Aj tak ťa ľúbim...

Takže pridám sem jeden príbeh, ktorý som napísala :)
dúfam že sa bude páčiť :)

AJ TAK ŤA ĽÚBIM

A je tu posledný týždeň prázdnin. Ani sa to nezdá, ale len pred chvíľou bol jún a koniec roka. Ale tento posledný týždeň sa chystám byť stále vonku s Veronikou a Elou. Obe sú moje úžasné kamošky a mám ich veľmi moc rada. Aj keď občas ma dosť hnevajú, ale tak to má byť. Hneď v pondelok som ale chcela byť ešte chvíľu sama. Prevetrať si hlavu a na chvíľu len tak vypnúť. To som už potrebovala, pretože celé prázdniny som bola rozlietaná a na nič som nemala čas.  Obula som si korčule a išla som na val, kde sa úplne dobre korčuľovalo. Bola som tam už dlho a bola som dosť unavená, takže som si musela sadnúť, ako vždy. Keď som sedela, zazvonil mi mobil. Bol to David, môj bývalý, ktorý nemohol prekusnúť že už nie sme spolu. Ja som s ním ale nechcela hovoriť. Nie znova, veď som mu už všetko povedala. Nemám viac čo povedať a ani nechcem. Už toho predsa bolo dosť a David jednoducho musí pochopiť že už spolu jednoducho nie sme. Viem, že to preňho nebolo zrovna najľahšie, ale takto to bude lepšie pre všetkých. Veď keď sme boli spolu, neklapalo nám to bohvieako dobre.

Pre istotu som si vypla mobil a dala som ho do vrecka, aby ma už neotravoval. Zrazu si ku mne na lavičku niekto prisadol. Obzrela som sa a uvidela som toho najkrajšieho chalana na svete. Mal hnedé polodlhé vlasy a úžasnú tvár. Ale najviac ma fascinovali jeho oči. Boli veľké a čokoládovohnedé, keď by sa do nich človek zahľadel, normálne by sa v nich aj stratil. Potichu som toho neznámeho chvíľu sledovala. Ale tá chvíľa bola fakt krátka, pretože okolo prešli nejakí chalani a on išiel za nimi. Cestou domov som si začala nadávať, že som ho aspoň nepozdravila. Ale už je to aj tak jedno. Toho chalana už asi neuvidím a za chvíľu naňho aj zabudnem. Po obede som volala Veronike a pýtala som sa jej či sa nejde so mnou korčuľovať. Nemohla. Škoda toho, mohli sme mať pekné poobedie. Tak som išla na val sama, pretože som potajme dúfala že toho chalana znova uvidím, ale tento raz by som ho pozdravila. Bola som tam asi dve hodiny, potom som sa na to vykašľala a išla som smutne domov. Stále som musela myslieť na toho neznámeho. Dokonca sa mi o ňom aj snívalo. Bol to nádherný sen, pretože v ňom som sa s neznámym poznala. Ale pochybujem, že sa ten sen niekedy splní. Tak ako všetky moje sny, ktoré sa mi doteraz snívali.

Ráno som hneď volala Verči, či sa nepôjdeme korčuľovať.

,,Ahoj Verči. Pôjdeš sa dneska doobeda so mnou korčuľovať?“

,,Vieš čo ešte neviem, mám čo robiť. Ale zdá sa mi, že teba to korčuľovanie nejako chytilo, čo?“ začala hneď vyzvedať.

,,No, vieš, včera som na vale stretla jedného pekného chalana a stále dúfam, že ho tam ešte raz uvidím.“ začala som rýchlo vysvetľovať. To som ale robiť nemala. Verča totiž chcela okamžite počuť podrobný opis toho chalana a všetko o tom, ako som ho stretla. Nakoniec ale povedala : ,,Majuš sorry ale nemôžem, mama chce s niečím pomôcť. Ale skús zavolať Elu, možno s tebou pôjde. Veď by nemala stále sedieť doma pri knihách.“

,,Ale ona nemá korčule, čo si zabudla? To nevadí, pôjdem sama. Aspoň si prevetrám hlavu a zabudnem na toho chalana. Aj tak naňho stále myslím.“

,,Oki, moja. Už musím končiť. Papa.“

,,Ahoj.“

Musela som sa zmieriť s faktom, že zase pôjdem sama. Ale až tak mi to nevadilo, prevetrám si hlavu a možno konečne zabudnem na toho neznámeho, na ktorého stále myslím.

Okolo desiatej som išla z domu. Stále som sa korčuľovala a korčuľovala a korčuľovala... Ako vždy som si musela na mojej lavičke oddýchnuť a potichu som spomínala na prvé stretnutie s tým chalanom. Zrazu ma ale zo snívanie prebral čísi hlas.

,,Ahoj,“ povedal. Otočila som sa a zbadala som toho neznámeho chalana zo včera. Potichu som odpovedala: ,,Ahoj.“ Na viac som sa nezmohla. Ten chalan asi videl že som prekvapená tak začal hovoriť on.

,,Asi sa nepoznáme, ale včera sme sa tu videli. Pamätáš si? Mimochodom ja som Marek. A ty si ?“ usmial sa na mňa. A ja som prestala myslieť. Bol hrozne pekný a navyše aj milý, ako sa zdalo. Bola som trošku mimo, že sa bavil zrovna so mnou, ale nevadilo mi to. Práveže som bola strašne rada. Každá by bola rada, keby sa s ňou baví taký pekný chalan.

..Maja. Teda Mária, ale všetci mi hovoria Maja.“ odpovedala som po chvíli.

,,Ani nevieš, aký som rád, že som ťa tu znova stretol.“

,,A prečo si rád?“ opýtala som sa rýchlo a samozrejme bez rozmýšľania, takže to vyznelo trošku blbo. Musela som si stále pripomínať, že ho nepoznám a že s ním nemôžem hovoriť, ako napríklad s mojimi kamošmi. Tí sú už na mňa zvyknutí, ale on by sa mohol naštvať. Budem si musieť dávať pozor. Ale on ani nevyzeral prekvapene a vysvetlil mi to.

,,Ani neviem. Ale keď som ťa tu včera videl, povedal som si že ťa musím spoznať.“ vysvetlil mi.

Ja som z toho bola mimo, ale nedávala som to najavo. Teda, aspoň som sa snažila. Ešte chvíľu sme sa potom rozprávali, ale už som musela ísť. Bolo totiž skoro dvanásť a naši ma už určite čakali s obedom. On tiež už musel, takže išiel kúsok so mnou.

Hneď, ako som dorazila domov, som zavolala Veronike. Veď to bola moja naj kamoška, tak čo. Chcela som jej povedať všetko o Marekovi, ale ona ma prerušila hneď na začiatku.

,,Vieš čo, už som doma všetko urobila, tak o tretej pre teba prídem. Oki? A povieš mi všetko jasné? Lebo teraz nemôžem hovoriť.“ povedala Veronika

,,Dobre moja. O tretej ťa čakám. Pa.“

Zložila som a začala sa tešiť na poobedie. Presne o tretej u mňa zvonila Veronika a išli sme na zmrzku. Cestou som jej hovorila ako som sa s Marekom stretla.

V stredu som zase išla na korčule. A tak ako včera som stretla Mareka. Toto sa začalo stávať mojom každodennou rutinou. Chvíľu sme sa rozprávali, potom však za ním prišiel jeho kamarát.

,,Majka, toto je Charlie. Teda Karol, ale všetci mu hovoria Charlie.“

,,Ahoj Charlie. Som rada že ťa konečne poznám. Marek o tebe veľa hovoril. Asi ste kamaráti veľmi dlho, čo?“

,,Aj ja som rád, lebo aj ja som o tebe veľa počul. A ani neviem koľko sa kamarátime, sme skoro ako bratia. Tak dlho sme už spolu.“ zasmial sa Charlie a pokračoval ďalej: ,,Marek, poď už. Keď chceme stihnúť tréning, musíme sa ponáhľať..“

,,Tak dobre, poďme. Nech nám tréner zase nevynadá. Ahoj Majka. Zajtra sa tu vidíme, dúfam. Pa.“

,,Jasné. Ahoj.“

Ešte chvíľu som sa potom korčuľovala, ale nakoniec som išla domov. Poobede som bola u Ely a aj jej som porozprávala všetko o Marekovi. Presne tak ako Veronike cez telefón, o niečo neskôr.

V noci sa mi znova snívalo o Marekovi. Snívalo sa mi že ma pozval na rande a že sme spolu začali chodiť. Bol to proste pekný sen a chcela by som aby to bola pravda. Ale myslím si, že nebude.

Ďalší deň prebehol úplne rovnako, ako tie predtým. Až v piatok sa stalo niečo zaujímavé. Už bolo na čase. Doobeda som sa išla ako vždy korčuľovať a zase som stretla Mareka. Asi to bolo tým, že sme boli dohodnutí.

,,Ahoj Majka“ pozdravil.

,,Ahoj.“

,,Ako sa dnes máš?“

,,Vieš čo, celkom fajn . Som len naštvaná a smutná, lebo už končia prázdniny. Ale ty máš nejakú dobrú náladu. Stalo sa niečo?“

,,Ani nie. Len mi volal Charlie a ako vždy ma rozosmial. “ vysvetlil mi Marek.

,,Aj ja mám takú kamošku, čo ma vždy rozosmeje. Volá sa Domča. Niekedy ťa s ňou zoznámim.“

Potom sme sa ešte chvíľu rozprávali o kamošoch.

,,Vlastne, dnes som sa ťa chcel niečo opýtať. Môžem?“ opýtal sa zrazu.

,,Nieeeee....Jasné, že hej. Tak hovor,“ usmiala som sa. Vôbec som nevedela, čo by sa chcel opýtať.

,,Vieš, tak som rozmýšľal ....či by si niekedy so mnou ... no... či by si niekedy nešla von. Myslím....ako na rande.... Išla by si?“ opýtal sa opatrne.

Najprv som nevedela čo mám povedať, pretože som bola poriadne zaskočená. Nakoniec som len potichu povedala áno. Nič lepšie mi totiž v tej chvíli nenapadlo a zrejme to bolo aj dobré, pretože Marek sa usmial sa chytil ma za ruku.

,,Vážne?“ povedal prekvapene a šťastne. ,,Tak to je super. Nevadilo by ti , keby sme išli už zajtra. Ja sa totiž vôbec nemôžem dočkať. Veľmi rád by som s tebou išiel von.“ Znelo to, ako keby sa vážne nemôže dočkať. Ja som mu aj verila, toto sa proste hrať predstierať nedalo. A aj ja som sa už nemohla dočkať. Pretože za ten týždeň som si ho si ho dosť obľúbila. Bol to fajn chalan.  

,,A prečo nie? Mne to nevadí.“

,,Tak zajtra o tretej pri kine dobre?“

,,Už teraz sa teším.“ usmiala som sa pretože som v tej chvíli bola ten najšťastnejší človek na svete a Marek tiež tak vyzeral. Aj keď so si tým nemohla byť istá.

,,Dobre moja. Ja už musím padať na tréning. Tréner v poslednej dobe nejaký nervózny. Papa zajtra. Nezabudni na mňa“ usmial sa a pomaly odchádzal.

,,Pozdrav aj Charlieho.“ zakričala som naňho a zakývala mu.

,,Na teba sa zabudnúť nedá.“ povedala som si pre seba a trielila som domov ako o život. Keď som dorazila, hneď som volala Veronike aby som jej všetko povedala. Ona mi do telefónu povedala len že o pol štvrtej príde ku mne a položila. Predtým ako prišla Veronika, mi ale volala Ela. Tej som začala všetko rozprávať ale hneď som musela končiť, pretože už zvonila Veronika. Nejako som sa rozhovorila, pretože okolo piatej ma musela zastaviť, keďže som hovorila len o tom ako sme sa stretli.

Veronika mi k tomu iba povedala že mi závidí, lebo jej sa niečo takéto nikdy nestane. Upokojovala som ju, že raz niekoho nájde a že s ním bude veľmi šťastná. Veď prečo by si nikoho nemala nájsť, ja som v tom nevidela žiadny problém. No, ale zdá sa, že zajtrajšok bude najlepší deň v mojom živote. Teda aspoň dúfam. Nechcem to nijako zakríknuť.

Ráno som sa zobudila už o pol piatej. Podarilo sa mi však ešte zaspať. Nakoniec som vstala o pol deviatej. Išla som sa umyť, najesť a trocha dať dokopy. Doobeda mi volala Ela aj Veronika. Veronika mi len zaželala veľa šťastia ale Ela chcela ísť so mnou von. Išli sme sa na chvíľu korčuľovať a bavili sme sa o všetkom možnom len o Marekovi nie. Vedela že dnešok pre mňa nebude ľahký ale zároveň aj super deň.

Keď som prišla domov, začínala som byť nervózna. Naši si to ale nevšimli a ja som bola rada. Nechcela som aby sa ma na to vypytovali a aby som im to musela všetko vysvetľovať. Nemala som na to vôbec náladu, takže som im povedala iba že idem von. Našťastie mali aj oni program, takže sa až tak nestarali. Okolo druhej som sa začala obliekať a pomaličky som išla ku kinu. Cestou som počúvala hudbu a trochu som sa upokojila. Nebolo to nič moc, ruky sa mi triasli tak ako predtým. Ale pomohlo to, trochu. Keď som ale dorazila ku kinu, Marek tam už bol a moja nervozita bola tiež znova naspäť. Ruky sa mi triasli ešte viac ako doma a moje srdce sa zbláznilo. V tej chvíli som si uvedomila že som sa asi zamilovala. Veď toto sa mi ešte nestalo pri žiadnom chalanovi, okrem Davida, ale pri ňom to nebolo až také. Vlastne keď tak nad tým rozmýšľam, takto nervózna som bola prvýkrát v živote. Na chvíľu som sa zamyslela, či je to vôbec možné aby som sa takto rýchlo zamilovala, ale hneď som si aj odpovedala. Je to viac ako možné. Pretože nijak inak sa toto všetko nedalo vysvetliť. Kým som nad tým rozmýšľala, pomaly som prišla až k Marekovi.  

,,Ahoj moja.“ pozdravil ma s úsmevom. Asi bol vážne rád, že ma vidí.

,,Ahoj.“ povedala som ticho, skoro ma ani počuť nebolo. Stále som bola nervózna.

Začali sme sa prechádzať po parku a rozprávali sme sa o hudbe, kamarátoch a dokonca aj o škole. Dozvedela som sa že sa tento rok chystá na gympel. Ja tam tvrdne už pár rokov, takže som ho trochu poľutovala. Ale tešila som sa, že sa budeme vídať každý deň.

Nakoniec sme skončili na húpačkách na detskom ihrisku. Hojdali sme sa ako malé deti a aj sme sa tak smiali. Bolo milé, takto s ním blbnúť, keďže so mnou nikto nikdy takto blbnúť nechcel. Potom sme sa začali baviť o športe.

,,A aký šport vlastne robíš teraz?“ spýtal sa Marek.

,,Tenis, občas. No teda dvakrát do týždňa. Predtým atletiku a plávanie. Ale pravdepodobne prestanem, veď nemám už vôbec čas. Škola mi zaberá viac a viac času. Ale o nej sa radšej baviť nebudeme. A ty športuješ?“

,,Ja len futbal. Ale veď to vieš nie?“

,,No teraz už áno“ usmiala som sa. Chvíľu sa na mňa Marek pozeral a potom náhle povedal : ,, Vieš čo, poďme na zmrzlinu, bude to sranda.“ a začal ma ťahať za ruku.

Zmrzlinu mám rada, tak prečo by som nešla. No nie? Keď sme išli smerom k cukrárni, Marek ma stále držal za ruku. V tej chvíli sa mi rozbúchalo srdce a znova sa mi začali triasť ruky, ale len trochu. Každopádne Marek to asi cítil, pretože na mňa nechápavo pozrel.

,,Prepáč, ja za to nemôžem. Ale som hrozne nervózna.“ vysvetlila som jeho nevyslovenú otázku.

,,To nevadí. Veď aj ja som, ale som aj veľmi šťastný. Pretože som s tebou.“ Tú poslednú vetu povedal potichu. Ja som sa len usmiala a išli sme ďalej. Samozrejme, Marek ma stále držal za ruku aj keď sme si kúpili zmrzlinu a išli sme znova do parku. Zrazu len Marek povedal : ,,Je mi s tebou vážne dobre.“

Nevedela som čo mu na to mám povedať a už vôbec som nechápala prečo to vlastne povedal. Len som sa usmiala, presne tak ako vždy, keď som nevedela čo mám urobiť alebo povedať. Potom Marek navrhol, nech sa ideme ešte raz prejsť po pešej zóne a potom že ma odprevadí domov.

To ale nebol dobrý nápad. Síce som bola s Marekom, ale v tejto chvíli to bolo na škodu. Stretli sme totiž Davida, Roba a Jakuba. Nanešťastie ma Marek stále držal za ruku. No proste situácia na porazenie!

Keď išli okolo, pozdravila som ich a dúfala, že z toho nebude nijaká scéna. Prešli okolo, tvárili sa že nás nevideli a išli ďalej. A ja som si naivne myslela, že to všetko skončilo. Ale opak bol pravdou. Ani nie dve minúty potom ako sme sa s tými chalanmi stretli, za nami dobehol Robo. Nebola som z toho dvakrát nadšená, ale nič sa nedalo robiť. Ako k nám dobehol, hneď začal nahnevane hovoriť:

,,Počúvaj ma, ako si toto vlastne predstavuješ?“

,,Čo ako?“ nechápala som.

,,To, že si tu len tak vykračuješ s týmto tu a tváriš sa že sa nič nedeje! David je teraz úplne mimo. Veď ste sa len nedávno rozišli. On bol vtedy hrozne mimo z toho rozchodu. Teba absolútne nezaujíma ako sa cíti? Tebe je to jedno? On ťa stále ľúbi a hrozne ho to bolí keď ťa vidí s iným. Ty si to neuvedomuješ alebo čo? Okrem toho, David je určite stokrát lepší ako tento pajác tu. A začni sa správať normálne a nie ako malé decko! A daj si to láskavo do poriadku!“

Na konci už skoro kričal. Vedela som že to myslí vážne a mala som slzy na krajíčku. Už som chcela niečo povedať, ale Marek začal hovoriť prvý.

,,Takto sa s ňou nerozprávaj! Nezaslúži si to!“

,,A ty si kto, že sa so mnou takto bavíš, ha ?“ urazil sa Robo.

,,Ja som jej chalana a zapamätaj si, že takto si sa s ňou bavil naposledy. Je ti to jasné?“

Nechápala som, prečo Marek povedal, že je môj chalan. Ale v tejto situácii mi to bolo vcelku jedno, pretože som sa nevedela spamätať z toho, čo povedal Robo. Vtedy som zbadala Robov výraz tváre a vedela som že už musím niečo povedať, inak by sa tu tí dvaja pobili.

,,Robo, prestaň! Marek ďakujem, ale toto už vybavím sama.“

,,Ako myslíš. Ale radšej budem tu nablízku.“ povedal Marek a odišiel si sadnúť sa neďalekú lavičku.

,,Robo,“ pokračovala som, keď som pozbierala všetku odvahu čo mám a pozrela sa mu do očí.

,,Máš pravdu, je mi jedno ako je Davidovi. Ja som sa s tým zmierila, že už nie sme spolu. Tak nech sa aj on cez to láskavo prenesie. Nemôžem sedieť doma len preto, že ma môže s niekým vidieť. A pre tvoju informáciu, som v meste prvýkrát od toho čo sme sa rozišli. A bolo to v máji, tak mi tu netrep že len pred nedávnom! Vieš, David by si mal uvedomiť, že nie je jediný chalan na svete a ani ja nie som jediná baba na svete, tak nech si nájde niekoho iného, nemyslíš? Prosím ťa povedz mu to, nech mu to už konečne dojde. A nabudúce im daj už pokoj! Nechcem aby si ma už otravoval s takýmito blbosťami. Je to môj život a po tom Davidovom ma nič nieje. Kašlem naňho, tak nech kašle aj on na mňa. Jasné?“

Počas tohto monológu som sa síce tvárila ako najodvážnejší človek na svete, ale vôbec som sa ak necítila.

,,Fajn.“ povedal  nahnevane Robo a odišiel.

Po skončení tohto divadla som si musela ísť sadnúť. Neviem prečo, ale po tomto rozhovore mi bolo do plaču a po chvíli som sa aj rozplakala. Zrazu pri mne bol Marek. Objal ma a hovoril, že všetko bude v poriadku.

,,Neboj sa moja, všetko bude dobré. Určite! Musí byť. Neznesiem keď si smutná. No tak, neplač. Som s tebou.“ utešoval ma.

Ale ako som mu mohla veriť. Čo ak ma takto berú všetci Davidovi kamoši. To nechcem. Ktovie čo im David o mne natáral. Asi len to najhoršie, čo si dokázal vymyslieť. Aj keď som mohla predpokladať, že to takto bude. Trvalo mi trochu dlhšie, kým som si to všetko usporiadala v hlave. Musela som myslieť na veľa vecí naraz. Keď sa mi podarilo ukľudniť sa, pozrela som sa na Mareka. Aj on na mňa pozrel.

,,Čo si myslel tým, keď si povedal že si môj chalan?“ chcela som vedieť.

,,No,“ začal pomaly, ,,myslel som si že......ja vlastne ani neviem čo som si myslel. Iba som chcel aby ti dal pokoj.“

,,Aha,“ povedala som smutne. Musela som si dávať pozor aby som sa zase nerozplakala. Schovala som si tvár do dlaní. Marek si asi myslel, že naozaj plačem lebo ma znova objal a povedal: ,,Prečo si znova zosmutnela moja? Povedal som niečo zlé?“ vypytoval sa.

Pozrela som naňho, ale nič som nepovedala. V tej chvíli by som ani nevedela čo mám povedať. Marek ale pokračoval v hovorení ďalej: ,, Vieš, ja som to povedal čiastočne aj preto, lebo je to moje tajné prianie.“

Pozrela som naňho nechápavo. On ten pohľad pochopil a hneď pokračoval.

,,No, vieš, chcel by som aby sme spolu chodili. Od prvej chvíle čo som ťa videl, som vedel, že ťa ľúbim. Teraz keď ťa poznám, je mi to už jasné. Už si neviem predstaviť, aké by to všetko bolo bez teba. Nejde to. A bojím sa ťa na to opýtať, pretože neviem čo cítiš.“ dokončil.

Týmto ma veľmi prekvapil. Nečakala som to. Teda som rada že to povedal, aspoň viem čo si myslí, ale nevedela som čo urobiť. Zase som pozrela do jeho očí a zozbierala som všetky sily čo vo mne zostali, aby som mu dokázala niečo povedať.

,,Marek, som rada že si mi to povedal. Pretože ja viem aké je to ťažké, povedať niekomu niečo takéto. A ešte ťažšie je to, keď to musíš pred niekým tajiť. Preto som rada že si s týmto začal, pretože ja by som sa nikdy neodvážila povedať niečo takéto. Marek,“ pozrela som sa naňho, ,,aj ja ťa ľúbim.“

Ja som mu to vážne povedala. Musela som sa čudovať, že som to dokázala. Veď takto kľudne by som to nikdy nepovedala, ale už som počula že keď je človek zamilovaný dokáže aj nemožné. V tomto prípade to tak bolo. Kým som sa čudovala, Marek ma objal a potom sa ma pomaly opýtal :

,,Zaujímalo by ma, čo by si odpovedala, keby som sa ťa opýtal, či by si so mnou nechcela chodiť.“

,,Opýtaj sa a uvidíš,“ odpovedal som s úsmevom. Už som sa cítila oveľa lepšie ako pred chvíľou.

,,Tak teda dobre. Majka, už vieš že ťa ľúbim, takže nechcela by si so mnou chodiť?“

Vtedy sa moje srdce zbláznilo a bilo ako šialené. Nevedela som čo by som na to mala povedať. Ale napadlo mi niečo bláznivé a len tak bez rozmyslenia som ho pobozkala. Bola to len malá pusa, ale bol to zatiaľ ten najkrajší zážitok z toho dňa. Teda aspoň zatiaľ.

,,Stačí ti takáto odpoveď?“

Marek prikývol a znova ma objal. Videla som na ňom, že je šťastný ako blcha. To jednoducho zakryť nedokázal.

,,Počúvaj, čo keby sme odtiaľto vypadli a ešte sa na chvíľu prešli?“ navrhol.

,,Jasné, prečo nie?“

Vstali sme a Marek ma chytil za ruku. Išli sme smerom k nám domov. Cestou sme sa zase rozprávali o všetkom možnom ako na začiatku rande. Keď sme už boli pri našom dome, museli sme sa rozlúčiť. Stáli sme pred našou bránou. Ja som stále chcela byť s ním, ale to by ma naši zabili.

,,Ja už musím ísť, inak budem mať zaracha a to nechcem ani ja a ani ty.“

,,Dobre moja, ale je škoda že už musíš ísť.“

,,To je , ale tak čo narobím.“

Zrazu ma chytil za ruky a dal mi pusu na rozlúčku. Bolo to úplne úžasné. Nikdy som nič podobné necítila a zdalo sa mi to neuveriteľné. Keby mi niekto pred týždňom povie, že budem takáto šťastná, neverila by som mu to. Ale teraz už viem, že aj zázraky sa dejú.

Potom som už ale vážne musela ísť, tak som mu už len zakývala spoza brány. Večer som nad celým dňom rozmýšľala. Vôbec nechápem, ako sa mohol Marek zamilovať do mňa, ale bola som rada. Veď ktorá baba by nebola? Cítila som sa ako v nebi. Bol to úplne úžasný pocit, keďže bol do mňa najlepší chalan ktorého som poznala. Nemohla som si pomôcť, ale stále som naňho musela myslieť. To bude asi tým, že ho vážne ľúbim. V noci sa mi o ňom aj snívalo, ale  už si to ani poriadne nepamätám.

Ráno, keď som sa zobudila, bol už druhý september a nové zážitky predo mnou. Napríklad škola. Ako som sa na tento deň netešila. Aspoň že v tej hnusnej škole nebudem sama. Bude tam som mnou aj moja láska - Marek. Ide do prvej a ja do kvinty a bude so mnou ráno chodiť do školy. Dúfam, že takto mi ten rok prebehne rýchlejšie.  Hrozne sa teším na baby z triedy. Teda, hlavne na Domču, s ktorou sedím. Je to také moje zlatíčko, čo rozpráva úžasné historky, ktorých bude mať po prázdninách viac ako dosť. A ja ich mám dosť tiež. Hlavne z posledného týždňa, teda z najlepšieho týždňa prázdnin.

Pri tejto myšlienke som sa usmiala. Bol to vážne nádherný týždeň , pretože som sa stretla s mojou láskou.

Do školy som išla s Marekom, presne ako sme sa dohodli. Našťastie má triedu hneď vedľa tej mojej . Keď som vošla do Kvinty, bežala som za Dominikou. Veď sme sa dva mesiace nevideli. Začali sme sa rozprávať a asi po piatich minútach som sa zmienila o Marekovi. Okamžite ho chcela spoznať, tak sme išli za ním. Tak sme išli na chodbu kde už Marek čakal.

,,Ahoj zlatko. Dlho sme sa nevideli čo?“ pozdravil ma.

,,Ahoj. No asi tak päť minút. Ozaj, toto je moja kamoška Dominika. Domči, toto je Marek.“ povedala som hneď.

,,Ahoj Marek. Veľa som o tebe počula.“ povedala Domča a hneď pokračovala. ,,Musím ísť ešte za jednou kamoškou. Tak sa tu majte hrdličky.“ usmiala sa a odišla do triedy.

,,Ahoj.“ povedali sme naraz s Marekom a zasmiali sme sa. Zrazu sa k nám prirútila Veronika.

,,Decká, predstavte si, že budem chodiť do tejto triedy. Nie je to super?“ vysypala zo seba a už aj trielila do triedy.

,,Tak čo, páči sa ti zatiaľ na gympli?“ otočila som sa na Mareka. Tváril sa že rozmýšľa.

,,Ale vieš čo, keď si tu ty, tak je to celkom v pohode.“

Usmiala som sa naňho, lebo som nevedela čo by som mala povedať. On ma však nežne pobozkal. Bola som v siedmom nebi, ale akurát vtedy okolo nás prešiel David s Robom. Ani by som si ich nevšimla , keby Robo hlasno nezahúkal.

,,Odpáľ!“ zakričal naňho Marek. Robo ešte stihol potichu zanadávať, kým vošiel do triedy. A tak sme s Marekom zostali zase sami. Ale len na chvíľu, pretože v tej chvíli zazvonilo a obidvaja sme museli ísť do triedy. Marek mi dal rýchlu pusu a už ho nebolo.

Od tohto prvého dňa je všetko tak, ako má byť. Každý deň sme spolu chodili do školy a skoro každú chvíľu sme trávili spolu. Boli sme dokonale šťastní. Ale posledné dni už Marek začínal byť iný. Nesmial sa toľko ako predtým a keď som sa bavila s Charliem, zazeral naňho. Bolo to nezvyčajné, veď tak sa nikdy nesprával. Asi sa niečo dialo, ale ja som o ničom nevedela. To sa zase dá všetko do poriadku.

Jedného dňa sme sa s partiou dohodli, že pôjdeme spolu do kina. Marek bol zase divný, keď sme sa všetci stretli pred kinom. Neviem čo sa mu stalo. Divný bol už nejaký ten čas, ale tak nemal byť prečo.

,,Ahoj“ pozdravil ma Marek pred kinom. Prišiel s ním aj Charlie, ktorý nás všetkých tiež pozdravil. Boli sme už všetci, tak išla Veronika hneď kúpiť lístky. A Marek sa k nej viac ako ochotne pridal. Ale mne to bolo jedno, pretože som sa začala rozprávať s Charliem. O chvíľu si ma zavolala Ela.

,,Majuš, nechcem ohovárať alebo čo, ale myslím si , že toto by som ti už mala povedať.“ začala Ela neisto.

,,Čo sa deje?“

,,Vieš, Veronika v triede hovorí, že Mareka podvádzaš s Charliem. Keď si pár krát bola vonku len s Charliem tak si to všimla a myslí si že spolu niečo máte. A myslím že Marek jej verí! Vôbec neviem prečo to robí, ale je to proste tak.“

,,Ela prosím ťa. To by mi Verča nikdy neurobila.“ obhajovala som Veroniku.

Našťastie nás práve zavolal Marek. Celý film ma Marek držal za ruku a pri romantických scénach som dokonca dostala aj pusu. Všimla som si aj, ako často sa Marek nakláňa  k Veronike. Bolo mi to ale jedno pretože som bola tak trošku mimo. Keď film skončil, išli sme s Marekom ešte do parku, ale ostatní už museli ísť domov.

,,Tak , kam pôjdeme ?“ otočil sa na mňa Marek.

,,Ja neviem. Mohli by sme ísť na čaj. Mám naň hroznú chuť. “ navrhla som.

,,Fajn. Tak poď.“ povedal bez záujmu. Očividne myslel na niečo iné. Cestou sme sa vôbec nerozprávali. Vypili sme si čaj a potom sme znova zamierili do parku. Len tak sme sa prechádzali a ani jeden z nás neprehovoril. Bolo to zvláštne, pretože sme si mali vždy čo povedať, ale keď bol ticho musela som rozmýšľať či sa mu niečo nestalo.

Zrazu som sa spýtala : ,,Prečo nič nehovoríš? Nad niečím rozmýšľaš alebo sa niečo deje?“

,,Ale nič, nič.“ zahováral. Poznala som ho už celkom dobre na to, aby som videla, kedy nehovorí pravdu alebo zahovára.

,,Vidím že ťa niečo trápi, tak mi to povedz!“

,,Ti hovorím že mi nič nie je!“ povedal nahnevane. Nechápem čo ho to chytilo. Videla som že ho niečo trápi ale bála som sa niečo povedať, aby na mňa nevyletel. Nechcela som sa s ním hádať. V každom prípade som začala rozmýšľať nad tým čo hovorila Ela. Ale veď to by mi Veronika neurobila. Taká mrcha to nie je a vie že Mareka naozaj ľúbim a záleží mi na ňom, tak prečo by to robila?

Zrazu na mňa Marek pozrel. Bol to smutný pohľad. Vôbec som to nechápala, pretože takýto pohľad som videla prvýkrát, ale radšej som bola ticho. Len som sa naňho nechápavo pozrela. On pomaly začal hovoriť: ,,Prepáč moja. Nechcel som tak vyblafnúť.“

,,To nič, ale nabudúce si daj pozor. Dosť si ma vystrašil.“

,,Fajn. Už musím ísť, nebude ti to vadiť?“

,,No čo už s tebou mám robiť.“ povedala som, a otočila som sa že idem domov.

,,A pusu nedostanem? To som bol až taký zlý na teba?“ zasmial sa Marek. Znova som sa otočila, dala mu pusu a odišla domov. Po večeri som išla na net. Mala som veľa správ, ale zaujímali ma len štyri. Od Mareka, Charlieho, Ely a Veroniky. Potrebovala som sa dozvedieť, čo sa vlastne deje.

Marek písal: ,,Láska prepáč mi ten dnešok. Fakt ma to mrzí. Nabudúce už budem dobrý. Sľubujem.“

Charlie písal: ,,Majuš mám zlý pocit že Veronika niečo splieta s Marekom. Skús sa s ňou porozprávať. Vyzerá to tak, ako keby Marekovi niečo nahovárala o nás dvoch. Pls, zisti čo sa deje. Nie som si totiž istý, či sa na niečo nechystá.“

Toto som moc nepochopila, ale veď nevadí. Aj keď som to chcela zistiť, nemohla som na Veroniku ísť rýchlo a hneď to na ňu vyblafnúť. To chcelo stratégiu, ale teraz sa mi ju vymýšľať nechcelo. Chcela som si len pozrieť správy a sadnúť si k telke.

Verča písala: ,,Aoj láska. Jak bolo s Marekom? Ešte ste spolu? Ináč, na tú párty dojdite s Elou už o šiestej, pomôžete mi. Oki?“

Posledná správa bola od Ely: ,,Sry že som ti niečo povedala. Nabudúce už budem ticho, aby si si nemyslela že donášam.“

Na všetky správy som odpísala a išla som si sadnúť k televízoru a potom ľahnúť. Zajtra bude totiž veľmi ťažký deň, bude Mikulášska párty u Veroniky a musím vydržať celú noc hore.

Zobudila som sa okolo jedenástej a tak som sa rovno naobedovala. O tretej som už zvonila u Ely a hneď sme sa začali pripravovať. Veď z nás museli byť kočky, nie? O šiestej sme boli u Veroniky ktorá tú párty organizovala, lebo mala celý rodinný dom len pre seba. Zvláštne bolo, že u nej bol už Marek , aj keď ostatný mali prísť až o siedmej. Ale keď mi dal pusu, na všetko som zabudla. Okolo pol ôsmej tam už všetci boli a zábava sa rozbehla. Všetci sme skákali, tancovali a spievali, teda ak sa to dá nazvať spevom. Väčšinou som tancovala s Elou a Charliem, lebo Marek s Verčou sa niekam stratili. Keď však niekto pustil slaďák, objavil sa Marek ale zatancovala som si aj s Charliem.

,,Pozri sa na Mareka, vyzerá nejaký smutný. Stalo sa medzi vami niečo?“ spýtal sa Charlie počas jedného slaďáku.

,,Práveže nič, vôbec neviem prečo je taký. Je divný už dlhšiu dobu. Nevšimol si si to ešte?“ odpovedala som.

,,Ale všimol, len neviem čo si mám o tom myslieť. Nezačalo to vtedy, keď sme spolu s Elou boli na čokoláde, čo on nemohol? Pamätáš sa na to nie?“

,,Jasné, že si to pamätám. Niečo také zábavné som nikdy nezažila. To bolo najsrandovnejšie poobedie môjho života! Na to sa tak ľahko nezabúda, že psisko?“

,,To je jasné, ty pijavica. Chýba nám už len čarodejnica a máme kompletnú zostavu príšer.“

Obaja sme sa začali hrozne smiať a všetci sa na nás pozerali. Ale my sme sa začali rehotať ešte viac. Po tomto menšom záchvate sme išli na chvíľu na vzduch. Chvíľu sme boli ticho, ale zase to skončilo smiechom. Stále sme sa smiali a smiali a nevedeli sme prestať, presne tak ako vždy. Chýbala nám už len Ela, s tou by tu bola ešte väčšia sranda. Potom sme sa chceli ísť trocha prejsť po záhrade, ale začuli sme nejaké hlasy. Vyzeralo to tak že sú tí ľudia pod altánkom. Vôbec sa nesnažili šepkať a rozprávali stále hlasnejšie ako keby sa chceli začať hádať. Slovám sa rozumieť nedalo, pretože sa to ozývalo. Zrazu ale tí ľudia stíchli. Išli sme sa s Charliem pozrieť kto to je, boli sme totiž riadne zvedavý. To, čo sme uvideli, bolo veľké prekvapenie. Zbadali sme Veroniku a Mareka ako sa bozkávajú. Ja som sa len otočila a ušla. Nič lepšie mi v tej chvíli nenapadlo. Pretože som sa strašne nahnevala na tú zradkyňu a toho..... Ani vhodné slová som nevedela preňho nájsť. Našlo by sa, ale to by sa písať nemalo. Bola som aj urazená a strašne smutná. Neverila som totiž že Marek by takého niečoho bol schopný. Keď som to ale videla na vlastné oči, nedalo sa s tým už nič robiť. Keď som vbehla do domu, zamkla som sa do izby a nikoho som nepustila dnu. Bolo tam ale otvorené okno a počula som ako niekto kričí. Domyslela som si že to kričí Charlie na Mareka.

,,Ty debil , čo si to urobil? Si normálny ? Veď ona ťa ľúbi a ty jej toto urobíš ? Ona by ti to nikdy nespravila !!!“ kričal. Hneď som pochopila o čom to všetko je. Vedela som totiž že ani Charlie by neveril že jeho najlepší kamarát je niečoho takého schopný.

,,Nie ? Veď ste boli spolu, tak ako môžeš povedať že by mi to nespravila ?“ odpovedal Marek.

,,My sme spolu neboli! Kto ti povedal takú kravinu? Veď my sme len obyčajní kamaráti, ktorí spolu často boli, pretože ty si ňu kašlal! A okamžite choď za ňou a ospravedlň sa! Makaj!“

Viac som už nepočula a ani som počuť nechcela. Toto mi stačilo, aby som zistila prečo sa toto všetko stalo. Práve teraz som sa potrebovala porozprávať s Charliem alebo s Elou. Iba tí ma vedeli dostatočne pochopiť a utešiť ma. Veď to bolo moji najlepší kamaráti. Teraz si už totiž nemôžem byť istá ani Veronikou, keďže s ním bola ona. Ale som si istá že za to môže práve ona a nie Marek, lebo on by mi to nikdy neurobil. Teda aspoň si myslím, aj keď v tomto prípade si nie som vôbec istá. Ukázalo sa, že o ňom vôbec nič neviem, pretože som si vždy myslela že on by takúto blbosť nikdy nespravil.

Zrazu niekto zaklopal na dvere. Myslela som si že je to Charlie a celkom som sa potešila , ale keď sa ozval Marek, zosmutnela som.

,,Zlatko otvor. Chcem sa s tebou porozprávať. Otvor prosím ťa.“

Dlho som rozmýšľala nad odpoveďou a nakoniec som prehovorila : ,, Marek neotvorím ti. Nechcem s tebou hovoriť a ani ťa vidieť. A prosím ťa, nehovor mi zlatko. Už ním nie som. Pre teba som teraz iba Maja a tak to bude do odvolania.“ Ďalej som pokračovať nemohla, pretože by som to nedokázala. Veľmi som ho chcela vidieť, ale keby som ho uvidela, určite by som mu odpustila a to by nebolo dobré.

,,Ale ja s tebou musím hovoriť. Chcem ti to všetko vysvetliť. Prosím ťa otvor mi.“ prosil ďalej Marek.

,,Nie. Neotvorím ti. Choď preč, lebo len strácaš čas, ktorý môžeš stráviť s Veroničkou.“

Chvíľu bolo ticho a potom som počula iný hlas. Konečne ten, čo som chcela počuť.

,,Majuška, otvor mi. Musím s tebou hovoriť.“

Ani chvíľu som nerozmýšľala a hneď som otvorila. Charlie vošiel a hneď začal hovoriť: ,,Majuš, musíš sa s ním porozprávať. Ja viem, že to je ťažké ale skús to. Chce ti povedať niečo veľmi dôležité. Viem, že to má teraz u teba nahnuté, ale chce to dať do poriadku. Ver mi.“

,,Ak je to to, čo hovoril na dvore tak som to už počula.  A viac nepotrebujem vedieť a vlastne ani nechcem. Už ho totiž nechcem ani vidieť, keď si myslí, že toto sa len tak vyrieši, tak to sa mýli. “ hneď som odpovedala. Hrozne som chcela vidieť Mareka a hodiť sa mu okolo krku a byť s ním až do konca života, ale to by bola teraz najväčšia chyba , ktorú som nechcela urobiť. Chýb som už totiž narobila dosť.

,,Nie, chce ti povedať niečo iné a myslím že by si to mala počuť.“ povedal Charlie a hneď ako skončil, zase niekto zaklopal. Tento raz som však dvere otvorila a do izby vošiel Marek.

,,Môžem s tebou hovoriť?“ rýchlo sa opýtal a ja som prikývla. Charlie hneď odišiel a zavrel za sebou dvere.

,,Kludne, ale skráť to, prosím ťa.“

,,Dobre pokúsim sa. Viem že prepáč asi nestačí. Ale chcem, aby si mi prepáčila, asi je to veľa čo? Neviem, ako sa to stalo, Verča ma zavolala von že má pre mňa novinku a začala hovoriť, že keď som bola vonku, tak si s Charliem tancovala a začali ste sa bozkávať. Ja som tomu nechcel veriť, ale začala na mňa kričať že som pako, keď som si to nevšimol. Neskôr aj ja na ňu a ona ma potom začala bozkávať a v tom ste prišli vy. Ver mi že by som to nikdy neurobil. Milujem ťa a to sa nikdy nezmení.“

Bola som v šoku z toho čo povedal. Nikdy to ešte takto nepovedal a nebola som si istá či to myslí vážne. Každopádne som z toho bola mimo a nebola som schopná rozmýšľať. Hneď som sa mu hodila okolo krku a on ma pobozkal. V tej chvíli som zabudla na všetko čo sa stalo a zase sme boli ten šťastný párik ako pred pár týždňami. Viem, nemala som mu to tak ľahko odpustiť, ale keď ja ho tak ľúbim. Túto našu chvíľku prerušil až Charlie, ktorý sa prišiel pozrieť, či sa už nehádame. Keď nás uvidel usmial sa a odišiel .

,,Majuška nepôjdeme už ?“ spýtal sa ma Marek náhle.

,,Dobre poďme“ usmiala som sa naňho. Bola som taká šťastná, že sa to vyriešilo. Marek ma odprevadil domov ale ešte na chvíľu sme zastali pred našou bránou. Rozprávali sme sa o blbostiach, presne tak ako na našom prvom rande. Bolo to úplne úžasné. Na rozlúčku ma nežne pobozkal a ja som bola v siedmom nebi. Vedela som však že sa musím čo najskôr spamätať, pretože som mala o čom rozmýšľať.

Keď som už ležala v posteli, hlavou mi vírilo pár otázok : Odkiaľ má Veronika, že som sa s Charliem bozkávala? A ako jej mohol veriť ? A prečo to všetko to robila?

Pár dní som nad tým rozmýšľala až mi jedného dňa docvaklo. Spomenula som si totiž, čo mi Ela hovorila predtým ako sme išli do kina. A ešte aj tá Charlieho správa. Myslím si, že mi závidela, aj podľa toho, čo hovorila na začiatku. Hneď som zavolala Charliemu . Prišiel ku mne a zavreli sme sa do mojej izby.

,,Verona!“ povedala som nahnevane hneď ako prišiel.

,,Ja viem, tiež som na to prišiel. Od začiatku vás chcela rozdeliť. Ty si si to nevšimla? Veď to bolo zjavné. Ale ty si bola celá zaláskovaná, tak si si to asi nevšimla.“ vysvetlil mi Charlie.  Musela som priznať že má pravdu. Bola som až moc zamilovaná, tak ako aj teraz.

,,Ja viem, aj teraz som zamilovaná ale už som otvorila oči.“

V očiach sa mi zaleskli slzy a Charlie ma nečakane objal. Bola som rada, aspoň som vedela že je pri mne a že sa mám o koho oprieť. Horšie to už bolo, keď zrazu do izby vošiel Marek. Keď nás uvidel, aj jemu sa v očiach zaleskli slzy. Potom rýchlo povedal : ,,To som si o tebe nemyslel!“ a odišiel. Nevedela som, komu to patrilo či mne alebo Charliemu. Ja som to pochopila tak, že mne a hneď som sa rozplakala. Charlie ma začal utešovať:

,,Majušik to nepatrilo tebe, to bolo na mňa. Marek si teraz myslí že spolu naozaj niečo máme a neviem ako mu mám dokázať že to tak nie je. On pravdu proste počuť nechce a neviem ako mu to mám vysvetliť. Aj vtedy u Verony, som ho ledva presvedčil, že to nie je pravda. Myslím si, že on jej fakt veril.“

,,Ja idem za ním. Musím mu to vysvetliť. Takto to predsa nemôže skončiť.“ rýchlo som povedala a začala sa obliekať. Rýchlo som zbehla s Charliem dole schodmi a behom som išla k bráne.

,,Ahoj“ povedala som Charliemu, keďže býva na druhej strane mesta než Marek.

,,Prečo sa lúčiš? Veď idem s tebou. Alebo nie?“

,,Nie, nejdeš so mnou. Idem sama , pretože keby si išiel so mnou, Marek by už vonkoncom neuveril že spolu nič nemáme. Dám ti vedieť ako to dopadlo. Ahoj“

To ahoj som len zakričala lebo som sa už ponáhľala k Marekovi.

Keď som uňho doma zazvonila, otvorila mi jeho mama a povedala mi že Marek je vo svojej izbe. Zaklopala som mu na dvere, nepočula som žiadnu odpoveď tak som vošla. Marek sedel za stolom a hlavu si podopieral rukami. Vyzeralo to, ako keby plakal, ale to sa mi asi len zdalo.

,,Choď preč.“ Povedal automaticky keď počul že sa otvorili dvere.

,,Nejdem preč a neodídem pokiaľ si ma nevypočuješ.“ povedala som chladne. Marek sa konečne otočil. A ak nemal slzy v očiach doteraz, tak teraz ich už určite mal.

,,Teba tu nechcem, odíď!“ povedal prísne.

,,Nejdem. Musím ti niečo vysvetliť. Tak ma prosím ťa počúvaj.“

,,Nebudem ťa počúvať.“ hovoril hlasno.

,,Takže ty ma počúvať nemusíš, ale ja teba áno? Môžeš mi povedať, aká je to spravodlivosť? Ty ma budeš počúvať aj keď nechceš! To ti je dúfam jasné! Pretože ja som ťa počúvať musela a si mi to dlžný. Vypočuj si aj moje vysvetlenie a nerob žiadne predčasné závery.“

,,Nebudem ťa počúvať, pretože mi už nemáš čo vysvetľovať!“ kričal na mňa.

,,Ja ti mám čo vysvetľovať a nekrič na mňa láskavo. Nič som ti nespravila.“ začínala som kričať aj ja. Pomaly som sa ale dostávala skôr k plaču ako kriku.

,,Nič si mi nespravila? A to že ma kľudne podvádzaš s Charliem to ti nevadí?“

,,Ja s Charliem nič nemám pochop to konečne!“ už som kričala, ale so slzami v očiach.

,,Ale máš. Ničí ma, že to predo mnou nedokážeš priznať. Je to smutné vieš. Ty mi už nemáš čo vysvetliť a preto končím. Už viac na to nemám síl predstierať že sa nič nedeje a pritom ma podvádzaš kde sa len dá. Si hrozná, vieš to?“ zakričal na mňa a ja som už neudržala slzy. Rozplakala som sa a zakričala naňho : ,,Možno som, ale ty si ten najhorší človek na svete! A ak je toto koniec, tak sa maj pekne. Zbohom“

Vo dverách som sa ešte otočila : ,, Poďakuj za mňa Veronike a aj tebe ďakujem.“

,,Veď máš za čo!“ počula som ako na mňa ešte zakričal.

Keď som od Mareka odchádzala, išla som ako bez duše. Už som síce neplakala ale mala som čo robiť aby som udržala slzy. Chcela som ísť za Charliem povedať mu ako to dopadlo ale ani na to som už nemala silu. Proste som len išla ulicami a nič som nevnímala. Zrazu ma len nieto chytil za rameno. Za normálnych okolností by som sa zľakla ale teraz som sa ani nepohla.

,,Ahoj. Čo ty tu robíš? Nemala by si byť teraz s Marekom a udobrovať sa? Ozaj ako to dopadlo?“ začal  nadšene hovoriť Charlie. Nič z toho som nevnímala, iba to slovo Marek. To sa mi do srdca zapichlo ako dýka a ja som sa rozplakala. Charlie to hneď pochopil a objal ma.

,,Nič nepochopil. Ani ma to nenechal vysvetliť.“ hovorila som potichu a pritom som plakala. Nevedela som čo iné môžem robiť. Bola som totiž úplne na dne. Keď som sa vyplakala a Charlie už mal mokrú bundu, chytil ma za ruku a viedol ma domov. Doma som sa uložila do postele hoci bolo len osem hodín. Dlho som nemohla zaspať, stále som myslela na Mareka. Nevedela som sa spamätať z toho čo mi povedal. Vôbec som nevedela odkiaľ to všetko má. Je aj pravda že takého nahnevaného a smutného som ho ešte nevidela. Ale to bolo nič v porovnaní s tým, ako som sa cítila ja. Vlastne ani neviem, kedy som zaspala.

Ďalší deň som vôbec nič nerobila. Bol to iba obyčajný deň. Išla som do školy, tam som sedela a pozerala do steny. Potom som išla domov, urobila som úlohy, sadla si a zase pozerala do steny. Nič mi nemohlo zmeniť náladu alebo lepšie povedané môj stereotyp, pretože takto to išlo každý deň. Dokonca ani Charlie mi nedokázal zmeniť náladu. Keď som náhodou zazrela Mareka na chodbe v škole, rýchlo som sa otočila a išla druhou stranou, poprípade som sa zašila na záchod a potichučky som si poplakala. Vôbec som si nemohla pomôcť. A každým dňom to bolo len a len horšie.

Pár dní pred Vianocami ma prekvapili Charlie s Elou, keď mi oznámili, že sa dali dokopy. Bola som z nich hrozne šťastná, ale nemohla som byť dlho s nimi. Tá atmosféra lásky bola na mňa až moc. Bola som s nimi veľmi rada ale v poslednej dobe som si pri nich pripadala ako piate koleso na voze.

Cez vianočné prázdniny som bola ako bez duše, ale trošku som sa pretvarovala aby ma stále naši nespovedali.  Bola som rada, že ma nechali na pokoji. Potrebovala som byť sama. Síce som vtedy bola smutná, ale aspoň som sa nemusela pretvarovať. Vtedy mi bolo najlepšie, keď som zostala so svojím smútkom sama. Na Štedrý deň som sa išla s Elou prejsť. Cestou domov som si poplakala, pretože som si spomenula na to, ako sme s Marekom plánovali Vianoce. Bola som proste mimo. Vôbec som to nezvládala tak, ako by som mala.

Keď som bola cez sviatky doma, často ma von volali Charlie s Elou a ešte aj Domča. Von som často nechodila, ale pár výnimiek som urobila. Bola som vonku aj s Charliem a Elou, ale aj s Domčou, aby nepovedali že sa len zatváram doma.

,,Ahoj Majuš. Toto je Dominik.“ prekvapil ma Charlie keď sme sa stretli.

,,Ahojte chalani. Ako?“ povedala som naučenú frázu.

,,Ale celkom dobre. A ty ako žiješ?“ začal hovoriť Charlie, ktorému začal zvoniť mobil. Zodvihol ho a chvíľu doňho hovoril.

,,To bola Ela. Musím ísť, potrebuje s niečím pomôcť. Prepáčte že vás tu takto nechávam. Majte sa!“ to posledné už len zakričal ako sa ponáhľal. Na jeho tvári bol ale úsmev, z ktorého som to všetko hneď pochopila. On a Ela mi dohodli rande s Dominikom, aby ma trošku rozptýlili. Nerátali však s tým, že na to prídem.

,,Že toto bolo dohodnuté?“ spýtala som sa Dominika nerozmýšľajúc nad tým, ako to mohlo vyznieť. Myslela som iba na Mareka , ako vždy.

,,Áno bolo. Hneváš sa? Ak chceš odprevadím ťa domov a na toto všetko zabudneme.“ začal Dominik trochu sklamane.

,,Nie, nehnevám sa. A domov ísť nechcem. Poďme radšej niekam, potrebujem na chvíľu nejaké rozptýlenie.“ povedala som rýchlo, aby som ho neurazila. Nechcela som, aby aj on bol smutný. Ďalší smutný človek by už bol na viac.

,,Fajn, tak ťa pozývam na čokoládu. Tá je dobrá na nervy a zlepšuje náladu.“ usmial sa na mňa Dominik a pomaly sme išli k cukrárni. Cestou sme sa rozprávali o všeličom. O kamarátoch, hudbe, knižkách a dokonca aj o škole. Trocha ma to zarazilo, pretože takto som sa doteraz bavila iba s Marekom a Charliem. A ak som doteraz nemyslela na Mareka, toto mi ho znova pripomenulo. V cukrárni sme sa s Dominikom celkom dobre bavili, ale zatiaľ som stále myslela na Mareka. Keď sa ma Dominik spýtal, či s niekým chodím, už som to nevydržala a rozplakala som sa. Cez slzy som mu povedala o Marekovi. Dominik ma objal a potichu počúval. Bolo mi zle, keď som mu o tom všetkom rozprávala, ale zvládla som to. V podstate som to aj potrebovala.

,,Nechceš si ísť radšej domov oddýchnuť? Vyzeráš unavená.“ povedal Dominik, keď som konečne dohovorila.

,,To bude asi to najlepšie, čo môžem teraz urobiť, čo? A prepáč mi prosím ťa, že som to všetko pokazila, ale stále mi je smutno.“ omluvila som sa.

,,Nevadí. Nabudúce nám to vyjde moja. A je normálne, že je ti smutno, asi si ho veľmi ľúbila.“ povedal, zaplatil čokoládu a vyšli sme.

,Ja ho stále ľúbim´ pomyslela som si.

 Cestou sme sa moc nerozprávali, ale Dominik ma držal za ruku, inak by som sa asi zosypala. Pred našou bránou ma chytil za obe ruky a pozrel mi do očí. Rýchlo som odvrátila zrak, rozlúčila som sa a išla domov. Ľahla som si do postele, pozerala do stropu a myslela na Mareka. Presne tak, ako každý deň. V mysli som si prehrávala spoločné chvíle a hlavne naše prvé rande. Potom som zaspala.

Na Silvestra som bola v meste, samozrejme s Charliem, Elou a Dominikom. Ten sa teraz nejakým zázrakom dostal do našej partie a stále bol pri mne. Zdalo sa mi, ako keby chcel zaujať miesto Mareka. Neviem čo si myslel, ale zatiaľ to nechám tak. Čas sa pomaly blížil k polnoci a všetci sme boli dosť veselí. Dokonca aj ja a to je už čo povedať.

Posledné sekundy začali plynúť.

,, 3...2....1...0....Šťastný nový rok!!!!“ kričali všetci naraz. Všetci sa začali objímať a želať si len to najlepšie do nového roku. Prvý ma objal Dominik, potom Ela a Charlie a ešte veľa, veľa ďalších ľudí. Jeden človek ma ale zaujal najviac. Videla som ho cez celú miestnosť. Zjavne ma zbadal aj on, pretože zamieril ku mne. Chytila ma panika, čo len budem robiť, ak sa začneme rozprávať. Absolútne som nevedela čo bude ďalej, tak som sa radšej tvárila že som ho nezbadala.

,,Ahoj.“ pozdravil nesmelo. Ani nečakal na odpoveď a hneď pokračoval ďalej : ,,Chcem sa ti ospravedlniť za tú hádku. Nemalo to skončiť takto.“ Samozrejme, že to bol Marek. Pri nikom inom by som sa necítila tak divne a zároveň tak dobre.

,,A ako to malo skončiť?“ opýtala som sa rýchlo. Chcela som vedieť prečo to skončilo, pretože sama som na to prísť nemohla.

,,Ono to hlavne nemalo skončiť.“ povedal Marek potichu. Cítila som, ako sa mi oči zaliali slzami. Nevedela som prečo, ale bolo mi to jedno.

,,Neplač moja. Nechcel som ťa rozplakať.“

,,Ja neplačem.“ zasmiala som sa cez slzy.

,,Nieeeee, vôbec neplačeš.“ usmial sa aj on a objal ma. Nevadilo mi to, bola som práveže rada. Až sa mi nechcelo veriť, že som znova šťastná. Na tú chvíľu sa zdalo všetko znova perfektné. Zrazu k nám ale prišiel Dominik a pripomenul mi že to všetko je len sen. Najskôr som si ho ale vôbec nevšimla, až keď pozdravil.

,,Ahoj. Ty si ten Marek?“ opýtal sa rýchlo.

,,Áno, to je Marek. A teraz nás nechaj samých. Prosím.“ povedala som trošku nahnevanejšie ako som chcela.

,,Jasné láska. Pre teba všetko.“ povedal a rýchlo odišiel. Neveriacky som sa pozerala za ním. Keď som sa znovu pozrela na Mareka, on sa tiež pozeral neveriacky, ale na mňa.

,,To....to je inak.... ako....ako to vyzerá. Hneď.... hneď ti to vysvetlím. Nie je to tak...ako...ako to vyzerá.“ vykoktala som.

„Mne už nemusíš nič vysvetľovať. Veď už nie sme spolu.“ povedal chladne.

„Nie sme spolu.“ Zopakovala som potichu so slzami v očiach. Pozrela som sa mu do očí a nevydržala som to. Rozplakala som sa a vybehla som von, nemohla som tam s ním zostať. Prvý za mnou vybehol Marek, za ním Dominik s Charliem. Dominik si všimol, že mám mokré oči a vyblafol na Mareka : „Čo si jej urobil? Čo si to vlastne dovoľuješ? Len tak ju opustíš, potom sa zjavíš ako duch a myslíš si že bude všetko v poriadku? Tak to sa teda mýliš! Ty už jej viac neublížiš. O to sa osobne postarám!“

Marek sa ani nebránil, len zvesil hlavu a odišiel. Ja som sa znovu rozplakala a ešte viac. Zozadu ma niekto objal a ja som sa striasla, pretože som si myslela že je to Dominik. Bol to ale Charlie. Keď som to zistila, otočila som sa a objala ho. Potichu povedal Dominikovi nech ide pre Elu. Dominik odišiel a ja som sa nanovo rozplakala. Keď nás videla Ela, všetko pochopila a objala ma aj ona. Ale keď sa k nám chcel pripojiť aj Dominik, Ela ho poslala preč. Navrhla, aby sme si išli sadnúť do parku. Aj keď bola hrozná zima, išli sme. Našli sme našu lavičku a sadli sme si. Naši ma nehľadali, pretože som mala spať u Ely a jej rodičia neboli doma.

,,Majuš, čo ti vlastne hovoril Marek?“ opýtal sa náhle Charlie. Ela naňho škaredo pozrela, ale ja som mu kľudne odpovedala.

,,V podstate nič, ale bavili sme sa o nás dvoch. A to ma vyviedlo z miery. Veď ja ho stále ľúbim a neviem ako to bez neho vydržím. Chýba mi.“ hlas sa mi zlomil. Nedokázala som ďalej pokračovať. Ela s Charlie tiež zostali ticho, asi nevedeli čo majú povedať. Len sme tam sedeli. Charlie o jednej musel ísť a Ela s ním kúsok išla. Ja som zostala sedieť na lavičke, až kým Ela neprišla a nepovedala: ,,Poď pôjdeme už domov. Rozmýšľať predsa môžeš aj tam a aspoň budeš v teple.“

Usmiala sa na mňa a chytila ma za ruku. Potom sme pomaly išli domov, teda lepšie povedané k nej domov.

,,Ty ho naozaj miluješ čo?“ opýtala sa ma Ela keď sme už ležali v posteliach. Pozrela som na ňu a ani som nemusela odpovedať, hneď to pochopila. Môj pohľad prezrádzal totiž viac ako milión slov. Povedala že musí ísť niečo vybaviť a ja som zostala sama. Myšlienky mi znova zabehli k Marekovi. Myslela som na to, ako nám bolo spolu dobre a na chvíle, ktoré sme spolu strávili. Bolo nám vtedy veľmi dobre. Stále sme sa smiali, objímali a bozkávali. Bolo to úplne nádherné. V tej chvíli ma vyrušila Ela. Už dotelefonovala.

,,S kým si volala?“ spýtala som sa jej.

,,Ale len s Charliem, želal mi dobrú noc. A pozdravuje ťa.“ tým mi Ela pripomenula ako mi aj Marek volával, aby mi zaželal dobrú noc. V očiach sa mi zaleskli slzy.

,,Majuška neplač. Veď sa nič nestalo. A poďme už spať, je neskoro. Veď sa zajtra ani nezobudíme.“ usmiala sa a zhasla svetlo. Ja som ešte dlho nemohla zaspať, ako každý večer. Ďalšie dva mesiace to išlo presne tak ako vždy. Ráno som vstala, umyla sa, najedla a išla do školy. Tam som si odsedela povinný čas a išla domov. Doma som si sadla a nič som nevnímala. Takto vyzerali moje dni. A stále dokola. Prebrala som sa až dva dni pred mojimi narodeninami, keď na začiatku vyučka za mnou prišla Veronika.

,,Ahoj. Môžem sa s tebou porozprávať?“

,,A o čom sa chceš baviť? My dve si už nemáme čo povedať.“ povedala som a otočila som sa.

,,Musím ti niečo vysvetliť. Vieš....vtedy na tej párty....to ja som Marekovi nahovorila že ho podvádzaš s Charliem, pretože som ti závidela. Aj ja som chcela nikoho, kto by ma mal tak rád, ako má Marek teba. Chcela som, aby mal rád mňa a nie teba, vieš? Ani nevieš ako mi je to teraz ľúto. Navyše po tom, ako ste sa rozišli. Musela som ti to všetko vysvetliť.“ skončila.

,,A načo mi to hovoríš? Aj tak to nič nezmení. Marek sa ku mne nevráti, už je to všetko nenávratne preč.“ zaleskli sa mi slzy. ,, Vieš, som si istá že Marek už má inú a netrápi sa.“

,,Ale on sa trápi.“ povedala hneď Veronika. ,,Trápi sa odvtedy ako ste sa rozišli. A od Silvestra je to ešte horšie. Inak, nevieš čo sa vtedy stalo? No to je jedno. On si totiž myslí to isté čo ty. A od toho Silvestra tvrdí, že ty už niekoho máš.“

,,Ale to je len kamarát. Navyše o Silvestri sa mi hovoriť nechce. Prečo sa to neopýtaš rovno Mareka? A vysvetli mi, prečo sa s tebou o tom bavím?“

,,Pretože to chcem všetko napraviť. Počúvaj ma,“ povedala keď videla že sa chcem otočiť, ,,viem že sa trápiš a viem aj, že sa trápi Marek, tak prečo sa nestretnete a neporozprávate?“

,,Dobre pohovorím si s ním.“ S týmito slovami som odišla. Nechápem prečo sa Marek stále trápi. Veď si už dávno mohol nájsť inú babu, veď je úplne super.  Ibaže.... ibaže by ma mal stále rád. Ale to nie, prečo by sa so mnou inak rozchádzal. To nedáva zmysel , ale nechcem aby sa Marek trápil, tak s ním budem asi musieť hovoriť. Ale dúfam že to až tak skoro nebude. Nemám na to odvahu a ani nie som pripravená len tak sa s ním baviť a nerozplakať sa pri tom, presne ako na Silvestra. To skončilo katastrofálne.

,,Ela, práve so mnou hovorila Veronika. Povedala mi, že Marek je tak isto ustarostený ako ja. Nevieš čo je na tom pravdy?“

,,Práveže viem. A nerada to hovorím, ale Veronika má pravdu. Marek sa vážne trápi. Mala by si si s ním pohovoriť.“

,,Fajn, ale neviem či to zvládnem. Neviem. A neviem ani kedy, ani kde a tak. A volať mu nechcem, lebo viem že ani to by som nezvládla. Poznám sa.“

,,Ja to zariadim. Ty sa len daj dokopy. Viac ti poviem zajtra. Musím ešte hovoriť s Charliem. Ozaj príde pre mňa do školy. Nechceš ísť s nami domov? Aspoň sa trocha rozptýliš.“

,,Tak dobre. Ale o Marekovi hovor až keď budete sami. Na dnes už bolo Mareka až dosť.“

,,Oki.“ Povedala Ela a odišla. Ja som sa vrátila naspäť do triedy a sadla som si. Pozerala som do steny a rozmýšľala nad tým, aké to bude keď sa s Marekom znova uvidím a budeme sami dvaja. Neviem či sa s ním dokážem baviť o nás dvoch. A aj tak žiadne my už nie je. Sme len ja a on. A tak to pravdepodobne aj zostane.  Z rozmýšľania ma vyrušila Domča:

,,Ahoj. Hádaj čo. Práve som videla.....“ hovorila. Ja som to ani nevnímala a popravde ma to ani nezaujímalo. Boli to len školské klebety ktoré som počuť nemusela.

Po škole som išla domov s Elou a Charliem. Rozprávali sme sa o všeličom možnom, len o Marekovi nie. Ela dodržala sľub, čo mi dala a ja som bola rada. Nechcelo sa mi totiž moc o ňom hovoriť, ale myslieť som naňho musela stále. Večer mi ešte volala Ela : ,,Ahoj Majuška. Poviem ti to najdôležitejšie. Zajtra ideš s Marekom von. Teda on si myslí že sa stretne s Charliem, ale neboj, budem tam aj ja a aj Charlie pre prípad. Tak zajtra . Papa“

A po tomto som mala zaspať? Ani náhodou. Aj keď som bola unavená, zaspať som nemohla. To sa proste nedalo, aj keby som chcela. Zaspala som okolo polnoci, ale mala som zlé sny. Ráno som bola  hrozne nevyspatá.

Cestou do školy ma dobehla Ela : ,,Ahoj. Dnes ideme von. Tešíš sa? Ja hrozne. Budeme tam na začiatku s tebou aj s Charliem , ale potom odídeme. Súhlas?“

,,No...... no dobre.....“ vykoktala som neschopná ďalej rozmýšľať.

Celý deň som myslela na poobedie. Neviem som si predstaviť, ako to bude vyzerať. Veď som si ani neni istá či s ním vôbec dokážem hovoriť. A už vôbec neviem či som schopná hovoriť s ním o nás.  Ale tak musím to zvládnuť. Nič iné mi totižto nezostáva.

Po škole sme išli najskôr k Ele, tam sme si odložili tašky a išli sme smerom do cukrárne, kde sme sa mali stretnúť. Hneď ako sme vošli, všimla som si Mareka a Charlieho. Marek vyzeral prekvapene ale Charlie nie, keďže o tom všetkom vedel. Usmiala som sa na Charlieho, bolo vtipné vidieť aký je pokojný, keď Marek vyzeral ako keby videl ducha.

,,Ahojte“ pozdravil nás Charlie, keď sme s Elou prišli k ich stolu.

..A...ahoj“ vykoktal Marek po chvíli.

S Elou sme si hneď sadli a s Charliem sme sa začali baviť o nejakých blbostiach. Marek na nás len tak pozeral a vôbec nič nehovoril. Viem si predstaviť, ako sa asi musel cítiť. Ja som sa necítila o nič lepšie, ale na rozdiel od neho som lepšia herečka. Podľa všetkého som to aj celkom dobre zahrala. Asi po štvrť hodine Charlie povedal, že už mal byť niekde inde a Ela išla samozrejme s ním.

,,Tak , a zostali sme sami.“ povedala som keď tí dvaja odišli.

,,No, áno.“ dostal zo seba Marek. V tom prišiel čašník. Ja som si objednala horúcu čokoládu a Marek tiež. Už som aj zabudla, čo všetko sme mali spoločné. Obaja máme radi čokoládu, je príjemné spomenúť si na to. Zo spomienok ma vyrušil čašník, ktorý tú čokoládu doniesol.  Hneď som ju ochutnala a bola taká dobrá ako vždy. Pozrela som na Mareka a aj on ju chutnal. Začala som sa smiať a o chvíľu sa pridal aj Marek. Bolo to super že sme sa spolu zase smiali.

,,Je milé sa s tebou znova smiať. Po tom .... čo sa stalo.“ povedal Marek pomaly.

,,Áno, to je prvýkrát po tom.“ povedala som. Už sme sa k tomu pomaly dostávali. Neviem či to zvládnem.

,,Počúvaj, chcela by som sa o nás dvoch porozprávať.“

,,Aj ja sa o tom chcem s tebou rozprávať. Ale začni prvá, dámy majú predsa prednosť nie?“ usmial sa.

Nemohla som hovoriť. Tak dlho som nevidela jeho úsmev. Chýbal mi. Keď som sa spamätala , povedala som: ,,Radšej začni ty. Ja sa na to teraz nejak necítim.“

,,Dobre. Takže....“ zasekol sa ale hneď na to pokračoval : ,,Vieš, ani pre mňa to nie je med lízať. Takže to vezmem skrátka. Bol som debil. Nikdy som ťa nemal nechať odísť. Uvedomil som si to hneď, ako sa za tebou zavreli dvere. Pretože už v tej chvíli si mi chýbala.“

,,Tak prečo si za mnou nešiel ?“ skočila som mu do reči.

,,Neviem, možno som si myslel že to tak bude lepšie. Myslel som si že to tak chceš, keď si sa tak rýchlo vzdala.“

,,Nie, ja som to nechcela. Myslela som si, že už ma nechceš a preto som bola taká.“ znova som mu skočila do reči a on na mňa škaredo pozrel.

,,Dobre už som ticho“ rýchlo som povedala.

,,No, proste som si to myslel. A to, že ťa ešte stále ..... že ťa ľúbim sa vôbec nezmenilo. Ja viem, nedá sa mi tak ľahko odpustiť a aj keby si so mnou už byť nechcela pochopím to, no mala by si vedieť, že.... že ťa stále neodvolateľne ľúbim.“ povedal po dlhej pauze.

,,Č....Čo prosím?“ po chvíli som sa ozvala. Neverila som vlastným ušiam. To predsa nemôže byť pravda. Zrazu som mala slzy v očiach, ani netuším prečo. Zrazu si ku mne prisadol a objal ma. V tej chvíli som bola najšťastnejší človek na zemi. Nevedela som čo mám robiť. Zrazu mi Marek zašepkal do ucha, : ,,Neplač moja. Už som tu. Všetko bude dobré.“

V tom som naňho pozrela a spýtala sa : ,,Myslíš?“

,,Ja to viem. Bude to dobré, veď budeme spolu, nie? Teda ak chceš.“ usmial sa.

,,Budeme. A dúfam že dosť dlho.“ pokúsila som sa naňho usmiať cez slzy.

Po tejto vete ma Marek pobozkal a ja som už znova nebola schopná rozmýšľať. Marek zaplatil a zobral ma za ruku. Išli sme sa prejsť. Presne tak, ako na prvom rande. Bolo nám nádherne, tak ako predtým. Znova sme sa smiali a rozprávali o všeličom možnom aj nemožnom.

Zrazu sme ale narazili na Dominika. Ako nás zbadal, išiel smerom k nám.

,,Ahoj“ pozdravila som chladne. Ale on si ma nevšímal a otočil sa k Marekovi.

,,Zase ju namotávaš? A potom ju odkopneš? Čo si to o sebe myslíš?“

Marek sa nezmohol na ani na slovo, tak som začala hovoriť ja.

,,Po prvé, je slušné odzdraviť. Po druhé, ty sa do mňa nemáš čo starať a do Mareka už vôbec nie. A po tretie, mne je jedno či ma znova namotáva a potom odkopne. Mne to nevadí. Stojí to zo to, pretože teraz som taká šťastná ako som nikdy nebola. Tak buď ticho, otoč sa a odpochoduj pekne domov.“ dokončila som svoj monológ.

Dominik aj Marek na mňa neveriacky pozerali. Po chvíli sa Dominik otočil a cez rameno ešte potichu povedal : ,,Ako chceš, ale potom za mnou nechoď“

,Veď ani nepôjdem.´ pomyslela som si.

Keď konečne odišiel Marek si ma k sebe otočil, pozrel mi do očí a spýtal sa : ,,To, čo si povedala si myslela vážne ?“

,,Myslela, inak by som to asi nehovorila, nemyslíš?“ usmiala som sa.

Marek neodpovedal, len ma pobozkal. Potom sme sa ešte chvíľu prechádzali po parku. Odprevadil ma domov. V noci som ale nemohla zaspať, pretože som musela stále myslieť na svojho Mareka. Bola som hrozne šťastná, že sme znova spolu. Teraz mi nikto nemohol pokaziť náladu. Zase bolo všetko tak ako má byť, presne ako v rozprávke.

S Marekom sme boli spolu stále šťastní, chodievali sme spolu s Elou a Charliem von, vo februári sme oslávili moje aj jeho narodeniny. Veď ich má pár dní predo mnou. Koncom marca som Mareka predstavila rodičom, a aj on mňa, môžem ale povedať, že to bol pekný ,,prúser“. U neho doma to bolo celkom v pohode. Jeho rodičia sú úplne super. Porozprávali sme sa, oni si vypili kávu a ja s Marekom kolu. Povypytovali sa aj na mojich rodičov, ale o nich nebolo veľa čo povedať. Naši sú tiež celkom fajn, ale keď k nám prišiel Marek, boli úplne hrozní. Pýtali sa ho na každú blbosť. Ešte aj na to, či v škôlke spával. Ja som ich vôbec nechápala. Takýto nikdy neboli, ani keď som im predstavila Davida, ani nikdy. No ale čo, pretrpela som to a Marek tiež. Do teraz som netušila, aký je odvážny.

,,Prepáč mi, ešte nikdy takí neboli. Neviem čo sa to s nimi stalo. Naozaj prepáč.“ hovorila som stále dokola keď sme od nás odchádzali.

,,Neospravedlňuj sa. Veď to je normálne. Boja sa o teba a chcú pre teba to najlepšie. Chceli si ma len preveriť, ja to chápem.“

,,Tak to by som im mala povedať, že to najlepšie už dávno mám.“ usmiala som sa a on mi dal pusu. Chvíľu sme stáli a bozkávali sa. V tom začalo slabo snežiť a my sme išli k nemu domov. Snežilo potom až do rána. Keď som sa pozrela von, všade bolo bielo.

V apríli, keď bol Deň bláznov sme si z každého len srandu robili. Podarilo sa nám výborne nachytať Elu a Charlieho. Hrali sme, že čakám bábo a oni z toho boli na nervy, zatiaľ čo my sme sa na tom dobre bavili. Cestou zo školy sme ale na nich zakričali : ,,Prvý apríl!“ Oni nás skoro prizabili, takí boli naštvaní. S Marekom sme na to ešte dlho spomínali.

Máj je mesiac lásky a ja som dostala tú najkrajšiu pusu pod rozkvitnutou čerešňou. V lete nám bolo tiež krásne. Chodievali korčuľovať a všetko bolo tak ako má byť, až raz na konci augusta sa všetko pokazilo. Raz v piatok sme sa išli s Marekom korčuľovať a v parku sme stretli Elu. Prekvapivé bolo, že bola sama a nebol s ňou Charlie. Tak som rýchlo išla za ňou a Mareka som nechala za sebou.

,,Ahoj Eli. Kde máš Charlieho?“ opýtala som sa, pretože nikdy nebývali od seba.

,,Ale išiel za tou svojou.“ povedala smutne a pozrela na mňa . Asi videla môj zmätený výraz a preto pokračovala: ,, Charlie ma nechal kvôli nejakej inej.“

,,Čo???“ dostala som zo seba po dlhej chvíli.

,,No, dobre počuješ.“

Trochu som zalapala po dychu a skoro som spadla, ale v tej chvíli už bol pri mne Marek a chytil ma za pás. Otočila som sa naňho: ,,Ty si o tom vedel?“

,,O čom?“ opýtal sa rýchlo. Očividne o tom nevedel.

,,No o tom že Charlie má niekoho a že sa rozišiel s Elou.“

,,Nie.“ Zatváril sa prekvapene. ,,Ale s Charliem som už dlho nehovoril. Lebo som stále s mojou malou princeznou.“ usmial sa na mňa a dal mi pusu.

,,Všimla si si že sme už sami?“ povedal keď sme sa dobozkávali. Všimla som si Elu, ako sedí na lavičke pred nami a ticho plače.

,,Ela, neplač. To bude dobré a Charlie ti za to nestojí.“ povedala som keď som prišla za ňou.

,,Ale stojí. Veď je to ten najlepší chalan na svete.“ plakala potichu ďalej.

,,Ela neplač. Majka má pravdu, fakt za to nestojí. Poď ideme si dať zmrzku. Pozývam.“

,,Tak dobre. Ale chcem aspoň štyri.“ Usmiala sa nakoniec Ela ale hneď potom znova zosmutnela.

Dali sme si zmrzku a nakoniec sme zase skončili v parku. Cestou sme sa ale zastavili u Ely, aby si mohla zobrať korčule. Potom sme sa dlho korčuľovali. S Marekom sme sa dohodli, že Elu takto budeme brávať aspoň každý druhý deň, aby sme ju nejak rozptýlili. Boli sme celkom šťastní, boli sme traja a nič nám nechýbalo. Marek ale koncom prázdnin až taký šťastný nebol. Ela mu začínala liezť na nervy.

,,Majuš, už toho mám dosť. Nevadí mi, že chodí s nami ale vadí mi že ťa nemôžem pobozkať keď je s nami. Viem že jej je to nepríjemné a ty to nechceš, ale vadí mi to. Keby je po mojom, tak nerobíme nič iné, a takto to už proste ďalej nejde. “

,,Dobre. Už tak často s ňou nebudeme, sľubujem. Veď začína školský rok a už to nebude až také hrozné.“

,,Dobre. Som rád.“ Zašepkal a pobozkal ma. Ale v tej chvíli vošla do izby Ela.

,,Ela teraz nie, dobre? Chceme byt chvíľu sami.“ povedal Marek mierne a ona sa otočila a odišla.

,,Tak kde sme to prestali?“ opýtal sa ma a znova mi dal pusu.

Potom sme išli za Elou. Pozerala sa smerom k telke a tvárila sa že ju zaujíma čo tam práve ide.

,,Poď Ela, ideme von.“ povedala som a ona sa zdvihla a bez slova vyšla z bytu. Pred domom sa len otočila, povedala ahoj a odišla. Nechápavo som pozrela na Mareka, on na mňa tiež, ale moc nás to netrápilo tak sme išli na zmrzku a potom sa prejsť. Bolo nám super, až kým sme na pešej zóne nestretli Charlieho. Bol sám, čo bolo aj preňho trochu netypické.

,,Ahojte, vy dvaja. Ako sa máte?“ pridal sa k nám hneď Charlie.

,,Ahoj. Ale celkom fajn.“ odzdravil hneď Marek. ,,Počul som, že máš novú babu. Kto to je?“

,,Volá sa Barbora a je hrozne fajn. Stretli sme sa asi pred tromi týždňami na vale, keď som sa bol korčuľovať. Vtedy jak si na poslednú chvíľu povedal že nemôžeš.“

,,Áno, viem. To bolo vtedy keď si bola chorá že?“ otočil sa na mňa. Neodpovedala som a preto Charlie pokračoval: ,,No myslím že hej. A som ti moc vďačný za to, že si nebol. Barča je úplne úžasná.“

,,Tak to ti verím. Keď o nej takto básniš, musí byť fajn.“ ukončil rozhovor Marek. Vtedy som sa konečne prebrala, ale to už bol Charlie preč. Chcela som vedieť prečo je taký iný ako bol a prečo tak Elu okašlal. Ale to sa zrejme dozviem až nabudúce. Znova sme sa začali prechádzať. Zrazu ale Marek začal : ,,Nevieš náhodou, prečo Charlie len tak z ničoho nič opustil Elu pre inú? Aj keď je tá druhá možno super, Ela je tiež fajn a okrem toho ju mal veľmi rád. To mi hovoril. Nevieš to náhodou?“

,,Veď ty si s ním hovoril. Ako to môžem vedieť ja?“ pozrela som naňho.

,,Ja neviem. Len ma to tak napadlo. Začal som o tom rozmýšľať a musím sa ho na to opýtať.“

,,Počúvaj, ty by si bol schopný niečo také urobiť?“ opýtala som sa ho hneď ako ma to napadlo. Ani vlastne neviem prečo mi to napadlo, ale nevedela som sa tejto otázky zbaviť, pokiaľ som ju nepovedala.

,,Ja neviem, láska. Nikdy ma nič také nenapadlo, pretože ja už svoju princeznú mám. Teraz som dokonale šťastný.“ usmial sa a pobozkal ma . V tej chvíli som vedela, že by mi to nikdy neurobil. A keby áno, tak by to urobil šetrnejšie ako Charlie, pretože ma má rád. Naozaj rád. A ja ho tiež ľúbim. Veď je to ten najúžasnejší chalan pod slnkom. Kto by ho nemal rád, aj keď pár ľudí by sa určite našlo. Veď bol úžasný a vždy sa pri ňom cítim ako princezná a on je môj vysnený princ. Teda, zabudla som ako sme sa s Elou dohodli že sme upírky, proste sme len tak blbli, ako vždy. Takže sa cítim ako upírka a on je môj upír na motorke.

Keď som nad týmto rozmýšľala, začala som sa trošku usmievať a Marek si to samozrejme hneď všimol. Akoby aj nie, on si všimne všetko.

,,Prečo sa tak pekne usmievaš? Nad čím prosím ťa zase rozmýšľaš?“

,,Ale len som rozmýšľala ako veľmi ma máš rád.“ Povedala som po chvíľke rozmýšľania. Nemôžem mu predsa povedať, ako veľmi ho ľúbim a nad akými blbosťami rozmýšľam. Veď to by nemuselo dopadnúť najlepšie, pri najlepšom  by ma dal zavrieť do blázinca a už by sme sa nemuseli vidieť.

,,Vieš že ja ťa mám najradšej na svete.“ povedal s úsmevom. Teraz som mu dala pusu zase ja. Ale prerušilo nás tiché ahoj. Bol to Dominik, ktorého som už pár mesiacov nevidela. Presnejšie, nevidela som ho odvtedy, čo sa pohádal s Marekom kvôli mne. Teda pohádal sa so mnou, ale to je detail. Bolo to už dosť dlho, ale pri Marekovi mi čas beží nejako rýchlo.

,,Ahoj, ako sa máš? Dlho som ťa nevidela.“

,,Celkom to ide. Ale rozišiel som sa s mojom babou pred pár dňami takže to nie je až také úžasné“

,,Ale, to mi je ľúto. Nechceš si o tom pokecať?“ opýtala som sa. Marek mi trochu stlačil ruku, ale nie veľmi. Nebolelo ma to, ale pozrela som sa naňho.

,,Jasné, ak máš čas.“ povedal smutne. Bolo vidieť že sa moc neteší, ale že to už niekomu povedať musí. Bolo na ňom vidieť, že sa kvôli tomu trápi a ja som nechcela aby sa trápil. Bol to predsa môj kamarát a ja som neni rada keď sa trápi nejaký z mojich kamošov.

,,Jasné že mám.“ Usmiala som sa naňho.

,,Takže, kam ideme?“ opýtal sa zrazu Marek. Dominik sa na mňa pozrel a ja som vedela čo mi chce povedať. Nechce aby s nami išiel Marek. Chce sa rozprávať iba sa mnou.

,,Marek, nechaj nás samých prosím ťa. Ja viem, je to narýchlo, ale,“ začala som šepkať aby nás Dominik nepočul, ,,potrebuje o tom s niekým hovoriť. Čo to na ňom nevidíš? Nechaj ma s ním aspom hodinu samú. Sľubujem že sa budeme len rozprávať. Za hodinu za nami príď. Vidíš, môžeš ísť zatiaľ za Charliem a niečo zistiť.“ navrhla som.

,,Tak dobre zlatko. Ale za hodinu som naspäť.“ Povedal a začal ma bozkávať. Prestal až keď Dominik zakašľal a to bolo za poriadne dlhú dobu.

,,Ahoj.“ povedal nakoniec Marek smutne a odišiel.

,,Tak poď, ideme sa prejsť.“ povedala som keď sme boli sami a ja som sa spamätala z toho bozku.

,,Okej. Poďme.“ usmial sa Dominik. Nebol to však úsmev. Iba slabý pokus.

,,Tak hovor. Máme len hodinu, potom príde Marek.“ pousmiala som sa pri myšlienke na Mareka. Domčo to samozrejme zaregistroval a povedal : ,,Ty si s ním naozaj šťastná.“

,,To som. Ale radšej hovorme o tebe, dobre?“

,,Ok. Tak moja baba sa volala Barbora.“ pri tom mene som sa na chvíľu zastavila. Nevolala sa aj tá Charlieho Barbora? Ale nemala som čas o tom rozmýšľať, keďže Dominik pokračoval ďalej.

,,Vieš, bolo nám spolu úžasne. Boli sme spolu asi pol roka, možno viac, presne neviem. Proste boli sme spolu približne odvtedy ako som sa pohádal s Marekom kvôli tebe. Vieš bol som smutný z toho že mi to s tebou nevyšlo, ale keď som stretol ju, vôbec ma to nehnevalo a už vôbec som na teba nemyslel. A bol som s ňou každý deň, proste som bol totálne zamilovaný. S ňou mi čas bežal rýchlejšie a bez nej som bol ako bez duše. Až raz začala byť odmeraná. Stále sme sa len držali za ruky a nič viac. Až raz, som ju videl s nejakým chalanom, ako sa bozkávajú. To ma naštvalo a preto som sa s ňou rozišiel. Teraz som ten smutný ja. Ona je očividne v poriadku, keď už má zase nového chalana. Včera som ju totiž videl. Zaujímavé je, že to nebol ten, kvôli ktorému som sa s ňom rozišiel.“

,,A nebola náhodou s Charliem?“  opýtala som sa bez rozmýšľania.

,,Nie. Mala byť?“

,,Nie, ja len tak. Lebo aj Charlieho nová baba sa volá Barbora. Tak ma napadlo, či to nie je tá istá. Ale to asi nebude, určite mi už začína šibať. Veď tu nebýva len jedna Barbora.“

Ale aj tak mi to všetko prišlo zvláštne. Ako to, že to všetko takto vyšlo? Veď toto už nemôže byť náhoda. Je to celé divné, ale čo ja s tým už narobím.

Ale Dominik ma vyrušil z rozmýšľania keď sa opýtal či je Ela teraz voľná.

,,Áno je, ale prečo ťa to zrazu napadlo?“

,,Neviem.“ povedal a na chvíľu sa zamyslel. ,,Dáš mi jej číslo na mobil prosím ťa?“

..Jasné.“ usmiala som sa, lebo mal očividne lepšiu náladu ako pred pol hodinou.

,,Oki. Ďakujem, tak ja už musím bežať. Ahoj.“ rozlúčil sa a odišiel. Ja som už ale volala Marekovi.

,,Ahoj moja.“ pozdravil ma v telefóne.

..Ahoj, Dominik už išiel preč. Kde si? Prídem za tebou.“

,,Nemusíš, ja som za päť minút pri tebe.  Len mi povedz kde si.“ rýchlo som mu vysvetlila kde som.

,,Tak pa zatiaľ.“ A zložil. Ja som si sadla som si na lavičku a čakala. Nemohla som len tak nečinne sedieť, tak som aspoň rozmýšľala nad tým, ako to môže byť všetko tak načasované. Ja viem, že na svete nie je len jedna Barbora. Ale je to dosť divné na to, aby v tom boli dve Barbory. Vôbec to nechápem. Ale niečo nechápem ešte viac. A to, ako sa Dominik potešil, keď počul že je Ela voľná. Myslím si, že má Elu rád, možno. Alebo to robí iba preto aby zahnal svoj smútok za Barborou. Vôbec neviem, čo si mám o tom myslieť.

,,Ahoj zlatko.“ prerušil mi myšlienky Marek.

,,Ahoj. Ako si to tak rýchlo stihol?“

,,Pre teba všetko, čo nevieš?“ usmial sa na mňa.

,,Ale viem.“ odpovedala som s úsmevom a dala mu pusu.

,,Ahojte, vy hrdličky.“ povedal zrazu známy hlas. Samozrejme to bol Charlie a pri ňom aj Barbora.

,,Ahojte. Decká sorry ale ja už budem musieť ísť.“ rýchlo som povedala a pozrela na Mareka. Ten to pochopil a povedal že ma ide odprevadiť domov. Charlie sa zatváril nechápavo, ale nechal to tak.

,,Prečo si s nimi nechcela zostať?“ opýtal sa ma Marek cestou domov.

,,Vieš, to kvôli Dominikovi. On mi totiž povedal, že chodil s Barborou. Viem, možno som trochu mimo, ale myslím si , že je to tá istá Barbora. Ale vážne neviem.“

,,No, je to trochu divné, ale nás to hlavne trápiť nemusí. Nie?“

,,Máš pravdu.“ Keď som toto dopovedala, boli sme už pred našim barákom.

,,Tak ahoj zlatko. Zajtra ťa ráno vyzdvihnem, dobre?“ usmial sa a dal mi dlhý bozk.

,,Jasné. Bože, zajtra je už prvý deň školy. Vôbec sa neteším.“

,,Veď kto áno.“ Usmial sa, dal mi ešte jednu pusu a odišiel.

Doma som si začala baliť veci do školy a rozmýšľala som nad Dominikom, Charliem a aj tou záhadnou Barborou. Bola by príliš veľká náhoda. Nad týmto som rozmýšľala až do večera. Nebolo mi to jasné.

Ráno so nad tým už nerozmýšľala, lebo pre mňa prišiel Marek a ten ma vedel vždy rozptýliť. Dorazili sme do školy a išli spolu do tried. Zase sme ich mali vedľa seba. Odložila som si veci do triedy a hneď som bežala na chodbu za Marekom, ktorý ma tam, ako vždy, čakal. Dal mi pusu ale v tom pribehla Domča.

,,Čaute vy hrdličky, ako ste sa cez prázky mali?“

,,Vieš čo, nič moc to nebolo. Stále s tou istou, to nie je ono.“ povedal Marek s úsmevom. Drgla som doňho a on sa hneď opravil : ,,Bolo nám úžasne. Ale trochu sa to pokazilo, keď sa rozišli Charlie a Ela. Ale inak, nádhera. Inak sa to povedať ani nedá.“ pozrel na mňa a dal mi pusu.

,,Tak to má byť. Ja som sa tiež mala úžasne, celé prázdniny som bola s Danom.“

,,Krása. Som rada že ste spolu.“ Usmiala som sa. Dano bol totiž jej letný objav, mal devätnásť a chodil do školy v Bratislave. O tom že sú spolu, som sa dozvedela z SMS-ky čo mi prišla v polovici prázdnin.

,,Aj ja. Tak idem do triedy, musím mu ešte zavolať ako dorazil do školy. Ahojte zatiaľ.“ A už bola preč. V tom sa prirútila Ela. Bolo to, ako keby sa dohodli alebo čo, pretože nás ani chvíľu nenechali samých.

,,Ahojte. Viete ako mi bolo včera s Dominikom dobre. Mimochodom ďakujem ti, že si mu dala moje číslo.“ Bola som prekvapená, ale bola som rada že už nie je smutná. Dominik ju očividne rozveselil. Musím mu za to poďakovať. Dosť ma aj prekvapilo že boli včera vonku, lebo mi o tom nikto nepovedal. Teda nie že by mi to museli hlásiť, ale tak nepochválili sa.

,,Tak to je super Eli. Som rada aj za teba.“ usmiala som a na ňu. Zrazu jej prišla SMS-ka a keď si ju prečítala, žiarila ako slniečko. Tá správa musela byť od Dominika. Takúto som ju nevidela odvtedy, čo sa rozišla s Charliem.

,,Tak čo ti Dominik píše?“ opýtala som sa.

,,Ako vieš že je to on?“ usmiala sa na mňa a podávala mi mobil aby som si to mohla prečítať. Dominik písal : ,,Ahoj moja :) ako si sa vyspinkala ? dufam ze dobre...po skole ma prezvon a pridem pre teba.... niekam pojdeme.....papa :)“

,,Úúúú, takže po škole, hej?“ usmiala som sa na ňu, ale ona už nevnímala lebo odpisovala. Myslím že ho má trochu rada. A zdá sa že aj on ju. Pred rokom by som neverila, že to takto môže dopadnúť. Vtedy bolo ale všetko inak. Každopádne je to takto lepšie. Myslím si, že Dominik urobí Elu šťastnou, teda aspoň na chvíľu.

,,Nad čím mi tu rozmýšľaš moja?“ opýtal sa ma Marek keď uvidel môj neprítomný pohľad.

Prebrala som sa z myšlienok a všimla som si že Ela je už v triede. Otočila som sa k Marekovi a povedala som mu všetko čo som si myslela o Dominikovi a Ele. V tom ale zazvonilo a Marek mi len stihol dať pusu a povedať nech ho po škole čakám pred budovou. Usmiala som sa naňho a išla do triedy. Ako zvyčajne som si sadla k Domči, ktorá akurát dotelefonovala s Danom.

,,Tak čo, dorazil v poriadku?“ opýtala som sa hneď ako vypla mobil.

,,Jasné, vo štvrtok príde domov. V piatok nemá školu. Teším sa...“ viac už nestihla povedať, pretože do triedy prišla triedna a všetci sme museli byť ticho. Profka nás držala v triede najkratšie zo všetkých na škole, tak som išla čakať Mareka von. Sadla som si na lavičku a pustila si iPod. Po chvíli počúvania si ale niekto prisadol a chytil ma za rameno, ja som sa poriadne zľakla. Rýchlo som sa obzrela a zistila že to bol Dominik.

,,Ahoj.“ pozdravil ma.

,,Toto mi už nerob. Skoro som infarkt dostala.“ začala som naňho kričať.

,,Nekrič, ja som nechcel. Prepáč.“ Ospravedlnil sa.

,,V pohode. Len mi to už nerob. Tak čo, čakáš na Elu?“

,,Odkiaľ to vieš?“ opýtal sa rýchlo.

,,Ty stále zabúdaš na to, že Ela je moja najlepšia kamoška. Videla som SMS-ku. Tebe sa Ela páči , že?“

,,A to zas odkiaľ vieš?“

,,Neviem, to bola otázka. Ale teraz to už viem.“ usmiala som sa naňho a hneď pokračovala, keď som zbadala ako sa tvári : ,, Neboj, nič jej nepoviem. Ale myslím si, že jej sa tiež páčiš. Pretože sa úplne rozžiarila keď jej prišla tá správa od teba.“

,,Vážne? Myslíš že by som sa jej mohol opýtať či so mnou nechce chodiť? Pretože keď som pri nej nestačí mi len občas sa jej dotknúť. Chcel by som ju držať za ruku a vykričať celému svetu že mám to najlepšie dievča na svete.“ Keď to dopovedal, zasníval sa. A ja s ním. Predstavila som si ako ide s Elou ulicou a ja s Marekom s nimi. Bola to krásna predstava, ale niečo mi na nej vadilo. Vadilo mi, že tam nie je Charlie, pretože ten k Ele jednoducho patril, presne tak ako ja k Marekovi. Alebo Marek ku mne? No každopádne je to jedno, lebo patríme k sebe.

,,Hej, čo si sa zasnívala?“ prebral ma z myšlienok Dominik. ,,Pozri, už ti ide tvoj Marek.“

Všimla som si ako nám kýva a usmiala som sa.

Marek ma ani nepozdravil, len ma pobozkal. Bolo to ešte krajšie ako obyčajné ahoj. Chytil ma za ruku a viedol známou cestou domov.

,,Tak, ako bolo s Dominikom?“ opýtal sa zrazu Marek a vyznelo to ako keby mi niečo vyčítal.

,,Skoro som z neho dostala infarkt. Blbec jeden, ale dozvedela som sa aj niečo zaujímavé.“ usmiala som sa pozrela naňho. Už nevyzeral nahnevaný, aj on sa usmieval. Potešilo ho ako som si zanadávala na Dominikovu adresu. Očividne ho nemal rád, kvôli tomu minuloročnému Silvestru.

,,No, hovorili sme o Ele. Povedal mi že ju má rád.  Vieš ako to myslím, nie?“

,,Viem, predstav si, to isté som sa dozvedel aj od Ely. Teda, že aj ona má rada jeho.“

,,Tak z toho možno niečo bude, ale my sa do toho miešať nebudeme. Súhlasíš?“

,,Áno, to bude najlepšie.“ usmial sa a potom sme sa už moc nerozprávali. Občas jeden z nás prehodil niečo o škole, ale nič výnimočné to nebolo. Keď sme prišli k nám, Marek išiel so mnou hore, lebo sme si chceli pozrieť spolu nejaký film. Po dlhom rozhodovaní vybral film Súmrak. Ja som ho síce videla už veľakrát, ale on asi ešte ani raz. Oprela som sa oňho a hneď na začiatku filmu som zaspala. Marek ma zobudil až keď bol koniec.

,,Dobré ráno šípková Ruženka. Pospala si si dobre?“ opýtal sa ma s úsmevom.

,,Výborne, nechceš k nám takto chodiť? Aspoň by som sa dobre vyspala.“

,,A prečo nie?“ usmial sa a ja tiež. V tom som ale pozrela na hodinky, už bolo neskoro. No nie neskoro ale za chvíľu mal prísť domov oco. A nebola by som moc nadšená keby sa tí dvaja stretli, oco totiž Mareka nemá veľmi rád.

,,Tak poď. Ideme ešte na chvíľu von.“ povedala som a rýchlo som sa začala obliekať. Aj tak mi to nevyšlo, lebo ako som otvorila dvere, tak tam stál oco.

,,Ahoj, kam ideš?“ opýtal sa ma hneď.

,,Ahoj, no idem ešte von s Marekom. Do ôsmej som doma. Ahoj.“ Hovorila som rýchlo zatiaľ čo som sa obúvala. A za päť minút sme aj s Marekom boli dole vo vchode a smiali sme sa na tom, ako sme mu utiekli. Mobil som si nechala doma, takže s tým nebol žiadny problém. Bola som rada že som s ním, pretože nám bolo úžasne. Išli sme sa prejsť do parku ako vždy. Dnes to ale nebol moc dobrý nápad, pretože sme sa stretli aj s Elou a Dominikom, aj s Charliem a Barborou. Išli sme totiž všetci do tej istej cukrárne. Ako prví sme tam prišli my, teda ja a Marek. Ani sme si nestihli objednať, už si k nám prisadal Charlie s Barborou a o päť minút na to aj Dominik s Elou.

,,Ako sme sa tu dnes všetci pekne zišli.“ začala som s úsmevom. Lenže nikto už nič nepovedal , tak mi úsmev rýchlo zmizol z tváre. Dlho nikto nič nehovoril a mňa to začínalo hnevať. Bolo to divné.

,,Takže budeme stále ticho? To už rovno môžeme ísť každý vlastnou cestou.“ povedala som nahnevane a pozrela na Mareka. Ten sa ale tváril akoby sa nič nedialo a len sa usmieval. A to ma napálilo ešte viac. Zdvihla som sa a odišla som. Nikto za mnou nešiel a tak som sa vybrala smerom domov. Ale nemohla som tam ísť, pretože ma tam čakalo ešte väčšie peklo v podobe naštvaného otca. Išla som preto k Dominike.

,,Ahoj Domči.“ pozdravila som ju keď som u nej zazvonila.

,,Ahoj, a čože ty tu robíš? Nemala si byť náhodou vonku s Marekom tak ako vždy?“

,,Ale, aj sme vonku boli, potom ma pozval na čaj a už to išlo dole vodou. Pridali sa k nám Ela a Dominik a Charlie a Barbora. Takže to tam bolo ako na cintoríne. Začala som trúsiť ironické poznámky, na ktoré nikto nič nepovedal, len sa tvárili ako by tam ani neboli a to ma naštvalo. Tak som odišla a on za mnou nešiel. A domov sa mi nechce.“ nakoniec som trocha zaklamala pretože sa mi nechcelo vysvetľovať, že doma mám napáleného otca ktorý len čaká na to, aby mi mohol dať zaracha.

Zrazu Domči zazvonil mobil. Odbehla do svojej izby a tam si to vybavila. Keď sa vrátila, usmievala sa. Bolo to ako keby jej volá Dano, ale viem že ten je volá až večer. Tak kto to potom mohol byť?

,,Kto to bol Domči?“ opýtala som sa jej na rovinu. Bola som totiž dosť zvedavá.

,,Veď uvidíš.“ usmiala sa a išla otvoriť dvere. Nemala som ani tušenie kto by to mohol byť.

,,Ahoj princezná.“ len som počula. Mohlo ma napadnúť že to bude Marek. Ale nejako mi to nedošlo. Ale bola som urazená, takže som sa naňho ani neotočila.

,,Aha, takže ty si urazená, no ani sa ti nečudujem. Ale keď si odišla, všetci na seba začali kričať.  A nemohol som to nechať len tak. A mám aj pár noviniek. Nechceš ich počuť?“

Stále som sa neotáčala, toto nevyžehlí len tak pár noviniek. Bude sa musieť ešte chvíľu snažiť.

,,Tak sa na mňa aspoň pozri. Prosím ťa.“

Otočila som sa ale s kamennou tvárou. Nemala som v úmysle mu len tak ľahko odpustiť.

,,Prepáč mi, že som ťa len tak nechal odísť, aj keď som sľúbil že to už nikdy neurobím.“ Týmto mi pripomenul to , na čo som chcela zabudnúť. Toto nemal robiť, teraz som bola ešte viac nahnevaná. Teraz som už vôbec neplánovala odpustiť mu.

,,Neprepáčim a nechaj ma tak.“ odsekla som.

,,Vieš, že ťa nenechám. Ja k tebe proste patrím, navždy a to sa nezmení. Veď to sama veľmi dobre vieš.“ prestal hovoriť a pozrel mi do očí.

,,Ľúbim ťa, ako nikoho na svete.“ povedal po chvíli. To som nečakala. Viem že som mu nechcela tak ľahko odpustiť, ale ja som sa naňho už nemohla hnevať. Nie keď mi to povedal takto na rovinu.  Hodila som sa mu okolo krku a dala mu pusu. On bol očividne rád že to takto skončilo. Stále sme sa bozkávali, ale prerušil nás Domčin mobil. Teraz jej už volal Dano a ona sa zavrela do izby. Tak sme jej nechali s Marekom odkaz na stole a potichu sme sa vytratili. Znova bolo všetko tak , ako má byť.

Už bolo skoro osem tak ma Marek odprevadil domov. Cestou som si spomenula, že u Domči spomínal akési novinky, tak som sa na ne spýtala.

,,Vieš, mala si pravdu s tým, že Barbora čo chodí s Charliem, chodila aj s Dominikom. Zistil som keď na seba všetci začali kričať. Ela aj Dominik sa naštvali a začali kričať za to že sa ich bývalí dali dokopy. Potom sa aj tak zdvihli a odišli ruka v ruke. Z toho usudzujem že už spolu chodia. Na to sa urazili aj Barbora a Charlie a začali kričať na mňa, ako to že som im to nepovedal. Ja som im to všetko v kľude vysvetlil a zavolal som Domči, či nie si u nej. To je celý scenár toho, čo si zmeškala.“

,,To sa stalo len toto?“ usmiala som sa a pritom som rozmýšľala.

Pred bránou mi Marek, ako vždy, dal pusu, zakýval a odišiel.

Celý večer som nemohla prestať myslieť na to , ako sme sa všetci tak náhodne stretli. Dnes sa mi potvrdilo že som mala pravdu s tým, že Barbora je v tom len jedna. Ale teraz neviem, či som rada alebo nie. Každopádne som rada, že som nevidela ako na seba kričia. Mala by som zavolať Ele, ale bola som už moc unavená. Doma bolo všetko úplne v poriadku, oco nerobil vôbec žiadne scény. Bola som rada, lebo na dnes som mala scén až moc. V noci sa mi nič nesnívalo. Spala som hrozne tvrdo a bola som rada. Potrebovala som si oddýchnuť.

Ráno som ale vôbec nemala chuť vstať. Vedela som totiž že musím ísť do školy. Tak som sa umyla, obliekla a pobalila som si veci. Medzitým už zdola zvonil Marek a tak som sa ponáhľala.

,,Ahoj princezná, ako si sa mi vyspala?“ opýtal sa s úsmevom ako vždy. Zvláštne bolo, že Marek nikdy nemal zlú náladu keď sme boli spolu. Párkrát som sa ho na to pýtala a vždy mi povedal že pri mne ju ani mať nemôže a že si ju schováva až na vtedy, keď bude sám. Nedávalo to vôbec zmysel, aspoň mne nie.

,,Ale vieš čo, celkom dobre, až na to že sa mi nechcelo vstávať. A ty?“

,,Tiež, ale na rozdiel od teba sa mi vstávať chcelo.“

,,Ty si divný.“ zasmiala som sa. ,,Veď každý normálny človek nerád vstáva.“

,,Tak potom som nenormálny.“ zasmial sa aj Marek.

,,To ja už o tebe dávno viem. Si môj nenormálny blázonko.“ povedala som a dala som mu pusu. Veď bol môj a blázonko je snáď každý zamilovaný človek?

,,Tak dík.“ urazil sa. Ja som sa len zasmiala a prebehla som cez cestu tak, že on musel zostať na druhej strane lebo keby bežal za mnou, prešlo by ho auto. Keď za mnou prebehol, usmieval sa a nebol už urazený. Bola som rada že som s ním. Bol to môj poklad. Keď sme prišli do školy, išli sme každý do svojej triedy. Nebolo to nič zvláštne, veď sme takto chodili každý deň. Potom sme sa znova stretli na chodbe. Chvíľu sme boli sami a stihli sme si povedať len to, že sme tu skoro prví. Vtedy okolo nás prešla Domča. Iba nám kývla na pozdrav a usmiala sa. Určite išla do triedy čakať telefón od Dana. Určite aj on bol jej poklad. Viem to preto, lebo keď Domča s niekým chodila, tak to väčšinou bola otázka pár týždňov a s Danom je už dlhší čas. Bola som rada že si našla niekoho koho má tak veľmi rada. Ja jej to prajem, veď už bolo načase aby spoznala aj pravú lásku a nie len tie jej týždňové romániky.  

Keď Domča odišla, pribehla Ela a začala kričať aj ma mňa aj na Mareka, prečo sme jej nezavolali že tam je aj Charlie s tou Barborou.

,,Pretože sme nevedeli že sa tam uráčiš dovaliť s Dominikom. Ale nehádajme sa kvôli tomu. Aj tak to už nezmeníš. Dobre? Nechajme to tak.“ povedala som trocha nahnevane. Nemala právo na nás takto kričať, veď my za nič nemôžeme.

,,Tak dobre. Nabudúce sa musíme ale dohodnúť.“

,,Dobre, neboj sa.“ Hneď ako som to dopovedala sa Ela otočila a išla do triedy. Ostala som s Marekom sama, to sa v škole tak často nestávalo. Ale bola to len chvíľka, pretože hneď zazvonilo. Tak sme si dali pusu a každý išiel do svojej triedy. Našťastie sa ešte neučilo a tak som sa mohla rozprávať s Dominikou a rozmýšľať o tom, čo sa stalo včera. Bolo mi jasné že Dominik s Elou už chodí, ale že na seba budú kričať, to som si nemyslela. Po škole ma počkal Marek a išli sme domov.

Takto to pokračovalo až do konca novembra. Bola to už rutina : škola – Marek – učenie – škola ... a tak ďalej, stále dokola.

Až začiatkom decembra, keď sme boli s Marekom vonku, sa stalo niečo zvláštne. Stretli sme Charlieho. A bol sám, bez tej jeho. To bolo trochu divné ale nejak moc sme to neriešili. Až keď prišiel k nám a pozdravil, videli sme na ňom že niečo nie je v poriadku.

,,Charlie, stalo sa niečo? Vôbec nevyzeráš dobre.“ začal hneď Marek.

,,Ale, nič zvláštne, len ma Barbora nechala. A to len preto, že som ju nachytal s iným a vynadal jej. Ale keby to neurobí ona, tak ja určite. Kurát to nemusela robiť tak hnusne.“

,,To bude v pohode. Poď ideme si niekam sadnúť.“ navrhla som , lebo bola poriadna zima. Síce som sa z toho tešila, ale znamenalo to tiež, že je koniec dlhým prechádzkam s Marekom. Ale aspoň sme mohli ísť lyžovať, keď bude sneh.

,,Tak poďme, ja mám času koľko len chcete.“ smutne povedal Charlie.

Keď sme už boli v cukrárni, Charlie nám vyrozprával celý príbeh. Ako nachytal Barboru si iným u nej doma, ako na ňu nakričal a ako sa s ním ona rozišla cez internet. To bolo najhoršie. Nechápala som, ako sa niekto môže s niekým rozísť cez net. Veď to vôbec nie je fér. A kvôli Charliemu ...

,,Ale Charlie, nebuď smutný, nestojí ti za to. Vychádzam už len z toho, ako sa s tebou rozišla. Toto by žiadna normálna baba neurobila. Ver mi. Ja viem že to nie je ľahké, veď si spomeň ako som ja vyzerala po rozchode s Marekom.“ na chvíľu som sa zastavila a spomínala, keď som sa spamätala, hneď som sa pokračovala , ,,vyzerala som hrozne, a vieš to najlepšie, lebo som stále bola s tebou a Elou, nebolo to nič príjemné, ale tak vyriešilo sa to a pozri aká som teraz šťastná.“ usmiala som sa na Mareka a aj on na mňa. Teraz som vážne šťastná bola, bola som s Marekom a nič iné som ani nechcela.

,,Charlie, neboj , všetko bude fajn.“ pridal sa ku mne Marek.

,,No dobre, keď to hovoríte.“ pokúsil sa o úsmev Charlie, ale moc mu to nešlo. Bolo vidno že je smutný, ale nič viac sme preňho s Marekom nemohli urobiť.

Dopili sme čaj, zaplatili sme a odišli. Cestou domov sme ale stretli Elu a Dominikom. To Charlie zrejme nečakal a bol ešte viac smutný. Rýchlo sa vyhovoril že musí už ísť a odišiel. Bolo mi ho ľúto, vedela som že to odišiel len kvôli Ele, pretože ju má stále rád. Veď on ju už bude mať rád stále, na prvú lásku sa totiž ťažko zabúda. A aj Ela bude mať navždy rada Charlieho, to je viac ako isté. Viem to preto, lebo mi o tom čosi hovorila.

,,Charlie, počkaj.“ Zakričala za ním Ela trasúcim sa hlasom. Bolo to ako keby išla plakať zaňho alebo čo. Bola naozaj smutná, keď ho videla. Veď vyzeral ako keby sa ide hneď rozplakať.

,,Ale, nechaj ho tak, zrejme ho okašlala Barbora, je to jeho problém, nie?“ povedal chladne Dominik. Podľa mňa sa bál, že by Ela mohla k Charliemu ešte niečo cítiť a mohla by sa k nemu vrátiť. Je to dosť možné, že sa to stane a ja by som bola rada. Nepáčilo sa mi, že bola s Dominikom. Nevedela som si totiž na Dominika zvyknúť. Nehodil sa k Ele tak, ako sa hodil Charlie. S ním bola ako slniečko, zatiaľ čo pri Dominikovi bola zo dňa na deň smutnejšia. Nedávala to síce najavo, ale bolo to vidieť. Keď som sa s ňou rozprávala, spomínala viac Charlieho ako Dominika.

,,Prestaň takto o ňom hovoriť. Stále je to môj kamarát.“ odsekla Ela, prišla ku mne a potichu začala hovoriť : ,,Moja, prosím ťa, choď za Charliem a presvedči sa, že je v poriadku, nechcem aby sa mu niečo stalo. Ja musím byť s Dominikom, lebo by ma hneď podozrieval a to by nebolo moc dobre. Urobíš to pre mňa, prosím? Predsa len je to môj kamarát.“

,,Určite, neboj sa.“ sľúbila som jej. Veď aj ja som sa bála o Charlieho.

,,Tak poď, ideme.“ povedal nakoniec Dominik a ťahal Elu preč. Videla som na nej, že nie je šťastná, pretože šťastný človek vyzerá inak. Keď nám zmizli z dohľadu, Marek zavolal Charliemu kde je. Bol doma a my sme išli za ním , pretože som to sľúbila Ela a aj ja som sa oňho bála, či nespraví nejakú hlúposť. Charlie nám hneď otvoril dvere a mal červené oči. Nebolo pochýb o tom, že plakal. Nedivila som sa mu, aj ja by som si poplakala na jeho mieste.

,,Ahoj, už je ti lepšie?“ opýtala som sa ho hneď.

,,Vyzerám na to že mi je lepšie?“ odsekol.

,,Idem ti uvariť čaj, ten je dobrý na nervy. A pohľadám aj nejakú čokoládu, dobre? Vy sa tu zatiaľ porozprávajte.“ S týmito slovami som odišla do kuchyne. Už som u Charlieho bola veľakrát a presne som vedela, kde mám čo hľadať. Za chvíľu som bola naspäť aj s čokoládou a čajom. Marek s Charliem sa už ale smiali, čo pre mňa bolo nepochopiteľné. Vôbec som to nechápala. Chvíľu sme si posedeli, porozprávali sa a potom som s Marekom išla domov.

,,Prosím ťa povedz mi, ako si dokázal rozveseliť Charlieho. Vôbec to totiž nechápem.“

,,Ale chvíľu sme na seba pozerali a potom som mu povedal, že Ela vôbec s Dominikom nie je šťastná a on náramne ožil. Začal sa na Elu vypytovať a ja som mu ešte povedal, že si oňho robila starosti. Myslím si, že ju stále ľúbi, aj keď ju nechal kvôli hentej. Z čoho sa vykľula jeho najväčšia chyba. Myslím že aj on už má svoju prvú veľkú chyba za sebou, tak ako ja.“

,,A vieš čo, na Ele som si všimla niečo podobné. Keď som s ňou naposledy hovorila, ani raz nespomenula Dominika a vypytovala sa len na Charlieho. Myslím si, že ešte mesiac a znova budú spolu.“ dopovedala som s úsmevom. Tú jeho poslednú vetu som ignorovala, lebo sa mi nechcelo spomínať na Marekovu najväčšiu chybu.

,,Ale my sa do toho pliesť nebudeme. Nám stačí náš vzťah.“ usmial sa aj Marek na mňa. Chytil ma za ruku a viedol ma domov. Išiel ešte k nám na chvíľu. Zavreli sme sa do izby a počúvali hudbu, ako vždy keď boli doma naši.

O ôsmej išiel Marek domov. Odprevadila som ho po bránu, dal mi pusu, zaželal dobrú noc a odišiel. Cestou hore som sa usmievala. Ako som zavrela dvere, zvonil mi mobil. Bola to Ela.

,,Ahoj Eli.“

,,Ahoj, je Charlie v poriadku?“

,,Áno je, Marek ho nejako rozptýlil, ani už neviem ako. A čo ty a Dominik?“ opýtala som sa v nádeji že už sa rozišli.

,,V pohode, len sa stále hádame.“

,,Kvôli čomu prosím ťa? Veď vyzeráte šťastne.“ Trochu som jej zaklamala, nebudem jej predsa hovoriť, že vyzerá pri ňom ako kôpka nešťastia. To by ju totiž moc nepotešilo a okrem toho som Marekovi sľúbila, že sa do toho miešať nebudem. A keby som jej povedala že pri ňom vyzerá smutne, určite by to bolo miešanie sa.

,,Ale on sa chce so mnou vyspať a ja nechcem. Ešte si nemyslím že je ten pravý čas. A okrem toho, vždy som si myslela že to prvýkrát bude s Charliem a ťažko sa mi vzdáva tej predstavy.“

,,Aha, tak to chápem.“ nič iné mi v tej chvíli nenapadlo. Lebo aj ja som mala akú-takú predstavu o tom, ako bude vyzerať moje ,,poprvé“. Nachvíľu som sa zasnila ale prebral ma Elin hlas.

,,No dobre, tak sa vidíme zajtra v škole. Ahoj.“

,,Pa.“ Povedala som rýchlo a išla som sa umyť. Bol to dlhý deň a ja som už chcela ísť spať.

Ďalší týždeň sa nič zaujímavé nedialo. V sobotu sme sa dohodli s Charliem, že pôjdeme spolu von, aby nebol stále doma sám. Aj keď si teraz s Elou občas volávali, nebol až taký šťastný. V piatok s škole ma ale zastavila Ela a pýtala sa ma, čo máme na pláne s Marekom na sobotu. Povedala som jej že ideme s Charliem von.

,,Prosím ťa a nemôžeme ísť s Dominikom s vami? Ja to s ním už nevydržím, stále chce len jedno a mňa to už hnevá. Chcel, aby sme dnes zostali uňho doma, tak preto chcem ísť s vami. Je to najlepšie riešenie, ako sa všetkému vyhnúť. Tak môžeme?“

,,Dobre, tak o tretej príďte pred Charlieho barák. A priprav Dominika na to, že tam bude aj Charlie, nechcem aby sa pohádali alebo niečo, jasné?“ dodala som pre opatrnosť, ale aj tak som si nebola istá, či to dobre dopadne.

,,Neboj, bude to v pohode.“ ubezpečil ma Marek, keď som sa naňho s obavami pozrela.

,,Dobre, budem tomu veriť.“ aj keď som tomu v skutočnosti neverila. Nebolo čomu veriť.

V sobotu sme pred Charlieho barákom čakali už len na Elu a Dominika. Keď konečne prišli, Dominik sa tváril ako keby mal zažiť to najhoršie v jeho živote. Proste nebol vôbec nadšený. Ela ale vyzerala ako vymenená. Stále sa smiala, bavila sa s Charliem, aj keď ju za ruku držal Dominik. Vyzerala šťastná a je zázrak že nedala druhú ruku Charliemu. Ja s Marekom sme išli za nimi ale vôbec sme sa o nich nestarali. My sme sa bavili len o nás dvoch. Bolo to nádherné, taká šťastná som dlho nebola. Marek sa na mňa stále pozeral a hovoril mi, ako ma ľúbi. Nikomu som nikdy tak veľmi neverila, ako jemu. Vedela som totiž, že v tomto klamať nemohol, pretože to ani nevedel. Aj ja som povedala ako veľmi ho ľúbim a on mi zakaždým dal pusu. Ale netrvalo to veľmi dlho. Keď sme dorazili do cukrárne, atmosféra bola trocha napätá. Ja som sedela pri Marekovi a Ela sedela medzi Dominikom a Charliem.

,,Poviete niečo, alebo budeme potichu?“ opýtala som sa pobavene.

,,Neboj sa povieme. Len nám nechaj trocha času.“ povedal Charlie s úsmevom.

,,Tebe poviem čo len chceš.“ pozrela na Charlieho Ela. Dominik sa zatváril nespokojne, ale nič nepovedal, len sa pozrel nabok.

,,Tak kľudne hovor.“ odpovedal Charlie a objal Elu, aby jej mohol niečo pošepkať. Na to sa už ale Dominik urazil a Elu si pritiahol k sebe.

Takto to išlo celý čas, čo sme tam sedeli. Ela nebola veľmi rada, že si ju Dominik stále ťahal k sebe, ale nemohla nič robiť, stále s ním ešte chodila. Okolo ôsmej ale Dominik povedal že už musia aj s Elou ísť, pretože majú ešte niečo na práci. Keď to hovoril, čudne sa mu zaleskli oči. Vedela som čo to znamená a Ela určite tiež. Smutne na mňa pozrela a mne jej bolo až ľúto. Len čo sa za nimi zavreli dvere, otočila som sa na Mareka a poprosila ho, či by sme nemohli ísť za nimi, lebo sa s Elou musím ešte porozprávať. Rýchlo sme sa teda všetci traja obliekli a išli za nimi. Našťastie sme ich dobehli a ja som si Elu zavolala nabok.

,,Počúvaj, keď to nechceš tak mu to jednoducho povec. Nemôžeš ho nechať len tak, nech si robí čo chce.“

,,Ja som mu to už hovorila, ale nepočúva ma. V tomto ma nepočúva vôbec a nepočúvne nikoho. V tom som si istá, stále myslí len na to, ako ma dostane do postele. Dalo sa to znášať, ale nevládzem už ďalej.“

,,A máš ho ešte aspoň trochu rada?“

,,Ani moc nie, už mi vadí. Ale znova ma to začína ťahať k Charliemu. Aj keď neviem či by ma chcel naspäť.“

,,Určite chcel, to mi ver.“ usmiala som sa na ňu.

,,Vážne? Nerobíš si zo mňa srandu?“ pýtala sa ma neveriacky.

,,Viem o tom svoje. Ale odo mňa to nevieš, je ti to jasné? A okrem toho, čo by som mala z toho keby som si z teba robila srandu?“

,,Áno. Tak a teraz sleduj ako s ním zatočím.“ povedala náhle Ela a kým som sa spamätala, stála už pri Dominikovi a niečo mu šepkala do ucha. Marek za mnou pribehol a pýtal sa ma čo sa deje, ale ja som vôbec nevedela odpovedať. Iba som pokrútila hlavou že neviem a udivene som sa pozerala na Elu. Dominik práve na ňu nechápavo pozrel a ona len kývla hlavou a nahlas povedala :

,,Je to tak zlato, končíme.“

,,Je to pravda? Naozaj?“ povedal Charlie s radosťou v hlase.

,,Na sto percent.“ povedala Ela a hodila sa Charliemu okolo krku. On bol očividne prekvapený, ale neprekážalo mu to. Vyzeral šťastný, presne ako Ela a Dominik na nich neveriacky zazeral. Potom sa otočil a išiel domov. 

Marek ma pomaly chytil za ruku a odišli sme. Boli sme sa ešte na chvíľu prejsť a pritom sme sa bavili o tom, čo sa stalo. Boli sme radi že Ela je znova s Charliem, ale mne bolo aj ľúto Dominika. Najskôr Barbora, potom Ela, ale sám si o to koledoval. Má , čo chcel.

,,Tak a teraz je všetko tak, ako má byť.“ povedal Marek, keď sme boli pred mojím barákom. Vedela som že má pravdu, ale aj tak sa tomu dalo ťažko uveriť. Žeby sa už všetko zlé skončilo?

,,To áno.“ usmiala sa som a dala som mu pusu. Potom som ale bežala hore, lebo bolo dosť neskoro, a ja som nechcela dostať zaracha.

Znova sme začali chodiť von vo štvorici, to znamená Charlie a Ela a ja a Marek. Som rada, že sa to dalo všetko dokopy ešte pred Vianocami. Pretože pred rokom to nebolo ono. Vtedy som nebola s Marekom, takže toto budú naše prvé Vianoce a dúfam že ich prežijeme pekne. Mala som ale jediný problém, čo mu dať pod stromček. Celé dni som sa s tým trápila a aj tak ma nič nenapadlo. Až raz som dostala dosť dobrý nápad. Boli ešte skoro dva týždne do Vianoc, tak som mala aj dosť času. Chcela som mu urobiť koláž s našimi spoločnými fotkami. Aby mohol stále spomínať na naše spoločné chvíle.

Asi tri dni pred Štedrým dňom som zistila, že som úplne zabudla na ostatné darčeky a preto som sa s Elou vybrala na neskoré nákupy. Konečne som mala všetky darčeky kúpené a zabalené. Potom som mame pomohla trocha poupratovať a hurá za Marekom. Boli sme vonku posledný krát pred Vianocami. On mal byť na Vianoce sám , pretože jeho rodičia idú na nejakú dovolenku a on nechcel ísť s nimi. Len čo som o tom povedala doma, mama sa rozhodla, že musí ísť na Štedrý deň k nám a preto sme mohli stráviť aj ten deň spolu. Dohodli sme sa, že príde už doobeda a pomôže nám s prípravami. O pol jedenástej už u nás zvonil zvonček.

,,Idem dole!“ zakričala som a zbehla som po schodoch rýchlejšie, než inokedy. Keď som otvárala bránu, bola som prekvapená že tak okrem Mareka vidím aj Charlieho a Elu. Neboli sme s nimi dohodnutí, ale keď už tu boli, čo sa dalo robiť.

,,Ahojte.“ pozdravila som a dala som Marekovi pusu.

,,Ahoj. My sme tu len narýchlo. Chceme Vám len zaželať krásne Vianoce.“ vysvetlil rýchlo Charlie keď videl môj prekvapený výraz.

,,Ach, ďakujeme. Ale už musíme ísť, mama chce niečo pomôcť.“

,,Jasné, tak ahoj a pekný večer.“ usmiala sa na nás Ela a pomaly aj s Charliem odišla. Večer mal byť nádherný. Mali sme si rozbaliť darčeky a potom ísť k Marekovi domov sa vyspať, poprípade pozrieť si nejaký film. Ráno zas k mojej babke a na ďalší deň k druhej. A Marek mal byť všade so mnou. Bola som rada, aj keď naši asi moc nie. Mala to byť čisto rodinná oslava a nie rodinná oslava plus Marek. Ale museli sa s tým zmieriť, vedia totiž ako dopadli minulé Vianoce bez neho.

,,Dobrý deň.“ pozdravil Marek keď sme prišli hore.

,,Ahojte.“ odzdravili naši a viac sa nestarali.

,,S čím ti pomôžeme?“ spýtala som sa mamy v kuchyni.

,,Už mám všetko hotové, ale keď chcete, môžete ísť zaniesť babičke koláče.“

,,Fajn, ideme.“

Obliekli sme sa a pomaly sme sa vybrali k babke. Nebolo to ďaleko, ale cesta nám trvala dlho, keďže sme sa každých pár metrov zastavovali a bozkávali sa. Babka sa už o nás bála, ale nakoniec sme dorazili. Zavolala nás hore, aby sme sa zohriali a dali si čaj. Mareka som pekne predstavila, pretože babka s dedkom ho ešte nepoznali a potom sme si všetci spolu vypili čaj. A dokonca sme si spolu aj karty zahrali. Ako vždy som vyhrala, ale príjemne ma prekvapilo, že aj Marek vie hrať kanastu.

Cestou domov začalo snežiť. Bola som rada, aj keď už bolo dosť snehu napadnutého. Keď sme už boli na našom dvore, Marek do mňa hodil snehovú guľu. To ale robiť nemal, pretože to skončilo snežnou vojnou v ktorej nakoniec nebol ani víťaz ani porazený, pretože na konci ma Marek zhodil na zem a dal mi pusu. Potom si ľahol vedľa mňa a chvíľu sme pozorovali snehové vločky padajúce na zem. Keby nebola taká zima, vydržali by sme tam dlhšie ako pár minút, ale keďže bola hrozná zima, išli sme sa hneď zohriať. Mama na nás pozerala, ako keby sme boli z inej planéty, pretože sme boli mokrí do nitky. Skoro z nás tiekla voda. Prezliekli sme sa do suchých vecí a zavreli sme sa do izby. Zapla som notebook a pozerali sme rozprávky. Vyhrabali sme sa až okolo piatej večer. To už bola nachystaná slávnostná večera, my sme len prezliekli a sadli sme si k večeri. Tá prebehla celkom pokojne. Nebavili sme sa o ničom vážnom, skôr sme žartovali. Po večeri som s Marekom musela ísť do izby, pretože sme sa mali ísť pozrieť či náhodou nejde Ježiško. V tom sme ale počuli zvonček a už som nebola v izbe. Marek za mnou potom pomalým krokom prišil. Ja už som ale trhala pod stromčekom papier z darčekov. Predtým sme sa s Marekom dohodli, že si darčeky vymeníme až u neho doma, takže som si našla len darčeky od rodičov. Bola som prekvapená, keď som zistila, že naši dali niečo aj Marekovi. Bolo to milé, aj keď ho nemali moc radi. Ale tak ktorí rodičia majú radi dcérinho priateľa. Hlavne keď majú ešte len šestnásť.

Okolo ôsmej sme sa s Marekom ospravedlnili, že už musíme ísť lebo je už neskoro.

,,Dobre, tak zajtra ráno pre vás prídeme. Asi okolo pol deviatej, tak nespite dlho, jasné?“ usmiala sa mama.

,,Neboj, už o šiestej budeme hore.“ Zasmiala som sa keď som zatvárala dvere. Cestou k Marekovi sme nič nehovorili, iba sme sledovali ako sneží. Keď sme k nemu prišli, zapli sme si telku. Akurát dávali Popolušku, našu najobľúbenejšiu rozprávku.

,,Tak čo, ideme si ľahnúť?“ opýtal sa Marek keď film skončil.

,,Dobre, som príšerne unavená.“ usmiala som sa naňho, ,,ale najskôr tvoj darček.“

Usmial sa a zobral si veľký darček čo som mu podávala. On sa otočil a o chvíľu aj mne podával darček. Bol malý a pekne zabalený. Mala som podozrenie, že ho vôbec Marek nebalil. Rýchlo som ho otvorila a ani som nevnímala čo robí Marek. Bola to mala škatuľka a keď som ju otvorila, skoro som sa zbláznila od šťastia. Bola to retiazka a na nej malé srdiečko, bolo celé strieborné a na retiazke bolo zavesené malým krúžkom na ktorom bol kamienok. Bola som šťastná že mi Marek dal niečo tak krásne. Hneď ako som toho bola schopná, som sa Marekovi hodila okolo krku. On mi dal hneď pusu a bozkávali sme sa hrozne dlho, keďže nás teraz nikto nevyrušoval. Keď sme konečne prestali, Marek si rozbalil svoj darček. Z toho usudzujem že ma asi pozoroval, keď som si otvárala ten svoj.

,,Tak aký je tvoj darček?“ opýtala som sa ho pomaly. On mi ale neodpovedal, len mi dal pusu a objal ma. Keď sme sa prestali tešiť zo svojich darčekov, čo nebolo tak skoro, povedali sme si že si už pôjdeme ľahnúť.

Išla som sa rýchlo umyť a potom som si vliezla k nemu do postele. Objal ma a dal mi pusu. Vedela som kam tým mieri a nechcela som to. Preto som ho musela nejako zastaviť.

,,Marek, nerob. Ešte som neni pripravená. Počkáme s tým, dobre?“

,,Dobre láska. Nebudúce.“ usmial sa na mňa a dal mi ešte jednu pusu. Potom ma objal a tak sme zaspali. Mne sa sníval čudný sen, o tom ako ma Marek nechal samu v lese a ja som sa odtiaľ nevedela dostať. Bol to dosť čudný sen, ale nevenovala som mu pozornosť, keďže som sa ráno zobudila vedľa Mareka. Bolo to krásne, len tak sa zobudiť a uvidieť ho. On už samozrejme hore bol, som ja ale spachtoš.

,,Dobré ráno, ako si sa vyspala?“ opýtal sa ma s úsmevom

,,Ale celkom dobre, a ty? Si nejako skoro vstával, nie?“

,,Veľmi skoro, ale to len preto, aby som ťa videl ako sa zobúdzaš. Taký krásny úsmev by som si totiž nemal nechať ujsť.“ povedal a usmial sa aj on.

,,Si milý, ale teraz ma nechaj vstať a urobiť raňajky.“

,,Tak to ti nedovolím, ja som ich už totiž urobil. Tak sa posaď a ja ti ich prinesiem.“ Keď to dopovedal, bol už v kuchyni.

,,Takže raňajky do postele? To je super. A bude to tak vždy?“ zakričala som naňho.

,,Kedy len budeš chcieť. Sľubujem.“

,,Tak toto by som si mala zapísať, aby si na to nezabudol. A budem chcieť vždy, aj keď skôr by som mala rozmaznávať ja teba, nie?“

,,Nie, veď princezná si tu ty.“

,,Ja? A princezná? To máš odkiaľ?“ zasmiala som sa. Princezná som vážne neni. Leda tak vo sne, ktorý sa mu očividne sníval.

,,Keď mi neveríš, tak fajn. Ako chceš.“ Naoko sa urazil.

,,Ale, neurážaj sa hneď. Keď chceš budem tvoja princezná, ale musíš súhlasiť s tým, že ťa aj ja môžem rozmaznávať.“

,,Tak to beriem.“ Konečne sa znova usmial a dal mi pusu. Potom sme sa spolu najedli v posteli. Keď sme všetko po raňajkách upratali, bolo už štvrť na deväť. Rýchlo sme sa obliekli a čakali na našich. Boli presný ako najpresnejšie švajčiarske hodinky. Presne o pol stáli pred Marekovým barákom.

,,Tak čo ste včera robili?“ opýtal sa oco, len čo sme nastúpili do auta.

,,Ale pozreli sme si Popolušku a išli sme spať.“ povedala som mu. Veď to bola pravda, tak čo. Podozrievavo sa pozrel do spätného zrkadla, ale nič nepovedal. Ja som sa pozrela na Mareka a usmiala som sa.

Keď sme dorazili k babke, hneď sme si išli hľadať darčeky pod stromček. Teda aspoň ja. Ako každý rok, ale predsa len niečo bolo iné. Marek bol tento rok pri mne. Prekvapivo aj tu si Marek našiel svoj darček. Bolo to milé prekvapenie. Začínala som si myslieť, že moja rodina dostáva rozum a začínajú mať Mareka radi. Veď už bolo načase. Chodím s ním už viac ako rok.

Celý deň sme sa s Marekom len motali. Ukázala som mu všetko. Kde som dostala svoju prvú pusu, kde som si rozbila kolená a aj to, kde je pochovaný môj prvý psík. Bolo to milé, zaspomínať si na staré časy, na všetko, čo som tu kedysi prežila. Samozrejme pri väčšine týchto príhod bola aj Miška. Tú som Marekovi tiež predstavila.

,,Ahoj Miši.“

,,Ahojte.“ pozdravila s prekvapeným výrazom. Asi nečakala že tu bude aj Marek.

,,Miška, toto je Marek, Marek Miška.“ Predstavila som ich. Ahoj si už povedali, takže nastalo trápne ticho.

,,No, ideme sa prejsť, alebo tu budeme len tak stáť?“ opýtala som sa ich.

,,Jasné, poďme.“ povedali skoro naraz a všetci sme sa zasmiali. Boli sme sa prejsť len kúsok po dedine, rozprávali sme sa o všeličom, ale Marekovi zrazu zazvonil mobil.

,,To je Charlie, musím to zobrať.“

,,Dobre, pozdrav ho.“ povedala som mu. On pridal do kroku a išiel kus pred nami.

,,Je zlatý, ako dlho ste už vlastne spolu?“ opýtala sa ma Miška, keď nás už nemohol počuť.

,,Je to tuším viac ako rok, ale nejako to nepočítam. S ním ide čas veľmi rýchlo.“ Usmiala som sa.

,,Ty ho máš vážne rada, čo?“

,,To mám. A myslím že aj on mňa, aj keď som si tým neni istá. Ale pozri, čo som dostala na Vianoce!“ povedala som a ukázala jej retiazku so srdiečkom.

,,Tá je nádherná. On ťa musí mať vážne rád.“ Skonštatovala, keď sa vynadívala na tú retiazku. Len som sa usmiala, pretože som nevedela, čo povedať. Vtedy ale prišiel Marek a chytil ma za ruku. V tej chvíli bolo znova všetko dokonalé.

Keď sme Mišku odprevadili domov, opýtala som sa Mareka, čo chcel Charlie.

,,Ale nič moc, len mi chcel oznámiť, že chata jeho rodičov je voľná na Silvestra. A pýtal sa ma, či nepôjdeme aj my.“

,,To je super. Chce sa ti ísť? Lebo mne áno.“ Opýtala som sa nadšene.

,,No mne ani moc nie, plánoval som niečo iné, ale keď chceš pôjdeme tam.“

,,A čo iné si plánoval?“ bola som zvedavá.

,,Myslel som, že budeme u nás, sami dvaja. A že možno....“ nedopovedal. Ja som si to ale domyslela.

,,Marek, povedala som ti že chcem ešte počkať. Nemyslela som týždeň, ale trocha dlhší čas. A keď nemieniš počkať, tak to už nie je môj problém. Prepáč mi to, ale teraz to proste nejde.“

,,Na to som ani nemyslel, ja len že by sme si mohli urobiť taký malý súkromný večierok.“

,,Bude ešte veľa príležitostí na večierok. Napríklad moje narodeniny, tie sú za chvíľu. A tvoje sú ešte skôr. Tak nevešaj hlavu, sľubujem ti, že na tvoje narodeniny, si spravíme super večierok len my dvaja.“

,,Tak dobre.“ Súhlasil a znova sa usmial. Po obede zavolal Charliemu že ideme a začali sme sa tešiť na Silvestra, ktorý mal byť vo štvrtok. Naši ma pustili bez problémov, vedeli predsa že ja nijakú blbosť neurobím. Takže 30. decembra sme si zbalili veci, nasadli do autobusu a išli sme na chatu. Išiel Charlie s Elou, Domča s Danom a ja s Marekom. Autobus nás síce neodviezol nikde pri chatu, takže sme sa museli ešte trochu prejsť. Nebolo to nič hrozné. Iba taká polhodinka cesty pešo. Išli sme rýchlo, pretože bola zima, takže nám to ani tú pol hodinu netrvalo.

Keď sme prišli na chatu, bolo tam teplo. Asi tam niekto pred nami bol, pretože inak by tam bola zima. Každopádne nám to nevadilo, boli sme práveže radi.

Keď sme si vybalili všetky veci, išli sme sa najesť. Boli sme všetci hladní, lebo sme od rána nič nejedli. A to už boli dve hodiny. Potom sme išli von a chalani chceli mať snehovú vojnu. Tak sme sa chvíľu guľovali, ale vzdali sa, pretože sme my baby sme vyhrávali. Postavili sme si ešte snehuliaka a išli sme dnu, pretože sme už všetci drkotali zubami. Znova sme sa najedli a chvíľu sme pozerali televízor. Okolo desiatej sme si išli všetci ľahnúť. Ja som mala izbu s Marekom na poschodí, vedľa Domči a Dana. Ľahli sme si, ale ešte sa nám vôbec nechcelo spať, tak sme sa chvíľu rozprávali.

,,Tak čo, páči sa ti tu?“ opýtala som sa Mareka.

,,Ale ujde to. Hlavne že som s tebou.“ usmial sa a dal mi pusu. ,,Bez teba sa mi nepáči nikde.“

,,Som rada, že sme sem išli. Je tu pekne a okrem toho aspoň sme na chvíľu vypadli z mesta.“

,,Aspoň to.“ súhlasil so mnou. Vlastne ani sa nepamätám, kedy so mnou o nesúhlasil. On súhlasí so všetkým, ako ho poznám.

,,Počúvaj, kedy si ty naposledy so mnou v niečom nesúhlasil?“ opýtala som sa pretože ma to dosť zaujímalo.

,,Vieš, že ani neviem?“ povedal mi po chvíli. ,,My máme skoro vždy rovnaké názory a aj myšlienky máme často rovnaké, takže s tebou sa nedá nesúhlasiť. A nechcem si to u teba pokaziť.“ usmial sa.

,,Ale poďme radšej spať, aby sme zajtra vydržali až do rána hore.“ ukončil náš rozhovor Marek.  Dal mi pusu na dobrú noc a objal ma. Tak sme zaspali.

Zobudila som sa okolo jedenástej ale Marek ešte spal. Spomenula som si na to, ako mi dovolil rozmaznávať ho. Zišla som potichu dole a urobila som nám raňajky. Na tácke som ich odniesla hore do izby, dala som ich na stôl a znova som si ľahla. Marek sa začal preberať.

,,Dobre ráno, spachtoško.“ usmiala som sa naňho.

,,Dobré. A je vôbec ešte ráno?“ opýtal sa.

,,No, je už síce obed, ale ty máš ráno. Pamätáš ako si mi sľúbil, že aj ja môžem rozmaznávať teba?“ Keď som to hovorila, už som stála a niesla som mu raňajky.

,,Tak to je super. Obed rovno do postele. To sa mi páči, ďakujem.“

,,Nemáš za čo.“ Usmiala som sa a zobrala som si rožok, čo som pred chvíľou urobila. Najedli sme sa potichu , obliekli sme sa a išli sme dole. Nikto tam nebol, tak sme išli von, predsa nebudeme rušiť kamarátov ktorí očividne ešte spali.

Vonku bola zima, ale nie taká ako včera večer. Prešli sme sa a chvíľu sme si posedeli vonku. Bolo nám pekne, teda až kým Marek do mňa nehodil snehovú guľu. Zase sme sa začali guľovať a po chvíli sa k nám pridali aj Dano s Domčou. Keď sme skonštatovali že to je remíza, išli sme dovnútra sa zohriať. Dohodli sme sa, že ešte do večera zalezieme do izieb a večer to roztočíme.

,,Tak čo, pustíme si nejaký film?“ opýtal sa ma Marek.

,,No mohli by sme.“ Usmiala som sa. ,,A aké tu máš?“

,,Ani neviem, povedz iba žáner a ja už niečo vyberiem.“

,,Tak, čo keby sme si dali nejaký zamilovaný slaďák?“

,,Prečo nie?“ usmial sa Marek a zapol tam nejaký romantický film. Potom si ľahol ku mne a objal ma. Dej som vnímala len do polovice, lebo potom sme sa s Marekom začali bozkávať a to už som nevnímala nič iné. Ale koniec sme si ešte pozreli a potom sme si ľahli vedľa seba a boli sme ticho. Obidvaja sme rozmýšľali o niečom inom. Teda aspoň si myslím. Ruky sme ale stále mali prepletené a Marek ma palcom hladkal po mojej ruke.

Ja som rozmýšľala nad tým, či už som pripravená a či by bol Marek rád keby som mu to povedala. Vedela som že by bol rád, ale ja neviem či by to bolo dobré. Nie som si ešte úplne istá. Ale je pravda, že si to s nikým iným predstaviť neviem. Asi by som sa mala vyrovnať s tým, že to proste už inak nebude a najbližších pár rokov budem s Marekom. Teda aspoň dúfam. Takže mi pripadlo blbé to odkladať. Aj keď som si neni istá tým, či to všetko výde. Jedným som si ale istá, že Marek so mnou bude bez ohľadu na to ako to dopadne. Tak som sa rozhodla, že keď bude najvhodnejšia chvíľa, už nebudem protestovať proti tomu aby sme sa spolu vyspali. Veď aj ja ho chcem, ale trocha sa bojím, ale teraz viem že sa neni čoho báť. Má ma rád a ja jeho tiež, takže tu nie je nič čoho by som sa mala báť.

,,Marek. Spíš?“

,,Nie, len rozmýšľam.“

,,A nad čím prosím ťa?“

,,Nič dôležité. Čo si chcela ?“

,,Ja len že som rozmýšľala o nás dvoch.“ Hneď ako som to povedal, pozrel na mňa so strachom v očiach.

,,Neboj, nie je to nič hrozné.“ S úľavou si vydýchol a opýtal sa ma čo som chcela povedať.

,,Vieš, rozmýšľala som ako sme u teba pred Vianocami u teba spali a ty si chcel...vieš čo... Len som ti chcela povedať, že už som pripravená.“ Vydýchla som si, a bola som rada, že som to už povedala. Marek sa len usmial a nič nepovedal. Znova si ľahol, pozeral do stropu a nič nehovoril. Tak som si ľahla aj ja a nič som nehovorila. Bola som smutná, myslela som si že Marek bude šťastný. Ako bolo vidno, nebol šťastný. Začalo mi byť smutno a cítila som ako mi z očí začali padať slzy. Nevedela som prečo, ale nechala som to tak. Bolo by dobré si trochu poplakať. Veď som neplakala už dosť dlho. Zdvihla som sa a išla som do kúpeľne. Tam som sa zavrela a chvíľu som ticho plakala. Vlastne ani neviem prečo, asi som si len dlho nepoplakala. Niekto ale zaklopal na dvere, tak som si umyla tvár a vrátila som sa do izby. Marek si ale všimol že mám červené oči.

,,Čo sa ti stalo moja?“

,,Ale nič, nechaj to tak.“ Povedala som smutne a ľahla som si na posteľ chrbtom k nemu. Ten ma ale objal a nedal mi pokoj dovtedy, kým som mu nepovedala prečo som plakala.

,,Pretože keď som ti povedala že ťa chcem, ty si ani nič nepovedal, len si sa otočil a ja som si myslela že budeš aspoň trochu šťastný a nie že to skončí takto.“

,,Ale, veď to nebolo tak. Ja som len nevedel čo mám povedať. Ja som veľmi rád, že si mi to povedala. Už som rozmýšľal nad tým, aké to bude. Prepáč, že to vyzeralo tak, akoby som nebol rád. Ja som práveže teraz ten najšťastnejší človek na planéte.“ Usmial sa.

,,No vidíš, a ja trúba som si myslela niečo iné.“ Usmiala som sa aj ja cez slzy.

Bola som rada že to takto dopadlo. Marek mi dal pusu a objal ma. Chvíľu sme tak ležali a potom nám niekto zaklopal na dvere. Boli to Charlie s Elou ktorí sa už konečne zobudili.

,,Tak ako, hrdličky?“ pozdravili nás.

,,Dobre, už dobre.“ Usmiala som sa. Teraz som už vedela že som si robila starosti pre nič. Znova bolo všetko super.

,,A vy ako?“ opýtal sa Marek.

,,Ále....dobre....“ povedala Ela a dala Charliemu pusu. Hneď som si domyslela čo robili včera večer. Ela celá žiarila a Charlie tiež. Boli ako dve slniečka. Hneď som si vedela všetko domyslieť.

,,Tak čo, ide sa oslavovať? Alebo tu chcete sedieť?“ zrazu povedal Marek a všetci sme išli dole. Neviem ktorý z chalanov navrhol odvetu v guľovačke. Bolo to nanič, aj tak sme vyhrali znova. Potom sme si všetci sadli k telke a pozerali sme na ňu, akoby sme ju nikdy predtým nevideli. Okolo desiatej dal Charlie chladiť šampanské a medzi tým sme pili len čaj. Nikto z nás veľa nevypil a nám to tak vyhovovalo. Chalani ale začínali byť hladní, tak sme s Elou išli urobiť chlebíčky.

,,Tak čo, aké to bolo?“ začala som vyzvedať. Ela vedela na čo narážam.

,,Ty si si to všimla?“

,,Ela, veď si žiarila ako slnko, to by si nevšimol len slepý.“

,,Bolo to geniálne. Úplne úžasné, teraz som úplne dokonale šťastná. S Charliem. Hlavne s ním.“ Keď mi to hovorila, znova sa rozžiarila ako slniečko a ja som bola rada. Bolo fajn vidieť svoju najlepšiu kamošku znova šťastnú. Hlavne s mojím najlepším kamarátom. Ela mi potom stihla povedať úplne všetko a ja som ju počúvala. Teda aspoň som sa tak tvárila a pritom som myslela na Mareka. Aké to asi bude s ním?

Vrátili sme sa k telke okolo jedenástej. Chalani okamžite všetko zjedli. Ela sa potom pritúlila k Charliemu a ja k Marekovi. Domča stále ležala na Danovi a on ju držal za ruku. Takto sme ležali do polnoci. Keď odbilo dvanásť, Charlie otvoril šampanské, pripili sme si a vybehli sme von. Všetci sme sa hodili do snehu a začali sme sa šialene smiať. Samozrejme že to bol Charlieho nápad, nikoho iného by to ani napadnúť nemohlo. Veď to bola totálna blbosť, ale na nový rok sa hodila. My ostatní sme už napoly spali a preto sme s ním súhlasili, aby sme sa prebrali. Za chvíľu nám ale bola zima, tak sme išli dnu a pustili sme si hudbu. Začali sme spievať a tancovať. Nakoniec to skončilo tak, že sme o pol tretej hrali fľašu a okolo siedmej sme všetci zaspali rovno v obývačke. Bola to celkom sranda, ale keď som sa zobudila, príšerne ma všetko bolelo. Tak som sa odpratala do izby a tam som zase zaspala. Zobudila som sa na to, že niekto volá moje meno, asi ma hľadal Marek.

,,Tu som.“ Zakričala som slabo. Asi ma niekto počul , lebo hneď sa otvorili dvere a Marek vošiel do izby.

,,Toto mi nerob. Už mi takto nikdy nezmizni.“

,,Neboj, ja som len bola celá dolámaná a išla som si ľahnúť sem. Ale aj tak to nepomohlo. Stále ma všetko bolí. Aj hlava.“ Prišiel ku mne a dal mi pusu na čelo. Bol nejaký studený, ale to sa mi asi len zdalo. Ešte stále som nebola úplne zobudená.

,,Veď ty horíš. Ukáž odmeraj si teplotu.“ 

Ani som nepočúvala čo hovorí. Len som prikyvovala. Po chvíli mi zobral teplomer a pozrel naň. Nebolo to asi nič dobré, pretože hneď odišiel a vrátil sa s vodou a pár pilulkami. Vzala som si ich a on začal baliť veci.

,,My niekam ideme?“ opýtala som sa v polospánku.

,,Áno, ideme domov. Veď máš horúčku a potrebuješ ísť k doktorovi.“ hovoril rýchlo. V podstate som ho ani nevnímala, počula som iba slabé búchanie a šuchotanie, ako balil veci do tašky. Domov nás hodil Dano, lebo ten tam mal auto. Keď nás odviezol , teda k Marekovi, ponáhľal sa naspäť za Domčou.

,,Tak, poď si ľahnúť, ja ti uvarím čaj a zajtra ideme k doktorke. A žiadne odvrávanie, jasné?“ povedal prísne. Ja som ani nemala silu odvrávať, aj keď som veľmi chcela. Nebolo treba ísť k doktorke. Veď to prejde aj samé, mám len teplotu. Ani kašeľ ani sopel nemám, tak čo. Tak som Marekovi iba povedala : ,,Do ráno mi to prejde, uvidíš.“ A zaspala som. Spala som veľmi tvrdo a na sny sa už vôbec nepamätám.

Ráno som sa zobudila úplne v pohode.  O pol hodinu sa zobudil aj Marek a hneď ako sa uistil že mi je dobre, urobil nám raňajky. Keď sme ich zjedli, umyli sme riad a znova si ľahli do postele. Teda lepšie povedané, Marek ma tam nasilu odniesol.

,,Ale veď mne už nič nie je.“ ubezpečovala som ho.

,,Nie, ideš si ľahnúť a basta.“ a už ma držal na rukách a niesol do postele. Dovolila som mu odniesť ma, pretože to bolo milé. Keď som už ležala, stiahla som ho k sebe a dala mu pusu. On ma objal a chvíľu sme len tak ležali.

,,Takže k doktorke nemusím?“ opýtala som sa Mareka pomaly.

,,No, dnes už asi nie, ale v posteli zostaneš.“ usmial sa. ,,Nechcem, aby si bola chorá. Ako by sme mohli potom byť spolu?“ To bola len rečnícka otázka na ktorú nikto odpovedať ani nechcel.

,,To ani ja, ale s takým úžasným opatrovateľom asi ťažko.“

,,Tak dobre zlatko. Na obed nám objednám pizzu a poobede pôjdeš domov. Aj tak sme sa dnes mali vrátiť z chaty.“ pripomenul mi. Ja by som na to úplne zabudla, že musím ísť aj domov. Veľmi rada by som tu zostala, bolo mi tu dobre. S ním mi totiž čas veľmi rýchlo beží, ani ho nevnímam.

,,Dobre, ale ver mi že by som tu s tebou rada zostala. Ani domov sa mi nechce. “

,,Neboj, naši budú často preč, tak budeš môcť byť tu so mnou.“

,,Už teraz sa teším. Ale aj tak mi je smutno, že budem musieť ísť preč. Budeš mi chýbať.“ povedala som smutne. Zvykla som si totiž byť stále s ním. Bolo to ako keby sme už spolu aj bývali a mne sa to veľmi páčilo. On bol veľmi dobrý na mňa a stále ma rozmaznával ako nejakú kráľovnú. Bolo mi s ním jednoducho úžasne a na to sa dá rýchlo zvyknúť. Marek sa iba usmial a išiel k telefónu. Objednal nám pizzu a znova si ľahol ku mne do postele. Kým sme tak ležali, rozmýšľala som, či by sme niekedy nemohli ísť niekedy spolu lyžovať. Hneď ako ma to napadlo, som sa to Mareka opýtala.

,,Samozrejme, že áno zlatko. Koncom týždňa by to šlo, nie? Dano by nás mohol zviesť. Keď som sa s ním bavil, hovoril, že pôjdu s Domčou niekam.“

,,To je fajn. Zavolám im.“ Potom sme konečne vstali z postele. Ja som si pomaly začala baliť veci, ktoré som aj za jeden deň, mala roztrúsené po celom byte. Keď som dobalila, sadla som si k telke. Nič tam nebolo, ale nemala som čo robiť. Po chvíli nám doniesli pizzu. Sadli sme si k stolu a zjedli ju. Marek neskôr zavolal našim, aby pre mňa prišli. Tak sme sa rozlúčili a ja som išla domov. Hneď v sobotu sme ale išli lyžovať. Veľmi som sa tešila, pretože mi to už chýbalo.

,,Tak čo, tešíš sa?“ pýtal sa ma Marek, keď sme už boli skoro na mieste.

,,Veľmi, len dúfam že som to nezabudla.“ zasmiala som sa, ale ja som sa vážne bála. Aspoň že so mnou bol Marek. Bez neho by som sa bála ešte viac. Lyžovať s nami išli aj Domča s Danom, ktorý nás aj odviezol. Potom sme sa začali lyžovať a ja som bola rada, že som to nezabudla. Asi dve hodiny sme lyžovali bez prestávky. Zatiaľ sa mi podarilo nespadnúť. Ale to bola predčasná radosť. Keď sme dopili čaj a išli sme ešte na hodinku lyžovať, bolo ešte všetko v poriadku. Ale pri poslednej jazde sa všetko pokazilo. Už ako som bola skoro dole, preletel predo mnou jeden malý chalan a ja som sa veľmi zľakla. Spadla som a šmýkala som sa dole svahom pekných pár desiatok metrov. Muselo to vyzerať hrozne lebo ku mne všetci pribehli a pýtali sa ma či som v poriadku. Prvý bol pri mne Marek.

,,Nič sa ti nestalo?“ pýtal sa so strachom v hlase.

,,V pohode. Len ma bolí ruka a dosť.“ povedala som pomaly. Keď pri nás bol aj Dano s Domčou, Marek si dal dole lyže a aj mne a odniesol ma k autu. Tam mi vyzul lyžiarky a posadil ma do auta. Ja som s rukou nehýbala ale aj tak ma veľmi bolela. Asi bude zlomená. Päť minút potom, ako som si sadla do auta, prišli ostatní a už sme išli domov. Dano mňa a Mareka hneď vyhodil pri nemocnici, lebo som tú ruku mala už dvojnásobnú.

,,Tak poď, ty zranená.“ povedal Marek s napätým úsmevom. Bolo na ňom vidieť, že nie je v pohode. Inak by mi tak nezvieral druhú ruku. Doktor nás hneď poslal na röntgen s tou mojou rukou, aj keď bolo vidieť, že je očividne zlomená. Ale aj tak sme išli na ten röntgen. Keď sme sa vrátili, doktor skonštatoval, že je zlomená. Presne ako som si myslela. Ruku mi dali do sadry na tri týždne. Mali by mi ju dať dole deň pred mojimi narodeninami. Vyšli sme z ordinácie a hneď ako sme vyšli, počuli sme rev. Nie krik, ale rev.

,,Čo si jej to spravil! Ty! Ty jeden!“ kričal niekto. Najskôr som si myslela že ten niekto kričí na niekoho pred nami, lebo som bola otočená chrbtom. No len čo som sa otočila naspäť, videla som že to kričí môj otec na Mareka.

,,Ale veď som jej nič neurobil.“ Bránil sa , ale potichu, takže ho nebolo vôbec počuť.

,,Si myslíš že ju na deň niekam zoberieš a hneď sa jej niečo stane? Tak toto nie. Nikam už s tebou nepôjde, rozumieš? A vôbec aj tak si pre ňu neni dobrý. Ona má na viac. Prac sa už, nech ťa nevidím.“

,,Áno pane.“ Povedal Marek a vybral sa chodbou preč. Ja som ho ale dobehla.

,,Marek, nič z toho čo povedal môj otec nie je pravda. Ty si moje všetko. Zavolaj mi čo najskôr.“ Povedala som mu a dala som mu pusu. Vedela som že to otca naštve, tak som mu ich dala ešte pár. Marek potom zabudol že tam sú aj naši a začal ma vášnivo bozkávať. Úplne sme zabudli na celý svet a zase sme boli len my dvaja a nič iné. Ale zrazu nás niekto od seba odtrhol. Hádajte, kto to asi bol. Samozrejme môj milovaný otecko. V tej chvíli som ho nemala ani trochu rada. Marek sa potom len otočil a išiel domov. Ani sa už na mňa nepozrel.

,,Tak toto si chcel? Teraz som smutná! Ďakujem!“ rozkričala som sa na otca a vybehla som von. Chcela som byť hocikde inde na svete, len nie pri otcovi. Našťastie som mala pri sebe peňaženku a kľúče od domu. Zobrala som si taxík a išla som domov. V našom byte som sa prezliekla a išla som si ľahnúť, síce bolo ešte len osem hodín. Tú noc som vôbec nespala. Stále som myslela na Mareka a popri tom ma bolela ruka. A hlavne som sa bála, či Mareka môj otec nevystrašil a či ma nenechá.

Ráno som sa len obliekla a išla som preč. Mobil som si tiež nechala doma. Nemala som chuť na to, aby mi stále dokola volali naši. Išla som k babke. Tam som bola celý deň a rozmýšľala som. Až okolo desiatej som išla domov. Celý týždeň čo boli prázdniny, som takto chodila k babke. Tam som mala svoj kľud a čas narozmýšľanie. Občas som pomáhala babke a ona bola rada že som tam. Aj dedko. Občas sme si zahrali karty ale to bolo len málokedy.

Čudné na tom bolo, že sa Marek celý týždeň neozval a ja som sa bála že to, čo som si myslela sa aj stalo. Nechal ma kvôli môjmu otcovi. Keď som na to myslela, začali sa mi slzy kotúľať dole tvárou. Bolo mi mizerne. Mala som chuť nakričať na otca za to, čo mi urobil. Ale neurobila som to, pretože som vedela, že by to nedopadlo dobre.

V sobotu ale na mňa babka čas nemala, lebo išla preč, tak som zavolala Ele, či k nej nemôžem prísť. Samozrejme že súhlasila, veď sme sa už dlho nevideli.

,,Ahoj moja. Ako sa mi máš? A čo je nové?“ vyblafla na mňa Ela hneď pri dverách.

,,Ahoj, mám sa fajn. Teda no moc nie, ale to nevadí. A mám zlomenú ruku, to ale už vieš. Takže nové nie je nič.“ smutne som sa usmiala. ,,A kde máš Charlieho?“

,,Ale išiel von. Musí si trochu odo mňa oddýchnuť, veď sme stále spolu.“ Povedala a rozžiarila sa ako slniečko. Vedela som že je s Charliem šťastná, veď tak to má aj byť. Ona si to zaslúži, veď si prešla všeličím zlým.

,,A ty s Marekom ako?“ opýtala sa ma.

,,Ale, bojím sa že ma nechá v blízkej dobe, lebo sa už týždeň neozval.“ ostala som smutná.

,,Neboj, to sa vysvetlí. Myslím, že Charlie išiel von s ním. Možno prídu aj sem a to by bolo dobré. Ty a Marek by ste sa mali porozprávať. Verím že sa to vyrieši. Idem hneď Charliemu zavolať, nech ho privedie, oki?“

,,Tak dobre.“ súhlasila som po chvíli. Ela odišla volať a ja som zostala sama. Začala som rozmýšľať, prečo asi sa Marek neozval. Napadlo mi len to, že sa zľakol môjho otca. Nič iné to byť nemohlo. Zrazu niekto zazvonil a ja som vedela kto to je. Bála som sa ako to dopadne. Ela im išla otvoriť, lebo ja by som toho nebola schopná.

,,Ahojte.“ pozdravila ich.

,,Ahoj láska moja.“ toto určite bol Charlie, nikto iný tak Elu nevolá.

,,Ahoj.“ To druhé ahoj, určite povedal Marek a znelo to smutne.

,,Choď do obývačky, niekto ťa tam čaká.“ Povedala Ela tajomne. Ja som sa trochu začala báť, ale tak predýchala som to. Veď to nie je nič hrozné, iba môj úžasný chalan. Marek jej na to nič nepovedal, len išiel za mnou.

,,Ahoj, ty si tu?“ opýtal sa chladne.

,,A kde inde by som bola, keď ma nikto nezavolá von, čo?“ bola som zlá aj ja. Nechcelo sa mi byť milá a dobrá, keď on je ten zlý.

,,Veď som ti volal najmenej tisíckrát. Ale vždy mi to zodvihol tvoj milý otecko.“

Keď to povedal, už som vedela, čo sa stalo. Môj otec. V tom bol celý problém. Keď zodvihol telefón, prebral odkaz, ale ,,zabudol“ mi ho dať. Tak to som od neho nečakala.

,,Tak už viem kde je problém. Otec mi jednoducho odkazy nedával a ani nepovedal že si volal. A ja som sa bála že si sa na mňa vykašlal.“ vysvetlila som mu. Aj jemu to došlo a zdalo sa že už nebude zlý.

,,Na teba nikdy láska. A prepáč mi že som tak vyletel, ale aj ja som sa bál.“ Objal ma a konečne sa usmial. Vedela som, že je už všetko v pohode.

,,Ty sa nemáš za čo ospravedlňovať. To skôr ja. Prepáč mi to, už sa to nestane. Prepáč.“ Stále dokola som sa omlúvala. Marek ma ale prerušil bozkom. Chvíľu sme sa potom bozkávali. Potom mi pozrel do očí a povedal : ,,Ľúbim ťa.“ V tej chvíli som skoro ani nedýchala. Úplne som prestala rozmýšľať, ani som nevedela čo sa to so mnou deje. Len som sa pozrela do jeho očí a vedela som že to myslí vážne.

,,Aj ja ťa ľúbim.“ povedala som mu potichu. Tú chvíľu nám nemohlo pokaziť nič. Okrem zvonenia mobilu. Ja som svoj pri sebe nemala, takže to musel byť Marekov.

Pozrel na mobil, zrušil hovor a znova mi pozrel do očí.

,,Kto to bol?“ opýtala som sa, aj keď som vedela že mi to nechce povedať.

,,Ale, len jeden kamarát.“ usmial sa na mňa. Aj ja na neho a ešte chvíľu sme sa len usmievali. Potom za nami prišli Ela s Charliem.

,,Tak čo, vysvetlili ste si to?“

,,Áno, a nebolo to nič zlé. To len môj otec.“ vysvetlila som a urobila grimasu. Všetci sa na mne zasmiali a aj ja som sa musela zasmiať, lebo mi došlo, ako blbo to muselo vyzerať.

,,Ideme? Alebo tu ešte chvíľu budeme, ale myslím si že je najvyšší čas aby si môj otec na teba zvykol, takže dnes spíš u nás.“ rozhodne som zahlásila. Nevedela som kde bude spať, ale tak na mojej posteli je dosť miesta a okrem toho, otec nemôže namietať, pretože sám raz povedal, že u nás Marek môže prespať kedy chce. Takže ani celkom nepôjdem proti nemu.

,,Tak poď, ideme.“

Obliekla som si bundu, Marek tiež a išli sme k nám. Cestou sme sa rozprávali o tom , ako nám to mohol môj otec urobiť a prečo to vlastne urobil. Mama o tom musela tiež niečo vedieť, inak by mi niečo povedala, ale tak čo. Nemôžem za to, že naši nevedia zvyknúť že už mám rada aj niekoho iného okrem nich. A vlastne vyjadrenie mať rada nie je celkom presné. Ja Mareka milujem a to sa tak ľahko nezmení. A myslím že aj on mňa ľúbi, takže tak ľahko sa zase nerozídeme.

Keď som otvárala dvere na našom byte, nevedela som že naši majú pre mňa nejaké prekvapenie. A to určite mali. Naši totiž neboli doma sami. Bol tam s nimi ešte niekto. U nás na sedačke sedeli traja neznámi ľudia. Ja som vošla aj s Marekom a našim skamenel úsmev na tvárach.

,,Ahoj Mária.“ pozdravili ma naši. Mareka ako keby ani nevideli, ale tak nech si robia čo chcú. Mne to je jedno.

,,Ahojte. Zavolala som k nám aj Mareka, dúfam že vám to nevadí. Bude u nás aj spať, dobre?“

,,Keď to musí byť,“ povedala mama bez nadšenia , ,, ale prišla k nám návšteva. Mária toto je moja kolegyňa z práce Simona , jej manžel Igor a ich syn Erik.“

,,Dobrý deň.“ Pozdravila som slušne.

,,Tak zoberte Erika do tvojej izby a zabavte sa tam.“

,,Ok.“ Súhlasila som. Veď aj tak nebolo čo iné robiť. Vyzliekla som si bundu, upratala som si veci a sadla som si k Marekovi na posteľ a chytila som ho za ruku. Erik sedel na stoličke. Zdalo sa že si nás vôbec nevšíma, pretože len pozeral von oknom.

,, Počúvaj, prečo sa vlastne toto stretnutie koná?“ opýtala som sa ho.

,,Ale naši rodičia si myslia, že by sme boli dokonalý pár.“ Otrávene povedal. ,,A okrem toho ja babu mám, len rodičia o nej nevedia. Bojím sa im ju predstaviť, lebo sa bojím že ju nebudú mať radi a ona sa kvôli nim so mnou rozíde.“

,,Ale neboj sa. Našim som predstavila Mareka pred rokom,“ pri tej spomienke sme sa na seba usmiali, ,,ale dopadlo to celkom dobre. Až doteraz nám nerobili žiadne problémy a aj napriek tým problémom sme stále spolu. Vieš, keď sa dvaja majú radi, tak im to nepokazia ani rodičia.“

,,To je pravda, ja ju ľúbim a nič mi v tom nezabráni.“ dodal Marek. Otočila som sa k nemu a dala som mu pusu. Erik si nás nevšímal a určite premýšľal nad tým, čo sme mu povedali.

,,Viete čo, asi im ju predstavím, veď aj keby sa niečo stane, tak čo. Ďakujem vám.“

,,Veď nemáš za čo. Len sme hovorili to, čo je pravda.“

,,Tak čo budeme tu len sedieť, alebo aj niečo budeme robiť, kým sa táto návšteva skončí?“ opýtal sa Marek.

,,No neviem čo vymyslíme. Ale niečo by sme mohli.“ Usmiala som sa. Chalani tiež, ale nič sme nedokázali vymyslieť, tak sme sa len rozprávali. Erik nám všetko o sebe povedal a aj my o sebe. No teda väčšinou hovoril Marek, on je taký náš hovorca. Povedal celý náš príbeh. A celkom dobre, teda až na tú časť keď sme neboli spolu. Tá bola oveľa horšia ako ju opísal. Ale nechcela som to vyťahovať, pretože Marek je aj tak kvôli tomu ešte stále smutný.

Občas sme sa veľmi rozosmiali, až ma začalo bolieť brucho. Takto sme strávili príjemné dve a pol hodiny. Potom už ale aj Erik, aj jeho rodičia museli ísť. Tak sme si vymenili čísla na mobil a potom odišiel. Aj po takej krátkej chvíľke, čo som bola s Erikom, som ho mala rada. Bol úplne fajn a mal dobrú povahu.

,,Mária , môžem s tebou hovoriť?“ povedal otec hneď ako sa zavreli dvere.

,,Áno, prečo nie? Marek, poď.“

,,Ale ja sa chcem rozprávať iba s tebou.“

,,A ja chcem aby pri tom bol aj Marek.“

,,Tak dobre, počúvaj ma, ako si to predstavuješ, že prídeš domov a tu máme návštevu a ešte aj takého milého chlapca. Chcel by som, aby si s ním chodila.“ povedal rázne. Ja som sa len usmiala. Očividne nevedel o Erikovi toľko, čo ja. Ako vždy. A ja som aj tak chcela zostať s Marekom, nikoho iného som nechcela. Veď on bol moje všetko.

,,Takže s Erikom chodiť nebudem, lebo mám Mareka a okrem toho on už dievča má. A idem sa umyť, takže za chvíľu som tu.“

Nevedela som ako to dopadne, keď som nechala otca a Mareka samých. No bola tak ešte mama, ale tak tá len pozerala televízor.

Keď som si pustila sprchu, nič som už nepočula. Takže aj keby sa hádali, nepočula by som to. Bola som v kúpeľni asi 15 minút. Keď som odtiaľ vyšla, oco s Marekom sa smiali. Takúto situáciu som už vôbec nechápala. Marek sa išiel umyť a ja som si sadla aby som si pozrela na chvíľu telku.

,,Počúvaj ma, zrejme som sa v tom tvojom Marekovi zmýlil. Je celkom fajn.“ Povedal mi otec, bez toho aby sa na mňa pozrel. Ja som bola rada, konečne mi nebude robiť problémy. Aj tak som vôbec nepochopila, prečo sa snažil rozdeliť mňa a Mareka. Veď sme mu nič neurobili a ešte k tomu ja som bola skoro vždy na noc doma, teda až na Nový rok a Vianoce. Inak som bola doma, takže som ho nemala ako nahnevať. Ale myslím si, že ho nahnevala tá zlomená ruka. Veď nič iné sa nestalo a dovtedy bol otec v pohode. Kým som nad týmto rozmýšľala, Marek sa umyl. Potom sme spolu išli do izby, zapli sme si na notebooku nejaký film a ľahli sme si do postele.

,,Čo si tam zapol?“ spýtala som sa keď ma Marek objal v posteli.

,,Ani neviem, ale je to nejaký slaďák.“ A aj bol. Bol o tom ako sa dve baby pohádali kvôli jednému chalanovi a on aj tak žiadnu z nich nechcel. Trocha divné, ale nevadí. Ten večer som zaspala v Marekovom náručí a bola to nádherná noc. Výborne som sa vyspala. Marek sa ráno zobudil predo mnou.

,,Dobré ráno princezná.“ poprial mi dobré ráno hneď ako som otvorila oči.

,,Dobré.“ povedala som chrapľavo, veď som sa práve zobudila. Ešte chvíľu sme potom ležali v posteli. Ja som dospávala a Marek len tak ležal a asi rozmýšľal.

,,Tak čo dnes podnikneme?“ opýtala som sa ale ani som nečakala na odpoveď a pokračovala som, ,,Ozaj, my sme ani neoslávili tvoje narodeniny.“

,,To nevadí, veď sme mali iné starosti.“

,,Ale vadí, takže dnes oslavujeme.“ Vyhlásila som nakoniec a rozmýšľala som, čo budeme robiť. Moc sa toho ale vymyslieť nedalo.

,,Takže, ako by si chcel oslavovať?“ opýtala som sa, keď už som bola v koncoch. Vôbec som nevedela čo vymyslieť.

,,Najradšej by som celý deň s tebou ležal v posteli, ale to sa nám asi nepodarí, takže..... no neviem...musím porozmýšľať.“

Po dosť dlhej chvíli povedal že nevie.

,,Tak to si mi poradil. Vôbec nič ma nenapadá.“

,,Ale mňa áno.“ usmial sa a pobozkal ma.

,,Hej, okrem tohto. Niečo predsa musí byť, čo by si chcel robiť.“

,,No možno je, ale neviem čo.“ povedal smutne.

,,Tak nič. Pôjdeme von, pozvem ťa na pizzu a potom asi zase skončíme v posteli. Lebo ja vážne neviem čo by sme mohli robiť. A okrem toho, už si povedal že chceš zostať v posteli.“

,,Dobre, to sa mi páči.“ znova sa usmial. Vtedy som vedela že to myslí vážne. Inak by sa tak krásne neusmieval.

,,Dobre. Idem sa obliecť, nech môžeme vypadnúť.“

,,Ja si ale ešte pozriem nejaký film. A sú to moje narodeniny, tak zostávaš aj ty.“ zasmial sa. Stiahol ma k sebe do postele a zapol nejaký film. Ani presne neviem o čom bol, lebo som ešte na chvíľu zaspala. Zobudil ma až bozk od Mareka. Potom som sa pozrela na hodinky a zistila som že je už pol dvanástej. Ja som si ale pekne pospala.

,,Tak ideme. Smer pizzeria.“ zavelila som. Marek neochotne vstal a obliekol sa. Bolo vidno že ten nápad s posteľou myslel vážne. Tiež som sa obliekla a o niečo neskôr sme išli na tú pizzu. Keď sme ju zjedli, zavolala mi Ela, či s ňou a s Charliem nepôjdeme na čokoládu. Povedala som si, prečo nie? Tak sme teda išli. Znova to bola dosť veľká sranda. Najskôr sme len pili čokoládu, ale potom nám začalo strašne šibať. Robili sme si srandu úplne zo všetkého. Bolo to niečo neskutočné. Ešte aj keď sme sa rozlúčili, musela som sa smiať aspoň dve hodiny potom. Dnes sme ešte spali u nás. Zaspala som okolo jedenástej, po pozeraní nejakého divného filmu. Marek sa ale bavil, tak čo.

Ráno som sa zobudila skoro. Hneď som vstala a urobila raňajky pre všetkých. Bola som výnimočne vyspaná, tak prečo to nevyužiť, no nie?

Po prázdninách sme sa znova vrátili do školy. Začal sa ten istý stereotyp ako predtým. Až raz v stredu sme sa zastavili. V ten deň som mala narodeniny. Naši mi zagratulovali pri slávnostnej večeri. Trvala dosť dlho ale Marek sa stále usmieval. Očividne mal niečo za lubom a to sa mi nejak nepáčilo.

Takže keď sme okolo ôsmej od nás odchádzali, Marek sa stále usmieval. Prišli sme k nemu, vyzliekli si bundy, ale on vôbec nezasvietil. Viedol ma rovno do obývačky, kde bolo sto sviečok ak nie aj viac. Boli úplne všade. Medzi všetkými svetlami sviečok, bolo vidieť len sedačku. Na tú ma Marek posadil a nariadil mi, aby som zavrela oči. Za chvíľu bol naspäť.

,,Vystri ruku.“ nariadil. Do nej mi potom vložil malú škatuľku. Bolo v nej malé strieborné srdiečko na ktorom bolo vyryté malé M. A na tom M boli malé biele kamienky. Niečo tak nádherné som ešte nevidela. Keď som tak na to pozerala, začali sa mi slzy tlačiť do očí. Nedalo sa tomu zabrániť.

,,Ty plačeš zlatko?“ opýtal sa Marek

,,Ale n...nie....“ povedala som plačlivo, ,,ja len že je to veľmi pekné. Ani neviem ako ti mám poďakovať.“

,,Tak neďakuj. Ani nemáš za čo. To ja by som mal ďakovať.....za to, že mám teba.“ Usmial sa a dal mi pusu. Chvíľu sme sa potom bozkávali a znova som sa cítila ako v nebi. Bolo to niečo neopísateľné. Niečo úžasné a aj strašidelné zároveň. Nevedela som čo robiť ďalej.

Po chvíli bozkávania mi Marek to srdiečko pripol na retiazku na krku. Potom pustil môj najobľúbenejší film Súmrak a nalial mi kolu. Pozreli sme si ho a na konci už som bola dosť unavená. Marek vypol televízor a sadol si ku mne.

,,Zlatko, ďakujem ti za najkrajšie narodeniny na svete.“ usmiala som sa.

,,Ale to ešte nie je koniec.“ Povedal tajnostkársky, ,,poď so mnou.“ Chytil ma za ruku a viedol do jeho izby. Tam tiež nezasvietil svetlo, pretože tam bolo tiež veľmi veľa sviečok. Na chvíľu ma tam nechal samu, pretože musel zhasnúť všetky sviečky v obývačke aby niečo nepodpálil. Za tú chvíľu som si všimla pár vecí. V jeho izbe bolo upratané, čo sa nestáva často. A všade na zemi boli porozhadzované lupene bielych ruží. A dokonca boli aj na posteli ktorá mala teraz červenú farbu, pretože jeho paplón a poduška mali červené návliečky. Kým som obdivovala túto nádheru, Marek ma zozadu objal.

,,Smiem prosiť?“ povedal a v tej chvíli začala hrať hudba. Jeden z mojich najobľúbenejších slaďákov.

,,Áno.“ A už sme aj tancovali. Marek vedel dobre tancovať, no so mnou to už bolo horšie, ale aspoň trochu ma to naučil. Tancovali sme asi na tri pesničky v kuse.

,,Marek, vážne ti ďakujem za tento večer. Bolo to niečo úžasné.“ pozerala som mu do očí a usmievala som sa.

,,Nemáš za čo ďakovať. Veď ja len chcem, aby si bola šťastná.“ usmial sa aj on.

,,Ľúbim ťa.“

,,Aj ja teba, zlatko moje. Vôbec neviem čo by som bez teba robil. Ďakujem ti.“

,,A za čo prosím ťa?“

,,Za to že si.“ povedal nežne a dal mi pusu. Bozkávali sme sa dosť dlho a potom sme spadli na posteľ.

,,Prepáč, nechcel som.“

,,To nevadí.“ Usmiala som sa a znova som mu dala pusu. On si ma k sebe pritiahol a už ma nepustil. Po chvíli som už nemala tričko a ani Marek nie. A potom, ani neviem ako sa všetko zomlelo, ale ráno som sa zobudila po najkrajšej noci môjho života. Ako vždy sa Marek zobudil prvý. Takže keď som vstala, raňajky už boli na jeho stole v izbe a on vedľa mňa.

,,Dobré ráno.“

,,Ahoj zlatko.“ pozdravila som ho. Ja ani netuším, ako sa môže niekto tak skoro budiť. Ja by som bola nanič, keby sa mám takto skoro zobudiť. Ale jemu to nerobilo žiadny problém ako sa zdalo.

,,Tak čo, ako si sa vybuvala?“

,,Vieš že výborne, ale mala som veľmi živé sny.“ Usmiala som sa.

,,Tak to aj ja. Ale páčili sa mi.“

Potom sme sa najedli a obliekli. Mali sme sa stretnúť s kamarátmi, aby mi mohli zagratulovať. Vlastne to mala byť taká menšia párty. Organizovala to Ela u nej doma. Ja s Marekom sme tam mali byť už na obed, aby sme jej pomohli.

,,Ahojte. Majuš ty pôjdeš so mnou do obchodu teraz a Mareka ty necháme s Charliem. Nech sa chlapci porozprávajú.“ zasmiala sa a išli sme.

,,Tak čo, ako ste sa mali včera?“

,,Nádhera, krajšie narodeniny som ešte nemala.“ povedala som zasnene.  

,,Ale čo?“

,,Ale áno.“ Zasmiala som sa. Ela to pochopila, presne tak ako som to myslela. Vidno že je to moja najlepšia kamarátka.

,,Takže čo potrebujeme na dnešný večer?“

,,Ale nič moc, to len Charlie sa chcel porozprávať s Marekom tak som m sľúbila že ťa vytiahnem von, aby mohli byť sami.“

,,Aha to bude asi niečo dôležité.“

,,To asi áno, ale tak nech už to je čokoľvek, my to asi vedieť nemôžeme. A možno chcú len klebetiť.“ Na tom sme sa zasmiali obi dve. Vôbec si neviem predstaviť chalanov klebetiť. Ale tak, nič nie je nemožné ako som už zistila. To už sme ale boli pri obchode, išli sme nakúpiť tie ,,potrebné“ veci.

Keď sme konečne vyšli z obchodu, bol tam totiž dosť veľký rad, išli sme k Ele. Nebolo to k nej ďaleko, ale my sme pritom kecali, takže nám tá cesta trvala dlhšie ako mala. Chalani sa už o nás začínali báť.

,,Už ste konečne tu. Báli sme sa.“ povedal Marek ustarostene. Bolo vidno že ho niečo trápi a aj Charlieho. Ale náš dlhý odchod to nebol, tým som si bola viac ako istá. Bolo za tým niečo viac, niečo čo povedal Charlie Marekovi keď sme tu neboli. Chcela som sa to Mareka opýtať ale bála som sa že mi to nepovie. Chvíľu sme pomáhali všetci Ele s jedlom, ale potom mňa a Mareka vyhnala. Tak sme išli k nej do izby.

,,Prečo sa tváriš ako keby niekto zomrel?“ opýtala som sa len čo zatvoril dvere. Bola som veľmi zvedavá.

,,Pretože......“ povedal a vtedy sa mu hlas zlomil. Bolo vidieť že to nie je ľahké pre neho mi to len tak povedať. Takže to bolo niečo dosť vážne.

,,Čo sa deje?“ opýtala som sa s obavami.

,,Ani neviem ako ti to mám povedať. No proste, keď ste boli preč Charlie mi povedal že jeho rodičia dostali novú prácu.“

,,Ale veď to je dobré, nie?“ opýtala som sa s nádejou.

,,Ani nie, idú totiž do Banskej Bystrice.“ povedal smutne. Nevedela som čo na to povedať. Oči sa mi zaliali slzami. Veď Charlie bol jeden z mojich najlepších kamarátov. Nechcela som ho takto stratiť, hlavne nie teraz, keď bolo všetko také perfektné.

,,A.....kedy bude musieť...odísť?“

,,Asi za týždeň.“

,,Nie.“ Zašepkala som a rozplakala som sa. Marek ma len objal a aj on mal v očiach slzy. Pre nás oboch Charlie znamenal veľa. Pre mňa to bol najlepší kamarát a pre Mareka bol ako brat. A pre Elu ešte viac. Určite to ešte nevie, lebo by sa správala inak. Ona si myslí že sa nič nedeje a je dokonale šťastná. Ja už dnes nedokážem byť, ale aspoň sa o to pokúsim. Už len kvôli Ele. Charlie by jej to mal povedať sám, kedy bude chcieť.

,,No tak neplač moja. Bude to dobré, pozri sa na to z lepšej stránky. Máme ešte týždeň.“ upokojoval ma Marek.

,,Ja viem.“

,,A skús sa tváriť že sa nič nedeje, už len kvôli Ele. Charlie jej to chce povedať sám. Dobre?“

,,Pokúsim sa.“ Sľúbila som mu. On ma objal tuhšie a ja som sa nebránila. Bolo mi vážne zle, keď som si spomenula na to, že Charlie tu už o týždeň nebude. Chvíľu sme takto zostali a potom sme znovu išli za Elou a Charliem. Všetci sme sa prezliekli a čakali na ostatných. Okolo pol piatej už bola tma a moji kamaráti začali prichádzať. Prišli Domča s Danom, Dominik a aj Miška, dokonca aj Erik. Prekvapením ale bolo, že jeho baba ktorú spomínal je Veronika. Bolo to prekvapením, ale veď nech je šťastná. Ja jej to prajem, aj keď mi dosť zavarila. Prišli aj moji spolužiaci, takže v byte nebolo skoro žiadne miesto. Ale oslava dopadla v celku dobre. Nemôžem sa sťažovať. Okolo desiatej sme od Ely všetci odišli. Ja som zase spala u Mareka. Jeho rodičia boli totiž na služobnej ceste niekde mimo Európy. Keď sme k nemu prišli, bolo už skoro jedenásť. Ja som sa len umyla a ľahla si do postele. Už som si potrebovala oddýchnuť.

,,Si unavená?“ opýtal sa Marek keď vošiel do izby.

,,No trochu, hlavne rozmýšľam nad Charliem.“

,,Ale nemysli na to, bude to fajn. Uvidíš.“ objal ma a dal mi pusu. Potom sme si ľahli vedľa seba a zaspali sme. Ráno som sa zobudila v posteli sama. Začala som Mareka hľadať aj po byte, ale nikde nebol. Tak som si sadla k telke a pozerala ju. Na obed som si urobila len praženicu a zavolala som Marekovi.

,,Áno zlatko?“

,,Ahoj, kde prosím ťa si? Hľadala som ťa a teba nikde, vieš ako som sa bála?“  povedala som. Vážne som sa oňho bála.

,,Neboj, som v pohode. Ale Charlie ráno volal že dnes to chce povedať Ele, tak som uňho a trocha sa mu snaží pomôcť. Prídeš za nami?“

,,Jasné, len mi daj trochu času. Asi tak za štvrť hodinu som tam.“

,,Dobré láska, teším sa.“

,,Aj ja.“ rýchlo som povedala, nahádzala si veci do tašky a išla som k Charliemu. Nebýval ďaleko od Mareka, ale cesta mi trvala dlhšie, lebo som ešte volala domov, že prídem neskôr. Musela som im vysvetliť, ako to teraz vyzerá, pretože inak by to nepochopili.

Presne ako som povedala. O štvrť hodinu som bola u Charlieho.

,,Ahojte chalani. Tak čo vymysleli ste niečo, ako to povedať Ele?“

,,Ani nie.“ Povedal smutne Marek.

,,Nebojte sa, dobre to dopadne, ona bude iba smutná, tak ako som bola aj ja. Charlie ja nechcem aby si odišiel.“ Povedala som smutne so slzami na krajíčku. Bola som z toho vážne smutná. Nevedela som čo bude ďalej a to mi začínalo vadiť.

,,To ani ja, ale musím. Naši ma tu nechcú nechať len so starými rodičmi. Myslia si totiž, že by som ich pripravil o nervy.“ Pousmial sa. Nebol to jeho úsmev, ale tak ten teraz bude vzácny.

,,A kedy nás Ela čaká?“

,,Asi o pol hodinu. Ale nechce sa mi tam, aj keď musím. Nechcem aby bola smutná.“ Keď to hovoril, aj on mal slzy na krajíčku, bolo vidieť, že ho to veľmi hnevá. Nechcela by som byť na jeho mieste.

,,Ja ale nepôjdem, nechcem vidieť Elu smutnú. Ja k nej prídem asi za dve hodiny. Dobre?“

,,Ja budem s tebou. Samú ťa predsa nenechám.“ Usmial sa na mňa Marek. Bola som rada že bude so mnou, lebo keby som zostala sama, nebolo by to dobré. Len by som sedela a rozmýšľala nad všetkým zlým, čo sa deje. 

,,Dobre, ale aspoň ma odprevadíte, nie?“ poprosil nás Charlie. Aj sme ho odprevadili, aby nemusel ísť sám. Dnešok bude preňho aj tak dosť ťažký. A keď si to tak vezmem, tak ani pre nás to nebolo nič príjemné.

Keď sme už boli pred Eliným barákom, Charlie sa rozlúčil a my sme išli k Marekovi. Tam sme sa zavreli do jeho izby a znova sme zabudli na celý svet. Bolo to lepšie, ako rozmýšľať nad všetkým, čo bude. Okolo piatej sme ale zavolali Charliemu, ako to Ela zobrala.

,,No bola smutná a začala plakať. Tak ako som predpokladal. Bola z toho mimo, ale už jej je lepšie. Teraz budeme spolu, nechce ma vôbec pustiť domov. Tak sa asi uvidíme zajtra. Pozdrav Mareka.“ Povedal mi do telefónu Charlie.

,,Tak ahoj. Vidíme sa zajtra.“

,,Tak čo?“ bol zvedavý Marek.

,,Bolo to presne tak, ako sme si mysleli, Ela sa rozplakala a teraz ho nechce od seba pustiť. Ale bude musieť, veď zajtra ide do školy.“

,,Hm, je to smutné, že to takto skončí. Ale nemyslime na to, už dosť. Nebudeme sa pre to trápiť. Dobre?“

,,Tak dobre.“ Usmiala som sa a pritúlila som sa k Marekovi. Od tretej sme ani z postele nevyšli a bolo nám dobre. Ale okolo siedmej som už bola hladná, tak Marek išiel nájsť nejaké jedlo. Keď sme sa najedli, ľahli sme si a zaspali.

Ráno sme si zobrali všetky veci a išli spolu do školy. Mali sme mať málo hodín a preto sme sa dohodli, že o jednej počkáme Charlieho pred školou. Potom sme išli na čokoládu a domov som prišla až okolo pol deviatej. Takto sme chodili celý týždeň, veď Charlie tu mal byť už len do nedele.

V sobotu večer sme išli s Marekom k nemu, aby mohol byť Charlie ešte s Elou. Dnes sa totiž mali ako keby rozlúčiť, aby to zajtra nebolo pre nich až také ťažké. Ale je to blbosť, zajtra to bude najťažší deň v celom živote. Marek asi uhádol na čo myslím a preto mi povedal : ,,Nemysli už na to, zajtra to bude pre všetkých zlé, ja viem. Ale skús na to nemyslieť.“

,,Pokúsim sa, ale nič nesľubujem.“ pokúsila som sa usmiať. Marek mi dal pusu a ja som pomaly na všetko zabudla. V noci sa mi skoro nič nesnívalo, len iba o nejakom zámku. Ale to si už vôbec nepamätám. Hneď ako som sa zobudila som si uvedomila, čo je to za deň. Marek ešte nebol hore, tak som len ležala a pozerala som do stropu.

,,Dobré ráno, už si hore?“ spýtal sa keď sa zobudil.

,,Áno, nemôžem už zaspať. Stále myslím na Elu. Dnes to bude ťažké.“

,,To áno, ale ona to zvládne, neboj sa. A aj ty, budem pri tebe.“ sľúbil mi . Charlie mal odísť okolo desiatej, tak sme sa obliekli a išli sme pre Elu.

,,Ahojte.“ Povedala unavene. Oči mala červené, domyslela som si že celú noc preplakala.

,,Tak poďme.“ Zašepkal Marek a išli sme. O chvíľu sme boli pri Charlieho dome. On nás už čakal vonku, jeho rodičia v aute. Očividne sa čakalo už len na nás, aby sme sa mohli rozlúčiť. Ela sa mu hneď hodila okolo krku a nechcela ho pustiť. Nakoniec ho pustila, aby sme sa s ním mohli rozlúčiť my.

,,Ahoj Charlie.....nezabudni na nás.....“ Viac som povedať nedokázala. Len som ho objala a potom sa musela otočiť, pretože som sa rozplakala ako malé decko. Marek Charlieho tiež objal a potom aj mňa. Tak sme chvíľu zostali a pozerali sa jeden na druhého. Nech majú Charlie s Elou ešte nejaké tie chvíle len pre seba.

Keď sme sa otočili, bozkávali sa. V tom ale zatrúbilo auto a museli sa teda úplne rozlúčiť.

,,Ahoj zlatko. Ľúbim ťa a nikdy na teba nezabudnem.“ povedala Ela.

,,Ahoj, dávaj si na seba pozor. Aj ja ťa ľúbim. “ usmial sa cez slzy. Už sme plakali všetci, bolo to veľmi smutné. Ako auto sa pohlo, myslela som že Ela za ním začne utekať, ale zostala na mieste. Išla som za ňou, aby som ju objala.

Tak sa naša štvorica zmenšila na trojicu. Možno časom znova budeme znova štyria, ale nikdy to už nebude také, aké to bolo, keď s nami bol Charlie. Veď uvidíme, ako to všetko dopadne.

,,Som rada že sme spolu. Ľúbim ťa.“ skúsila som sa usmiať na Mareka a objala som ho.

,,Aj ja ťa ľúbim.“ povedal a pobozkal ma. Potom sme išli aj s Elou k nej domov, aby sme sa trochu dali dokopy po tomto smutnom dni. Zajtra už možno bude lepšie....