pravidelne volala, ako pokračuje oslava. Bolo nám celkom fajn, a keď mi Peťa zavolala posledný krát, že je už všetko pripravené, vybrali sme sa domov.  

,,PREKVAPENIE!“ ozvalo sa hneď ako Kubo otvoril dvere. Skoro zinfarktoval, musela som sa na tom smiať. Potom som ho objala: ,,Všetko najlepšie k narodeninám zlatko.“ On mi dal pusu a dlho sme sa bozkávali. Nikto si nás nevšímal, lebo hľadali darčeky.

Keď mu všetci zagratulovali, Peťa vytiahla z chladničky úžasnú tortu. Bola krásna a aj Kubovi sa páčila. Celú oslavu sme boli spolu, bavili sme sa so všetkými a občas sme si aj zatancovali.

Po pár hodinách sme sa vyparili do izby.

,,Ďakujem za krásnu oslavu.“ Poďakoval mi Kubo.

,,Ale to nie je len moja zásluha. Pomohli mi aj Peťa s Adamom.“

,,Budem musieť poďakovať aj im.“

,,Na to máš ešte čas.“ povedala som mu a pobozkala som ho. On ma zvalil na posteľ a začali sme sa poriadne rehotať. Na to sa do izby prirútila Peťa s Adamom a začali sa na nás smiať tiež.

,,Decká ďakujem vám za oslavu.“ Povedal Adam, keď sme sa dosmiali.

,,No už je po nej, je dosť hodín tak sa asi vyparíme aj my. Tak zatiaľ ahoj.“

,,Ahoj.“ Pozdravili sme s Kubom naraz. Išli sme sa pozrieť do obyvky, aký tam je bordel. Prekvapilo ma, že tam skoro žiadny nebol. Tak sme rýchlo dali do poriadku obývačku a išli sme do izby.

,,A ja pre teba nemám žiadny darček.“ Povedala som smutne. Bolo to blbé, že som preňho nič nemala, ale tak nestíhala som.

,,Ty si pre mňa tej najkrajší darček.“ Objal ma. Nemohla som tomu uveriť, bol hrozne zlatý. Toto by som od neho nečakala. Tak som mu hneď dala pusu. Kubo sa ale odtiahol a pohladkal ma po líci : ,,Zlatko ty si moje všetko.“ Dal mi pusu na nos a potom sme sa konečne začali bozkávať. Keď som zistila že Kubo už nemá tričko, bolo mi to jedno. O chvíľu som ho nemala ani ja a toto bolo posledné čo som si ráno pamätala. Bola som totiž taká šťastná, že som si to vôbec nezapamätala. Ale bolo to niečo úžasné, určite.

,,Dobré ránko.“ Pozdravil ma Kubo len čo som otvorila oči.

,,Ahoj.“ Usmiala som sa.

,,Tento úsmev chcem vidieť každé ráno.“ Usmial sa aj on.

,,Ďakujem.“ Povedala som zrazu.

,,A za čo prosím ťa? Dnes by som mal ďakovať len ja. Mám to najlepšie dievča na svete.“

,,Nepreháňaj.“ Zasmiala som sa.

Okolo obeda sme sa konečne vymotali z domu. Mali sme sa so všetkými stretnúť o pol druhej v parku. Bola síce zima a pár centimetrov snehu na zemi, ale nám to nevadilo. Radi sme sa len tak túlali po parku a potom skočili na šálku dobrého čaju.

,,Ahojte.“ Pozdravila som všetkých. Boli tam fakt všetci : Adam s Peťou, Denis so Zuzkou, Tony s Leou a my dvaja. Bavili sme sa.

,,Tak ako bolo včera?“ opýtal sa Adam hneď. Kubo len tam mykol plecom a ja som sa usmiala. Nič sme im nepovedali, nech si myslia čo chcú.

Potom sme sa ako keby zoradili do jednej rady, ale nevedomky. A vyrazili sme za dobrým čajom a dúfam že aj za dobrými časmi....